Krátkozrakosť plného brucha
Milióny ľudí sa zúčastnili na voľbách a obrovskou väčšinou potvrdili, že súhlasia s doterajším smerovaním krajiny. Pravdaže, nie na Slovensku, kde volebná účasť v posledných, „iba“ komunálnych voľbách opäť klesla. Hovoríme o Venezuele, kde dostal prezident Chávez obrovský mandát pokračovať v nastúpených reformách. Reformách asi tak o stoosemdesiat stupňov opačného druhu, než ako ich poznáme u nás doma. Ono to je možno nepríjemná informácia, ale nie všetci ľudia na svete sa majú dobre. Mnohí sa majú vyslovene zle. Pritom je zaujímavé, že je úplne jedno, či človek číta komentáre o výsledku ďalších volieb v Latinskej Amerike, ako naposledy vo Venezuele, alebo o protestoch niekde v Európe. Tón väčšiny autorov sa nachádza niekde v intervale od „odpusť im, nevedia čo činia“ po „nezodpovedná spodina, ktorá si nezaslúži demokraciu, pretože posvätnú slobodu hneď vymení za prísľub väčšieho kusa chleba“. Či už je tón blahosklonný alebo militantne reakčný, je bez výnimky diktovaný obmedzeným šovinizmom plného brucha, ktorý nie je schopný pochopiť, že niektorí ľudia sa naozaj majú zle. Že sú naozaj naštvaní. Že sú viac ako ochotní triasť systémom, ktorý ich drží kdesi pri dne, pretože im to dáva nádej – aj pri riziku, že sa to všetko rozpadne ako domček z karát. Je zaujímavé, ako je čistá „nádej na zmenu“ považovaná raz za „hrdinský idealizmus“, inokedy za „trestuhodnú dôverčivosť“. V súčasnej situácii je dosť prirodzené, že mediálny (a tým verejný) diskurz tvoria najmä tí úspešnejší. Väčšinou majú vzdelanie. Majú živobytie, ktoré im dáva priestor „komentovať“ a „analyzovať“ (ba mnohých to „komentovanie“ a „analyzovanie“ živí). To je v poriadku, ale mali by byť poctiví. Vlastné plné brucho netreba považovať za stred sveta. Nie je na tom síce nič zlé, ale nie je to práve oslnivý intelektuálny výkon. Ak si ľudia v krajine bohatej na ropu zvolia vládu, ktorá sľubuje využitie ziskov z ropy na investície do školstva a zdravotníctva, nie je to výsledok „kolektívnej kognitívnej nekompetentnosti“ – ľudsky povedané, hromadného zatmenia mozgov, ktoré bráni rozlišovať medzi tým, čo je „dobré“ a čo „zlé“. Ak si volia „radikálnych populistov“, tak to bude aj preto, že tí „štandardní“ a „zodpovední“ nedokázali nič iné, ako zanechať za sebou rozdelené krajiny, kde – použijúc ďalšiu obľúbenú frázu, tentoraz však omnoho výstižnejšiu, pochádzajúcu z druhej strany barikády – „stále viac bohatstva patrí stále menšiemu počtu ľudí“. Nik netvrdí, že voliči „radikálnych populistov“ či protestujúci na uliciach musia mať pravdu v riešeniach, ktoré navrhujú. Kus pravdy však majú minimálne v problémoch, na ktoré poukazujú. Môže to byť nepríjemná informácia, ale nie všetci ľudia sa majú dobre. Mnohí sa majú zle. A sú naštvaní.
