Propagandistická vojna súkromných poisťovní

Súkromné zdravotné poisťovne a politická pravica tiahnu do boja za udržanie a zvýšenie svojich ziskov. Samozrejme, ide o zisky, ktoré sa tvoria z našich daní, z povinných poplatkov, ktoré každý z nás musí odvádzať zo svojich príjmov. Bojujú proti návrhu, ktorý neexistuje, a navyše tvrdia, že ide o zachovanie konkurencie, ktorá tu v skutočnosti nikdy nebola. Vojnu spustila možnosť, že by občania, za ktorých platí zdravotné poistenie štát, museli byť poistení vo verejných poisťovniach. Na základe doterajšieho fungovania systému zdravotného poistenie možno konštatovať, že už dávno tu nebol návrh, ktorý by mal takú logiku ako táto myšlienka. Protiargumenty lídrov SDKÚ a súkromných poisťovní sú plytké a nepravdivé. Konkurencia aj tak neexistuje Najplytkejším z nich je tvrdenie, že povinné poistenie troch miliónov ľudí v štátnych poisťovniach narúša konkurenciu medzi zdravotnými poisťovňami. Je to nezmysel. Ak niečo narúša efektívnu konkurenciu v tejto oblasti, je to predovšetkým nedostatok financií v rezorte. Jediné, v čom si poisťovne naozaj konkurujú, sú reklamné kampane. Inak sa všetci – rovnako ako lekári, zdravotné sestry, nemocnice a lekárne, výrobcovia a distribútori liekov a zdravotníckych pomôcok – jednoducho všetci neustále sťažujú na nedostatok financií. Lenže v situácii, keď nikto nemá dosť peňazí ani základnú naozaj kvalitnú zdravotnú starostlivosť, nemôže byť o skutočnej konkurencii ani reči. A presne tak to dnes vyzerá v zdravotníctve. Väčšine ľudí je jedno, v ktorej poisťovni sú. V čakárňach nenájdete oznam o tom, že lekár prednostne vyšetrí poistenca niektorej z nich. Ani v lekárňach nie sú oznamy, že poistenci niektorej z poisťovní platia za najčastejšie používané lieky menej ako ostatní. Určite by sa našli ojedinelé príklady rozdielov, ale netýkajú sa najčastejších výkonov a väčšej časti pacientov. Dokonca aj letmý pohľad na internetové stránky poisťovní a prehľad služieb, ktoré poistencom ponúkajú, svedčí o tom, že v tejto oblasti konkurencia neexistuje. Ak by existovala, nemuseli by poisťovne z našich peňazí vyhadzovať desiatky miliónov na zavádzajúce reklamné kampane. Ak by povinné poistenie „štátnych“ poistencov vo verejných poisťovniach naozaj ohrozovalo konkurenciu, tak dnešné rozdelenie poistencov je ďalším dôkazom, že tu žiadna nie je. Ivan Mikloš z SDKÚ sa zhrozil, že takto by mali verejné poisťovne istých až 60 percent poistencov. Lenže už dnes je v nich poistených až 80 percent obyvateľov Slovenska aj bez takéhoto ustanovenia. Čo také dramatické by sa teda zmenilo? Ako je možné, že viac ako dve tretiny ľudí sa celkom dobrovoľne rozhodli, že nechcú byť poistení v súkromných poisťovniach? Miklošove nepravdy Ivan Mikloš minulý týždeň opäť predviedol svoj pochybný charakter, keď vyhlásil, že verejné zdravotné poisťovne fungujú horšie. Po prvé neuviedol žiadne fakty, ktoré by dokazovali, že má pravdu. Ani nemohol, lebo žiadne nie sú. Spoločná zdravotná poisťovňa SZP okamžite zareagovala, že zatiaľ čo „zákon vyžaduje platobnú schopnosť poisťovne na úrovni minimálne troch percent, platobná schopnosť SZP je za posledného polroka v rozmedzí 17 – 20 percent a do konca roku neočakáva pokles“. Všeobecná zdravotná poisťovňa zasa upozornila, že „vykazuje v tomto roku kladný hospodársky výsledok. Tieto finančné prostriedky použije výlučne na nákup zdravotnej starostlivosti.“ Zisk súkromných poisťovní však ide na dividendy pre ich majiteľov, čo presadila práve minulá vláda. Ani presun časti poistencov z verejných poisťovní do súkromných nie je výsledok konkurencie pri poskytovaní služieb. Po prvé, ide o výsledok ohromnej reklamnej kampane, ktorú spustila najmä ZP Dôvera a v ktorej poisťovňu chválili známi umelci či „umelci“. Pri ich výbere sa poisťovňa zrejme netrápila, či naozaj majú vlastné dlhoročné skúsenosti s jej reálnym fungovaním vo vzťahu k poistencom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Po druhé, je otázne, koľko tých poistencov naozaj prešlo, lebo podľa známych správ tak ZP Dôvera, ako aj ZP Union musia teraz riešiť množstvo sťažností ľudí, ktorí sa stali ich poistencami bez vlastného pričinenia. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou rieši stovky takýchto sťažností a ich počet ešte nie je uzavretý, lebo ľudia až teraz dostávajú nové preukazy. Mimochodom, stovky starých poistencov ZP Dôvera dodnes používajú preukazy, na ktorých sú staré a neplatné údaje a nikto sa neunúval ich na to relevantným spôsobom upozorniť a ponúknuť im preukazy nové. A pri vydávaní preukazov na osobné požiadanie pracovníčka len mávne rukou, že aj tieto preukazy budú onedlho neplatné, o čom poistenci tiež nevedia. Dzurindova bezcharakternosť Toto, a nie Miklošove ideologické frázy je skutočným obrazom fungovania súkromných zdravotných poisťovní. A po tretie, ak verejné zdravotné poisťovne naozaj fungujú zle, je to výsledok práce vládnych politikov, akým donedávna bol aj Ivan Mikloš. Ako je možné, že kým bol vicepremiérom a ministrom financií, nepočuli sme ho takto útočiť na verejné poisťovne? A ak aj áno, čo vlastne vtedy urobil, aby to bolo inak? Veď v správnych a dozorných orgánoch oboch verejných poisťovní sedeli politicky nominovaní ľudia. Vedenie oboch poisťovní záviselo iba od ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca, ktorého celá Dzurindova vláda donekonečna chválila za „odvážnu reformu“. Neobjektívni pravicoví novinári darmo upozorňujú, že pred rokom odmietali lekári ošetrovať poistencov práve verejných poisťovní. Bol to totiž výsledok sporov, ktoré svojím konaní vyvolal manažment dosadený ministrom zdravotníctva. Bolo zjavné, že napríklad VšZP na poslednú chvíľu doplnila do zmlúv s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti neprijateľné podmienky na nátlak z najvyšších miest rezortu. Vtedajšia nespokojnosť „verejných“ poistencov, ktorá občas viedla k odchodu do inej poisťovne, teda bola dôsledkom cieľavedomého konania takých politikov, ktorí dnes z opozičného závetria vykrikujú proti vláde. Mimochodom, to, čo robili a robia, vtedy pomáhalo a aj dnes pomáha záujmom súkromných zdravotných poisťovní. Vrcholom bezcharakternej drzosti sú slová Mikuláša Dzurindu: „Je to zúženie priestoru na konkurenciu a predsa my už dobre vieme, že konkurencia je to najlepšie prostredie, kde ceny idú dole a nie hore.“ Už ani nešokuje, ako mečiarovsky dokáže šéf SDKÚ popierať svoje vlastné činy vo vláde. Nebol to náhodou práve on a jeho straníci, ktorí roky aktívne bránili konkurenčnému prostrediu v oblasti telekomunikácií, všemožnými prostriedkami ochraňovali monopol Slovenských telekomunikácií aj po ich predaji Deutsche Telekomu či zdržiavali príchod tretieho mobilného operátora? Najlepšia je jedna poisťovňa Systém zdravotného poistenia je u nás zlý. Slovenská lekárska komora už niekoľko rokov upozorňuje, že na Slovensku neplatíme zdravotné poistné, ale zdravotnú daň, lebo nie je jasne a jednoznačne zrejmé, čo za tieto odvody dostaneme. Darmo M. Dzurinda tára o vyvlastnení súkromných spoločností. Nikto im nič neberie. Peniaze, ktoré sú podľa pravicového lídra ich, im v skutočnosti idú povinne od štátu. Tí, ktorí teraz akože chránia „právo občanov na slobodný výber“, ho veľkej časti populácie pokojne v prípade dôchodkového sporenia zobrali a povinne ich donútili vstúpiť do súkromného piliera. Navyše, obrovské výdavky na reklamné kampane či na provízie súkromným „lovcom duší“ len dokazujú, že hlavnou hybnou silou je aj v tomto prípade zisk. O poistencov ide len potiaľ, pokiaľ prinášajú peniaze. Systém súkromných zdravotných poisťovní je neefektívny a občanov okráda o obrovské financie. Veď minulé volebné obdobie bolo v zdravotníctve časom systematického posilňovania súkromných spoločností a zároveň bezprecedentného poklesu úrovne zdravotnej starostlivosti a postavenia zdravotníkov. Je otázne, či sa napokon myšlienka povinnej účasti tzv. štátnych poistencov vo verejných poisťovniach stane aj reálnym návrhom ministerstva zdravotníctva. Je však nepochybné, že najlepším riešením by bolo vytvorenie jedinej poisťovne. Autor je stály spolupracovník Slova