Krikľúň Dzurinda „zabúda“ na vlastné kauzy
Bývalý premiér sa postupne dostáva na úroveň krčmového krikľúňa, ktorého kritiku vlády by nemohli brať vážne ani jeho opití spolustolovníci. Dzurindov útok na Roberta Fica v kauze Záhumenský nemá žiadnu hodnotu, lebo sám mal pred štyrmi rokmi problém s vlastným štátnym tajomníkom na tom istom ministerstve. Neodvolal ho však, ale „statočne“ za ním stál až do konca. A to napriek tomu, že mu ešte pred vymenovaním do funkcie dokázali obrovské dlhy voči štátu, najmä v rezorte, ktorý po nástupe do funkcie riadil. Politikárčenie cítiť aj z vystúpení exministra Zsolta Simona. Ak naozaj dôjde k súdu, ktorým sa Marián Záhumenský vyhrážal, dúfajme, že sa konečne dozvieme, ako to s dotáciami pre jeho firmu v skutočnosti bolo. Zaťahovanie Bruselu do riešenia domáceho sporu nevyznelo dôveryhodne, ale treba uznať, že Simonove obvinenie nebolo jednoznačné. Aj premiér asi pochopil, že táto kauza trochu poškodila obraz sociálnych demokratov v očiach obyčajných ľudí, lebo Záhumenského „odvolal“ hneď po nej za menší prešľap. Hoci je pravda, že takéto činy bývajú na Západe dôvodom na okamžitý odchod zo štátnej funkcie. Zadlžený štátny tajomník Robert Fico však v tomto prípade porazil opozičných politikov len sčasti vlastnou zásluhou. Dôležitejší je fakt, že na Smer zaútočili ľudia, ktorí sami majú maslo na hlave. Pripomeňme, že médiá už dávnejšie odhalili, že agrodotácie dostávala aj Simonova firma a že televízia JOJ asi pred rokom ministra za SMK usvedčila, že svojich podnikateľských aktivít sa „zbavil“ iba naoko. Jej reportérka našla obyčajného poľnohospodárskeho robotníka, ktorý sa po nástupe Z. Simona do vlády stal „majiteľom“ jeho firmy. Samozrejme, nemožno požadovať, aby sa z podnikateľov nestávali politici, ale je rozdiel, keď niekto firmu predá súťažným spôsobom inému podnikateľovi a keď ju niekto „odovzdá“ vlastnému zamestnancovi, ktorý nikdy nič neriadil a ani nemá majetok, aby väčšiu firmu kúpil. Zo všetkých reakcií na kauzu Záhumenský najviac „smrdí“ Dzurindova. Začiatkom októbra 2002 totiž na verejnosť prenikla informácia, že SDKÚ chce na post štátneho tajomníka ministerstva pôdohospodárstva navrhnúť Jána Goliana. Tento človek pôsobil ako telocvikár na Technickej univerzite vo Zvolene, a neskôr podnikal s drevom. Problém bol v tom, že mal byť druhým mužom v rezorte, v ktorom dovtedy pôsobil tak, že narobil viac škody ako osohu. Minimálne štátu, ktorý mal zrazu zastupovať. Prvou reakciou bol list vedenia štátnych lesov. Vedenie v ňom premiéra Dzurindu upozornilo, že spoločnosti, v ktorých Golian figuroval majú voči Lesom SR, š. p., Banská Bystrica dlhy dosahujúce takmer 11 miliónov korún. Denníku Pravda J. Golian vtedy povedal, že Lesy SR mu naopak dlhujú 12 miliónov. Podnikový právnik Ondrej Kmeťko vzápätí vysvetlil, že to nie je dlh, ale má ísť o hodnotu dreva, o ktoré vraj Lesy SR Goliana pri predaji ukrátili. Štátny podnik to však už vtedy považoval za taký nezmysel, že sa sám obrátil na súd, aby rozhodol. Nikdy nevrátené pôžičky V tomto momente mal M. Dzurinda spozornieť, lebo sa počítalo, že J. Golian bude zodpovedný práve za lesnícku problematiku. Namiesto šéfa SDKÚ rozprával len samotný Golian, ale „od veci.“ Podpísaný list označil za anonym, ktorý proti nemu zosnovali štátni lesníci, lenže okrem nich ho podpísala aj stavovská organizácia, združenie súkromných majiteľov lesov, ba aj asociácia zamestnávateľov v lesnom hospodárstve. Denník Pravda navyše odhalil, že Golian nedlhoval len štátnym lesom, ale aj ďalším štátnym inštitúciám. Dlžníkom Sociálnej poisťovne (SP) boli firmy Golmeko a Kubicka-Slatina, s ktorými bol Golian prepojený. Prvá zo spoločností, v ktorej figurovala aj Golianova manželka, dlh voči SP uhradila presne v deň, keď článok v Pravde vyšiel, teda po tom, čo Goliana redaktor pri jeho písaní kontaktoval. O uhradení druhého dlhu nepadlo vtedy ani slovo. Neskôr však vyšlo najavo, že firma Kubicka-Slatina dlhovala aj Vojenským štátnym lesom a majetkom, a to štvrť milióna korún. Ešte sofistikovanejším bol dlh voči okresnému úradu práce v B. Bystrici. Ten ďalšej firme, v ktorej bol Golian spolumajiteľom, požičal peniaze na vytvorenie asi 80 nových pracovných miest, ktoré však Kubicka, s.r.o. „zabudla“ vrátiť. „Keď som sa stretol s pánom Golianom, vystupoval ako dôveryhodný podnikateľ,“ povedal pracovník úradu, ktorý si neželal byť menovaný. „Dovedna si firma Kubicka vybrala 8,7 milióna korún. Svoj nárok sme prihlásili správcovi konkurznej podstaty spoločnosti, obávam sa však, že tieto peniaze už neuvidíme, lebo firma nemá nijaký majetok," uviedol zdroj Pravdy. Asi 1,5 milióna nevyplatil tento „dôveryhodný podnikateľ“ z SDKÚ prepusteným zamestnancom a k peniazom sa nedostali ani tí, ktorí ich vymáhali súdnou cestou. Nehovoriac o tom, že Golianova firma všetkých nútila, aby si dali výpovede, čím by stratili nárok na odstupné. Pod ťarchou dôkazov napokon Golian musel priznať aj nesplatený úver vo vtedajšej Poľnobanke vo výške 20 miliónov korún. A aj ten zostal nesplatený navždy, lebo firma „skrachovala“, takže banka sa k svojim peniazom nedostala ani v konkurze. Zašpinený Dzurinda Nič z toho vedenie SDKÚ nezastavilo. Napriek všetkým zverejneným dôkazom a výpovediam prejavil Mikuláš Dzurindu svoju typickú aroganciu a verejne vyhlásil, že Ján Golian má jeho podporu. Generálny sekretár SDKÚ Ivan Šimko vtedy povedal, že by z toho bolo treba vyvodiť dôsledky, ale jediným dôsledkom bolo potvrdenie Golianovej nominácie na post štátneho tajomníka. Pred zjavným problémom zatvárali oči aj koaliční partneri SDKÚ, na prvom mieste Zsolt Simon. Nikdy sa k nim otvorene nepostavil. Najskôr tvrdil, že „politickú a morálnu zodpovednosť zaň nesie strana, ktorá ho navrhla“. Podpredseda SMK Gyula Bárdos na to vyhlásil, že „minister aj SMK“ sa vyjadrí, „keď to bude aktuálne“, čo malo byť po vymenovaní vlády a pri navrhovaní štátnych tajomníkov. No a napokon Zs. Simon bez výhrad svojich alebo výhrad SMK vláde navrhol, aby J. Goliana za štátneho tajomníka vymenovala. Politický analytik Pavel Haulik vtedy Dzurindov postoj charakterizoval slovami, ktoré sa neskôr naplnili ešte veľakrát: „Mám pocit, že pán premiér vychádza z toho, že sa mu vcelku úspešne podarilo zvládnuť aféru okolo železničného tendra a myslí, že je to týmto spôsobom zvládnuteľné vždy.“ Tohtoročné voľby ukázali, že nie je. Mikuláš Dzurinda sa však za obhajobu a dokonca dosadzovanie gaunersky sa správajúcich ľudí do štátnych funkcií nikdy neospravedlnil, s najväčšou pravdepodobnosťou preto, lebo to dodnes nepovažuje za problém. Aspoň nie vo svojom prípade. A keďže sa ani takých ľudí, ani takých praktík nezbavil, pokúša sa očistiť tak, ako svojho času on očistil gaunerské správanie sa HZDS. Dúfa, že rovnako sa bude správať aj terajšia vláda. Jeho úbohé útoky teda nemajú nič spoločné s opozičnou kritikou. To len zašpinený Mikuláš Dzurinda potrebuje, aby bol rovnako zašpinený každý. Či je to naozaj tak, verejnosť zistí aj sama. Autor je stály spolupracovník Slova
