Zaslúži si George W. Bush trest smrti?
Súčasný americký prezident ešte ako texaský guvernér podpísal veľké množstvo rozsudkov smrti. Podľa niektorých minimálne jeden z nich bol pre človeka, o ktorom bolo jasné, že je nevinný. V roku pred voľbami, ktoré na hlasy prehral, dokonca ich počet výrazne vzrástol. Už ako prezident únie sa minimálne prizeral – čo v tejto funkcii nie je nijaká poľahčujúca okolnosť – ilegálnemu zadržiavaniu, unášaniu a mučeniu zajatcov rôznymi americkými ozbrojenými zložkami na rôznych miestach sveta. Viedol útočnú vojnu na základe vymyslených zámienok, mnohonásobne tým porušil medzinárodné právo a v konečnom dôsledku sa dopustil zločinov proti ľudskosti. Ak vyzátvorkujeme všetky „ale“ a „lebo“ tohto sveta a ostaneme na ideálnej úrovni logiky, potom iracký tribunál, ktorý prednedávnom odsúdil na smrť Saddáma Husajna, by musel na šibenicu poslať aj prvého muža USA. Chceli by sme vidieť prezidenta Busha odvisnúť? Nepochybne sa nájde mnoho ľudí, ktorým by sa to páčilo a, žiaľ, nielen tých, ktorí po nejakom útoku raketou v nejakej krajine a na nejakom mieste, ktorého meno pán z Bieleho domu nevie vysloviť, prišli o rodinu. Skúsme sa však zamyslieť nie nad vinou Georgea Busha, nie nad vinou Saddáma Husajna (ani jednu si nedovolím popierať), ale skutočne nad tým, či by sme ich chceli vidieť na popravisku a prečo. Pre spravodlivosť? Pre zadosťučinenie? Pre výstrahu? Akou spravodlivosťou už len je smrť jedného človeka oproti smrti desiatok a možno státisícov? Alebo chceme Husajna a Busha najprv utopiť, potom obesiť, následne stať a potom štvrtiť na toľko malých čiastočiek, aby si každý, kto má pocit, že má nárok na svoj podiel pomsty, mohol odrezať svoj kúsok? Bude zadosťučinením, ak tyran, vojnový zločinec a ničiteľ vlastného ľudu zmizne pár metrov pod zemou? Odradí to súčasných alebo budúcich autokratov, diktátorov a samozvaných nositeľov slobody bombami od toho, aby páchali krutosti? Alebo ich to bude motivovať, aby ich páchali systematickejšie a viac, aby sa ani náhodou nedostali do situácie, keď niečo alebo niekto zlyhá a oni sami sa ocitnú v pozícii z vôle niekoho iného? A aký koniec chceme zorganizovať ľudom, ktorých celý život bol plný násilia, ktorých vyjadrovacím prostriedkom a spôsobom riešenia bolo? Násilný? Je vôbec smrť trestom pre (bývalého) diktátora, prezidenta? Koľko trvá smrť? Netreba študovať rímskych filozofov, aby sme si zopakovali, že život a smrť sa nikdy nestretnú, že pokým sme tu my, smrť nie je, a keď je smrť, nie sme tu my. A aká veľká je smrť? A koľko trvá doživotie a aká veľká je cela? Akou už len výstrahou je mŕtvy a zakopaný mocipán – a akým Damoklovým mečom je ten istý pod zámkom, no stále medzi nami? Koľko zla vyvolal jeho život a koľko má vyvolať jeho smrť? V Iraku znova zaplatili nevinní, už po vyhlásení rozsudku, a čo ešte po vykonaní (stupňovania sektárskeho násilia sa bojí nielen egyptský prezident)? Do akej pozície stavia „mladú demokraciu“ spojenie jej vzniku s ďalším zabitím (i keď viac-menej legálnym)? Do akej pozície stavia vykonávanie trestu smrti v slobodných a demokratických krajinách snahu žiadať od krutovládcov dodržiavanie základných ľudských práv? Nepýtajme sa teda koho a prečo poslať katovi. Pýtajme sa, či chceme legitimizovať tento prostriedok. Pýtajme sa či, chceme svet, v ktorom naň doplácajú niekedy diktátori a tyrani – ale oveľa častejšie celkom nevinní. Autor je dobrovoľník organizácie za Ľudské práva Amnesty International
