Malý euroslovníček
Eurozóna – oblasť krajín Európskej menovej únie. Patria do nej Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Nemecko, Grécko, Írsko, Luxembursko, Holandsko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko a Taliansko. Mimo menovej únie sa okrem nových členských štátov nachádzajú ešte Dánsko, Švédsko a Veľká Británia. Maastrichtské (konvergenčné) kritériá – podmienky vstupu do Európskej menovej únie. Patria k nim tieto požiadavky: - inflácia nesmie byť o viac ako jeden a pol percenta vyššia ako v troch najmenej inflačných ekonomikách EÚ, - ročný deficit štátneho rozpočtu nesmie prekročiť tri percentá HDP alebo sa musí k nim aspoň blížiť, - štátny dlh nesmie prekročiť hranicu 60 percent HDP, - krajina musí byť po dva roky v mechanizme výmenných kurzov (ERM – 2), t. j. udržiavať menu vo viac-menej fixnom kurze voči euru, s určitou maximálnou povolenou odchýlkou, - nominálne úrokové miery nesmú byť viac ako dve percentá nad úrovňou v troch najmenej inflačných ekonomikách EÚ. Tieto požiadavky sú výrazom konzervatívneho prístupu k ekonomike, ktorý odmieta vidieť v rozpočtových deficitoch nástroj ekonomickej politiky a nedokáže pripustiť flexibilnejšie pravidlá pre rýchlejšie rastúce ekonomiky. Pakt rastu a stability – dohoda, ktorá zaviazala členské krajiny dodržiavať konzervatívne podmienky pri tvorbe rozpočtu aj po vstupe do eurozóny. Proti krajinám, ktoré nedodržiavajú požiadavku maximálne trojpercentného deficitu rozpočtu a maximálne šesťdesiatpercentného dlhu, môžu byť uplatnené sankcie. Realita je však taká, že Pakt už bol porušený dvoma z najväčších európskych štátov, Nemeckom a Francúzskom, pričom ani jedna z týchto dvoch krajín za to nebola potrestaná. Kritici Paktu tvrdia, že podobne ako maastrichtské kritériá znemožňuje použiť v priebehu ekonomického cyklu rozpočtový deficit na naštartovanie ekonomiky a že z politického hľadiska je nerovnaký meter pre veľké a malé ekonomiky výrazom nadradenosti tých prvých nad tými druhými.
