Potrebuje Slovensko euro už v roku 2009?
Brigita Schmögnerová, viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj Rečníčku, ktorá vystúpila s príspevkom na ostatnom Klube Nového slova, netreba asi na Slovensku nikomu osobitne predstavovať. Bývalá ministerka financií je uznávanou odborníčkou, vďaka čomu dnes pôsobí na poprednom mieste dôležitej medzinárodnej inštitúcie. Spracovaný a krátený záznam z jej vystúpenia a následnej diskusie zverejňujeme ako dôležitý príspevok do debaty, na ktorú je už na Slovensku najvyšší čas. V prístupovej zmluve do Európskej únie sa Slovensko zároveň zaviazalo vstúpiť do eurozóny. Nerieši teda otázku „či vstúpiť“, ale iba „kedy vstúpiť“. Načasovanie vstupu je najdôležitejším rozhodnutím po samotnom vstupe do EÚ. Jeho časový rozvrh má mnoho odlišných sociálno-ekonomických dôsledkov na rôznych „hráčov“. Časovanie vstupu nemôže byť založené iba na makroekonomických kritériách, musí brať do úvahy, kto viac získa, kto viac stratí, inými slovami, je to politické rozhodovanie a nemôže byť preto zverené iba „nezávislým expertom“ z NBS a ministerstva financií. Základom tohto rozhodnutia musí byť identifikácia rozdielnych záujmov rozdielnych hráčov a hľadanie širokého spoločenského konsenzu. Vládnemu rozhodnutiu o vstupe do „predizby“ menovej únie, výmenného mechanizmu ERM-2, v lete 2005 mala predchádzať široká diskusia – odborníkov rovnako ako predstaviteľov rôznych organizovaných záujmov. Takáto diskusia absentovala, nechýbali však propagandistické vyjadrenia. Z načasovania vstupu do eurozóny sa urobila otázka politickej prestíže: budeme prví medzi štátmi V4! Zámer bol evidentný: využiť to ako katalyzátor podpory vo voľbách 2006, čo napokon do veľkej miery vyšlo. Urýchlené rozhodnutie predchádzajúcej vládnej garnitúry o vstupe do výmenného mechanizmu malo „zabetónovať“ reformy á la pravica pre prípad, že by sa vládna moc v rovnakom zložení neobnovila. Inými slovami: malo postaviť novú vládu pred hotovú vec. Porovnajme to s českými reáliami, kde sa vláda a ČNB rozhodli odložiť rozhodovanie o takejto závažnej otázke na obdobie po voľbách. Prvá fáza diskusie mala prebehnúť ešte v čase, keď vláda rokovala o Stratégii prijatia eura v SR. Žiaľ, tento sedemnásťstránkový materiál vlády a NBS jednostranne vyzdvihuje pozitíva a zľahčuje možné nepriaznivé dôsledky. Vo Veľkej Británii bolo ekonomické rozhodovanie založené na vyše tisíc stranovej analýze výsledkov „piatich ekonomických testov“, na ktorej britské ministerstvo financií pracovalo päť rokov! Kto a aké otázky mal položiť vláde v období schvaľovania Stratégie prijatia eura? Predpokladali by sme, že opozícia nastolí otázky dvojakého druhu: o forme a o obsahu. V prvom bode mala požadovať širší spoločenský konsenzus v otázke časovania vstupu, najmä jeho okolností. Projekt Slovensko v eurozóne nepatrí ani SDKÚ ani Smeru, preto mala požadovať širokú odbornú a verejnú diskusiu. V druhom bode by sme čakali nastolenie otázok o vzťahu tzv. nominálnej a reálnej konvergencie, t. j. o dosahu politík nevyhnutných na zabezpečenie rýchleho prevzatia eura na hospodársky rast, na konkurencieschopnosť, na zamestnanosť atď., otázku udržateľnosti kritérií napr. o deficite a inflácii po prevzatí eura a pod. Od odborov by sme čakali nástojčivé otázky o dosahoch na cenový vývoj, na zamestnanosť, na mzdovú úroveň, na ochranu zamestnancov, na vládne výdavky... Zamestnávateľské zväzy a komory evidentne mali predvídavo klásť otázky o dosahoch na úrokovú sadzbu, na vývoj koruny, na tie vládne výdavky, ktoré pomáhajú vytvárať priaznivé podmienky na podnikanie: ako napr. na vládne výdavky na infraštruktúru, vzdelanie, vedu a výskum. Mimovládky – čakali by sme – budú klásť otázky o dôsledkoch na spotrebiteľov (ceny), výdavky na verejnú sféru (školstvo, zdravotníctvo a pod). Euro a paradoxy predchádzajúcej a súčasnej koalície Prvým paradoxom je presadzovanie národného zaobchádzania v daňových otázkach a európskeho zaobchádzania v otázkach meny. Okrem iného aj v dôsledku činov predchádzajúcej vlády sa v „starej“ EÚ zdvihol odpor voči daňovému dumpingu u mnohých „nových“ členov. Po vstupe do Únie sa slovenská vláda ústami ministra financií postavila proti harmonizácii daní, ba i daňových základov pre podniky. Hovorca nového ministra financií sa takisto vyjadril proti pokusom EÚ harmonizovať dane. A to bez ohľadu na to, že je to požiadavka medzinárodných spoločností a že je to jeden z predpokladov riadneho fungovania integrovaného trhu. Opozičné KDH a SMK iniciovali návrh deklarácie, ktorou chcú zaviazať členov vlády, aby v orgánoch únie odmietli akékoľvek návrhy na harmonizáciu daní. Podľa poslanca Palka „je to vec národnoštátneho záujmu“. Takže – suverenita v daňových otázkach vecou národnoštátneho záujmu je, no suverenita v otázkach menových nie. Prečo? Prečo taká tvrdošijnosť v obhajobe daňovej suverenity a ochota čím skôr sa vzdať suverenity menovej? Veď po odovzdaní kompetencií Európskej centrálnej banke v otázkach primárnej úrokovej sadzby nezostane v národných rukách mnoho nástrojov, ako reagovať na nečakané šoky alebo ekonomické cykly. A tzv. neutrálna daňová politika i rovná daň vláde ešte viac zväzujú ruky, obmedzujú jej flexibilitu, a tak prestávajú byť nástrojmi politiky. Zrejme ide o niečo iné – buď o chybné presvedčenie, že sú to dane, ktoré sú za šesť-sedempercentným rastom HDP, alebo o neoliberálnu ideológiu či o záujmy – či o všetko dohromady. Dodržanie Konvergenčného programu Dzurindovej vlády a dátumu vstupu do eurozóny v roku 2009 je v rozpore s mnohými zámermi programového vyhlásenia novej vlády. No Smer prevzal rétoriku NBS a minulej vlády, že jediným problémom môže byť inflácia. Ako však chce potom dodržať svoje programové zámery? Konvergenčný program na roky 2005 až 2010 napr. predpokladá znížiť podiel výdavkov na zdravotníctvo či podporu bývania. Predpokladá pokles alebo stagnáciu podielu sociálnych výdavkov na nemocenské dávky, dávky v nezamestnanosti, dôchodky, prídavky na deti a ostatné štátne sociálne dávky a podporu... Na jednej strane sme sa nepochybne správne prihlásili k Lisabonskej stratégii, ktorej dôležitou zložkou je vedomostná ekonomika – a na strane druhej Konvergenčný program predpokladá do roku 2010 znižovanie podielu výdavkov na školstvo, kapitálové výdavky, pričom výdavky na vedu a výskum v ňom nie sú explicitne uvedené. Nová vláda má určite strach, že každá odchýlka od Konvergenčného programu je zlým signálom pre trhy. Dôvera finančných trhov je dôležitá. Trhy zneistilo zloženie koalície, a to prechodne oslabilo korunu. No táto neistota bola iba krátkodobá: doka-zuje to historicky najsilnejšia koruna, ktorá každým dňom láme rekordy. Podľa toho by aj strach vlády mal byť krátkodobý. Musí však priebežne presviedčať trhy, že, po prvé, je pre ňu dôležité kritérium rozpočtového deficitu, že nemieni zbytočne štát zadlžovať, pretože nechce zvyšovať infláciu a inflačné očakávania. Po druhé, že sa usiluje o trvalejšiu udržateľnosť verejných financií, čoho druhou stránkou je zvyšovanie konkurencieschopnosti, čo si vyžaduje investície do vzdelania, inovácií, infraštruktúry. Obidva zámery (plus sociálne zámery) sotva možno dosiahnuť, ak vláda zachová doterajšiu úroveň prerozdeľovania HDP cez verejné rozpočty: spomedzi tridsiatich štátov OECD má SR štvrtú najnižšiu daňovú kvótu (dane a sociálne a zdravotné odvody na HDP) a vôbec najnižšiu spomedzi štátov EÚ. Okrem kozmetických zmien nová vláda zatiaľ v tomto smere neurobila nič. Čo pred rokom 2009? Ak zostane rok 2009 tabu, bude o to naliehavejšie klásť vláde a NBS otázky a požadovať na ne odpovede. Otázky na vládu: Aká bude ekonomická a sociálna cena vstupu do eurozóny k tomuto dátumu? Nespomalí tlak na nominálnu konvergenciu, teda na dosiahnutie maastrichtských kritérií, reálnu konvergenciu, teda dobiehanie vyspelých štátov? Aké dosahy bude mať fiškálne a inflačné kritérium na konkurencieschopnosť? Bude stupeň synchronizácie hospodárskeho cyklu SR s cyklom eurozóny v r. 2009 dostatočný, keďže dnes je takmer nulový? Ak nie, aké budú dosahy politiky Európskej centrálnej banky na HDP, zamestnanosť, cenovú hladinu? Predstavme si, že Slovenská republika bude mať vysoký hospodársky rast, ktorý bude generovať vysokú infláciu, a zvyšok eurozóny bude v opačnej situácii. ECB bude znižovať úrokovú sadzbu, no Slovensko by potrebovalo vyššie úrokové sadzby, ktoré by zabrzdili rast inflácie. Čo však robiť, ak nebudeme mať v rukách potrebné nástroje? Vláde treba položiť aj inú otázku – budú jej hospodársko-politické nástroje stačiť na odvrátenie šokov, ktoré môžu nastať? Slovensko, ale aj iné tranzitívne štáty neprežili zatiaľ okrem tranzitívnej recesie na začiatku transformácie skutočnú hospodársku recesiu. A čo ak sa stane, že nabehneme na riadny hospodársky cyklus a dostaneme sa do obdobia krízy? Bude mať vláda dostatočné hospodársko-politické nástroje na jej riešenie? Viacero otázok treba položiť Národnej banke Slovenska. Banka by mala odpovedať na otázku, či je s vývojom zhodnocovania koruny spokojná, a dokedy sa tomu bude prizerať. Rýchle zhodnocovanie koruny je reakciou na vysoké úrokové sadzby, ktorými sa má „osedlať“ inflácia. Je prirodzené, že NBS sa snaží znižovať infláciu, pretože inflačné kritérium je jediným kritériom jej politiky. No prečo iba o inflácii hovorí aj vláda? Národnej banke by sme mali položiť aj ďalšiu otázku – ako vidí riziko zhodnocovania slovenskej koruny z hľadiska záujmov krátkodobého kapitálu? V podmienkach voľného pohybu kapitálu môže do istého momentu krátkodobý kapitál podporovať zhodnocovanie koruny – a po tomto momente môže iniciovať opačný trend. Iná otázka: aké sú predstavy o korune v čase vstupu do eurozóny? Nestane sa zle nastavený výmenný kurz k euru trvalejšou prekážkou konkurencieschopnosti? Ako sa NBS pozerá na dôsledky neustáleho zvyšovania úrokových sadzieb na hospodársky rast? Náš hospodársky rast je do veľkej miery zavesený na automobilový priemysel. No aké dosahy bude mať zvyšovanie úrokovej miery na iné odvetvia? Stupeň finančného sprostredkovania v podnikovej sfére je nízky, zníži sa ďalej? Je naozaj rast domáceho produktu imúnny voči rastu úrokovej sadzby? Nebude rast úrokovej sadzby a zhodnocovanie koruny naozaj tlačiť na spomalenie rastu zamestnanosti, na udržanie nízkej mzdovej úrovne – ako jedného z mála zostávajúcich nástrojov na udržanie konkurencieschopnosti? Podmienky úspechu zavádzania eura v Slovenskej republike, ale aj v akomkoľvek inom štáte vstupujúcom do eurozóny sú čiastočne rovnaké. Svojho času mal Tony Blair víziu, že do dejín Spojeného kráľovstva sa zapíše ako premiér, ktorý krajinu doviedol do eurozóny. Postavil sa proti tomu Gordon Brown, stále ešte nádejný nástupca Blaira, ktorý povedal, že bude súhlasiť so vstupom do eurozóny, ak bude splnených už spomínaných päť testovacích kritérií. Môžu byť poučné i pre nás. Prvým je stupeň synchronizácie hospodárskeho cyklu, druhým flexibilita eurozóny v prípade šokov, tretím dosah na stabilitu, zamestnanosť a hospodársky rast, štvrtým dosah na investície a piatym dosah na finančný sektor v londýnskom City. O poslednom kritériu by sme nemuseli hovoriť, no ostatné sú relevantné i pre nás. Po vstupe do eurozóny bude mať ktorákoľvek vláda, ako i NBS, ktorá odovzdá dôležitú časť kompetencií Európskej centrálnej banke do Frankfurtu, obmedzené možnosti pôsobiť na vývoj slovenského hospodárstva. Jedným z dedičstiev po predchádzajúcej vláde je dodatočné obmedzenie nástrojov na riadenie hospodárskeho vývoja – už sme upozornili na neutrálnu daňovú politiku a rovnú daň – a oslabenie automatických (vstavaných) stabilizátorov, ktoré by mohli pomôcť korigovať cyklický vývoj. Spravidla sú nimi dane a sociálne výdavky. No ich terajšia úroveň im úlohu stabilizátora nepomáha plniť. Čo teda zostáva? Mzdová flexibilita a flexibilita trhu práce. Inými slovami, ak sa ukáže, že konkurencieschopnosť Slovenska klesá a nebudeme môcť použiť ani kurzovú politiku ani úrokovú politiku a iba v obmedzenej miere daňovú politiku, zvyšovať našu exportnú konkurencieschopnosť bude možné len znižovaním miezd. Sme s tým spokojní? Ako sa na predčasný vstup do eurozóny pozerá Európska centrálna banka? Z toho, že sa nové členské štáty snažia dostať do eurozóny čo najrýchlejšie, zdá sa, nie je nadšená. Má na to viacero dôvodov. Banka si uvedomuje, že maastrichtské kritériá nie sú dostatočnou zárukou pozitívneho vývoja členov eurozóny po vstupe. Napokon, máme na to dostatok dôkazov – pozrime sa na Nemecko, ktoré sa len pomaly dostáva z nízkeho hospodárskeho rastu, zle je na tom talianske hospodárstvo... ECB vysiela signál – buďte opatrní, neponáhľajte sa, klaďte väčší dôraz na reálnu než na nominálnu konvergenciu. Škoda, že ho u nás nik nepočúva. Do akej eurozóny vstupujeme? Aký je „politický profil“ eurozóny? Jednotná mena vyžaduje liberalizované trhy, uskutočnenie mnohých reforiem, vyžaduje si zodpovednú fiškálnu politiku. No je to identické s ultraliberálnym projektom? Fínsko, ktoré je členom eurozóny, je na špičke konkurencieschopnosti, má zodpovednú fiškálnu politiku, nízku infláciu, a predsa má účinný sociálny štát. Napriek tomu má eurozóna i mnoho nedostatkov. Bývalý prezident Európskej komisie, dnešný predseda talianskej vlády Romano Prodi, sa o Pakte stability a rastu vyjadril, že je „hlúpy“. Myslel tým, že má procyklický charakter, teda znemožňuje vládam, aby podporovali hospodárstvo v čase poklesu a naopak. Pre eurozónu je dôležitá Európska centrálna banka a jej postavenie. Pri porovnaní s Fedom, centrálnou bankou USA, zisťujeme medzi nimi veľké rozdiely. Európska banka sa vyznačuje úplnou nezávislosťou, kopíruje model nemeckej Bundesbanky, ktorá vznikla po druhej svetovej vojne ako reakcia na obavy z opakovania medzivojnovej situácie s hyperinfláciou a hospodárskou krízou. Fed je a nie je nezávislý. Do odbornej politiky, analýz mu nik nemôže hovoriť, no výkon politiky koordinuje s vládou. A to je aj snaha ministrov financií eurozóny. ECB sa však tomu bráni. Kým cieľom Fedu je udržať vysoký hospodársky rast, nízku nezamestnanosť a infláciu, ECB sleduje iba udržanie inflácie, nehľadí na vývoj zamestnanosti a hospodárskeho rastu. Fed reaguje na vnútorné a vonkajšie šoky omnoho flexibilnejšie, rýchlejšie a dôslednejšie. Zamýšľať sa treba i nad alternatívami budúcnosti eurozóny. Vynoria sa pritom otázky, ktoré sú u nás považované za takmer kacírske. Jednou z nich je: je vôbec eurozóna udržateľná? Odpoveď závisí od splnenia určitých podmienok. Jednou z nich je konvergencia: čo najväčšie približovanie štátov eurozóny – z hľadiska dynamiky rastu, HDP na jednotlivca, inflácie atď. Medzi ďalšie patrí pokračovanie v harmonizácii politík v rámci eurozóny a EÚ, fiškálnej (v tom daňovej), hospodárskej, sociálnej, čo, žiaľ nemá v eurozóne dostatočnú podporu; štruktúrne reformy na zvyšovanie konkurencieschopnosti a napokon si euro s odstupom nie veľmi vzdialeného času vyžaduje aj vyššiu politickú integráciu. Na záver – ak hovoríme eurozóne áno, musíme byť dôslední: nezabudnime, že jej úspešná budúcnosť predpokladá i splnenie podmie-nok, ktorým sa jej mnohí členovia – vrátane budúcich členov – zatiaľ bránia.
