Reklama
Reklama

Ako docieliť, aby bol človek šťastný?

Otázka z titulku sa vám možno zdá naivná až smiešna. Istý mladý novinár ju však nedávno na tlačovej besede s témou Podpora zdravia – investícia do budúcnosti myslel vážne.
Počet zobrazení: 829
2CB-m.jpg

Otázka z titulku sa vám možno zdá naivná až smiešna. Istý mladý novinár ju však nedávno na tlačovej besede s témou Podpora zdravia – investícia do budúcnosti myslel vážne. A ako po doznení smiechu auditória dodal, formuloval ju tak zámerne. Šťastie (alebo ak chcete menej eufemisticky – spokojnosť a vyrovnanosť) a zdravie totiž spolu úzko súvisia. Jednu z najstarších otázok, na ktorú sa ustavične znova usilujeme nájsť odpoveď, vyslovil mladý muž v súvislosti s údajmi o stále sa zhoršujúcom zdraví súčasnej populácie. Špeciálne o jeho zhoršovaní podmienenom stále väčším tlakom na psychiku. Na stretnutí novinárov s vedcami sa totiž okrem iného hovorilo aj o tom, ako sa Európska sieť na podporu zdravia na pracovisku usiluje motivovať zamestnávateľov, aby sa starali o optimálne zdravie svojich zamestnancov a o snahe EÚ predlžovať aktívny ľudský vek. Presnejšie, predlžovať obdobie schopnosti ľudí byť zamestnanými až do staroby, nezaťažovať ekonomiku svojím dôchodcovstvom a nebyť na ťarchu vlastnou nemohúcnosťou. Podľa siete totiž stoja len choroby z povolania Európu ročne 2,6 až 3,8 a percent hrubého národného produktu. O tom, koľko stoja choroby z nezamestnanosti, údaj k dispozícii nebol. Z príčin ochorení a úmrtí podmienených alebo ovplyvnených stresom a depresiami, ktoré čoraz častejšie vznikajú pre stratu práce, však vyplýva, že nebudú stáť oveľa menej. A práve v tomto prípade ide do veľkej miery, ak nie predovšetkým, najmä o stres. Prečo? Len na Slovensku sú s takmer päťdesiatimi piatimi percentami na prvom mieste príčin úmrtí ochorenia srdcovo-cievneho systému. Na ich vzniku sa zase až tridsiatimi percentami podieľ vysoký krvný tlak. A na spustení aj zhoršovaní tohto ochorenia, ktoré dokážeme len liečiť, nie vyliečiť, sa vo veľkej miere podieľa práve stres. Psychický rovnako ako fyzický. Stres veľmi výrazne ovplyvňuje aj vznik a prehlbovanie depresie, ktorá bude podľa odhadov vedcov najčastejšou príčinou ochorení už v roku 2020. A práve stres býva aj spúšťačom a katalyzátorom obrovského množstva ochorení, ktoré by nás bez jeho pôsobenia nemuseli postihnúť vôbec. Na pozadí týchto údajov je už otázka z titulku menej smiešna. Najmä po doplnení kolegovým uvažovaním o tom, ako by zamestnávatelia mohli ovplyvniť, aby si človek hneď ráno nezapálil cigaretu a nedal kávu, ak sa nimi pokúša oddialiť stres, ktorý ho čaká v práci. A čo robiť s tým, že po škodlivej cigarete, káve, cukríkoch, čokoláde siahne zakaždým, keď sa mu niečo nedarí či keď sa dostane do konfliktu. Vo mne sa pri jeho slovách prebrala k životu otázka, ktorej sa roky neviem zbaviť: Prečo nedokážeme usporiadať svet tak, aby jedni nemuseli byť vystresovaní z neprimeraného množstva práce a druhí z toho, že nemôžu pracovať vôbec? A spomenula som si aj na nie tak dávne úsilie zamestnávateľov a zamestnancov za každú cenu uzákoniť možnosť neobmedzene dlhej nadčasovej práce. Podarilo sa im to. Nikomu, ani zamestnancom vtedy ani na um nezišlo presadzovať uzákonenie povinnosti platiť za osemhodinovú prácu také mzdy, aby nadčasová práca či práca u viacerých zamestnávateľov nebola nevyhnutnosťou, ale dobrovoľným prilepšením či prácou zo záľuby. Tento problém nedávno otvoril až predseda súčasnej vlády, keď hovoril o potrebe prehodnotiť Zákonník práce práve pre jeho benevolenciu pri povoľovaní enormného množstva nadčasov. Premiér však zároveň opatrne dodal, že to treba urobiť citlivo, pretože – parafrázujem – mnohí ľudia by s jedným pracovným úväzkom vyžili len ťažko... A sme pri jednej z príčin znemožňujúcich „docieliť, aby bol človek šťastný“. Nielenže sme vystavení stresu, ktorý produkujeme technologicko-informačným boomom 21. storočia, ako boli generácie pred nami vystavené stresu z iných foriem technického napredovania. My ten stres ešte výdatne znásobujeme usporiadaním ekonomicko-spoločenských vzťahov. Vďaka nim je časť populácie vystavená stresu z priveľkého množstva práce a povinností (aby mala primeranú obživu) a druhá časť stresu z toho, že prácu umožňujúcu primeranú obživu nemôže nájsť vôbec. To je logika, ktorej nerozumiem a svojich ekonomicky vzdelaných kamarátov tým privádzam do zúfalstva. Ustavične sa ich totiž spytujem, čo je vyspelé na tom, že čoraz väčšie množstvo práce musí zvládať čoraz menšie množstvo ľudí, ktorí preto kolabujú stále v nižšom veku. A nechápem ani to, prečo, naopak, musí fyzicky aj psychicky kolabovať čoraz väčšie množstvo ľudí preto, lebo nemajú nijakú prácu. Vysvetľujú mi síce, že to tak musí byť, aby sa udržala vysoká produktivita práce, bez ktorej by svet nemohol fungovať na želanej civilizačnej úrovni, no nepovažujem to za uspokojivú odpoveď. Lebo želať si civilizačnú úroveň, ktorej dôsledkom je stres vyvolávajúci závažné ochorenia, mi nepripadá ani civilizované, ani produktívne. Autorka je novinárka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama