Falošné prepúšťanie v známej slovenskej firme

V jednej známej slovenskej firme to vyzerá ako tesne pred krachom. Postupne sa tam prepúšťa a vyzerá to tak, že počet zamestnancov sa tam zmenší na absolútne minimum. Presnejšie, na nevyhnutné minimum.
Počet zobrazení: 1474
3CB-m.jpg

V jednej známej slovenskej firme to vyzerá ako tesne pred krachom. Postupne sa tam prepúšťa a vyzerá to tak, že počet zamestnancov sa tam zmenší na absolútne minimum. Presnejšie, na nevyhnutné minimum. Na Slovensku je totiž možné, že aj firma, ktorá hospodársky rastie a ktorej priestory sú plné ľudí, má len zopár zamestnancov. Ostatní sú – z donútenia – živnostníkmi. Mikuláš Dzurinda pred mesiacom vytiahol do boja proti novele Zákonníka práce. Tvrdí, že ten terajší „umožňuje ľuďom pracovať a zarobiť si“. Nie je to pravda. V skutočnosti tento Zákonník núti ľudí neobmedzene drieť a zárobok im nezaručuje žiadny. Živnostníci z donútenia Vlani sa pri prezentácii jednej štúdie v Bratislave experti Svetovej banky pochvalne vyjadrili, že vládne ekonomické opatrenia prinášajú reálne hospodárske oživenie. Teraz nie je podstatné, či je to pravda. Ako ilustráciu si však autori štúdie vybrali rastúci počet živnostníkov. Jeden z prítomných novinárom im otvorene povedal, o čom svedčí tento fakt: že absolútne nepoznajú slovenskú realitu a robia lživé závery na základe štatistických tabuliek. Po krátkej diskusii priznali, že nemajú poňatia o tom, prečo sa noví živnostníci živnostníkmi stali. Príkladom by mohla byť firma, ktorú pozná na Slovensku kde-kto. Vzhľadom na svoju produkciu má pre laika neuveriteľne malý počet zamestnancov. Ale po jej chodbách, v jej kanceláriách či výrobných priestoroch nájdete denne desiatky tých istých ľudí, čo s oficiálnou štatistikou o zamestnancoch jednoducho nejde dokopy. „Od začiatku som sem prišiel ako živnostník. Na začiatku mi to navrhli a mne sa páčilo, že budem samostatný podnikateľ a kde-čo si budem môcť dať do nákladov,“ hovorí jeden z mladých pracovníkov firmy. Po čase síce zistil, že nemá nárok na dovolenku, ani na zaplatenie krátkej práceneschopnosti, ale keďže je mladý, veľmi mu to neprekáža. „Keď robím veľa, viac si zarobím. Nemám iné záväzky, takže mi to neprekáža,“ vysvetľuje slobodný a bezdetný muž. Zdalo by sa, že tento systém je teda výhodný tak pre „zamestnávateľa“, ako aj „zamestnanca“. Problém je v tom, že firmy ho nezavádzajú len vtedy, keď to ľuďom vyhovuje. V opisovanej firme postupne nútia ďalších a ďalších zamestnancov, aby „prešli na živnosť“. Nátlak je veľmi jednoduchý, lebo firma tak či tak zruší pracovné miesto. Neobnoví ho, ale ne výkon rovnakej činnosti si nájde „externého dodávateľa“. Medzi živnostníkom a „eseročkou“ či „akciovkou“ totiž v takých prípadoch nie je z formálneho hľadiska rozdiel – obaja sú dodávateľmi nejakej služby či tovaru. Manažment firmy tak prepúšťanému dá na výber – buď dá výpoveď, založí si živnosť a bude „dodávateľom“, alebo ho prepustia, miesto zrušia a „dodávateľom“ bude niekto iný. Živorenie bez peňazí „Som z toho nešťastná a mám strach, nevyznám sa v rôznych predpisoch, ani v účtovníctve a pri svojej práci by som to vlastne ani nikdy nemusela potrebovať. Teda keby som z donútenia nemusela prejsť na živnosť,“ hovorí mladá dievčina, ktorá si práve vybavuje „papiere“. Najviac sa obáva toho, že sa jej pravidelne vracajú chronické zdravotné problémy. „Povedali nám, že nás budú platiť podľa odpracovaných hodín. Keď nebudem môcť robiť, neprerušia so mnou zmluvu, ale môže sa stať, že si niektorý mesiac nezarobím ani na prežitie,“ lamentuje. Keďže býva na opačnom konci Slovenska, tvrdo pociťuje zastarané byrokratické metódy štátnej správy, pri ktorých musí ísť po každý „papier“ domov. Viackrát, lebo každý ďalší papier jej vystavia, až keď im ukáže ten predošlý, a to vždy trvá týždeň-dva, ktoré nemôže prečkať doma, lebo by nezarobila. Priznáva, že ak všetko pôjde dobre, zarobiť menej by nemala, ale mrzí ju, že príde o stravné lístky či zabezpečenie dopravy na rannú smenu. A bojí sa, že v prípade choroby sa prepadne do chudoby. „Deprimuje ma, keď si uvedomím, že už vlastne na nič tu nebudem mať nárok,“ hovorí muž v staršom strednom veku. „A keďže mám rodinu s deťmi, najviac ma deprimuje, že môžem prísť o prácu zo dňa na deň bez akéhokoľvek odstupného či výpovednej lehoty. Jednoducho mi oznámia, že ma už nepotrebujú.“ A to sa v tejto branži mužom v takom veku stáva čoraz častejšie. Mladí, hoci bez skúseností a s nižšou kvalitou práce, sú ochotní robiť za oveľa menšie peniaze, lebo potrebujú živiť len sami seba. A mnohokrát ani to nie, lebo majú rodičov v aktívnom veku, ktorí prinajhoršom poskytnú nejakú finančnú výpomoc. „Vraj nám majú znížiť počet hodín. Dočasne, lenže pre mňa to bude znamenať rozdiel v zárobku niekoľko tisíc. Ak odrátam náklady na bývanie a cestovanie, keďže rodinu mám päťsto kilometrov odtiaľto, neostane mi nič. Nútený prechod na živnosť pre mňa znamená živorenie,“ uzaviera muž. Prosperita firmy na úkor pracovníkov A nie je sám. Najmä odborári už niekoľko rokov upozorňujú, že slovenské firmy celoplošne zneužívajú Kaníkov Zákonník práce proti ľuďom. Narazili dokonca už aj na väčšie obchody, kde predavačky boli živnostníčkami. Majiteľovi tak odpadli povinnosti aj čo sa týka vytvárania pracovného prostredia, prestávok, stravy, pitného režimu. Pracovníci sa menia na „dodávateľov služby“, skutočnosť, že sú to ľudia, ide bokom. Najhoršie vplývajú takéto podmienky na matky s malými deťmi, keďže nemajú nárok na zákonné voľno v prípade choroby dieťaťa. „Musím si za seba zohnať náhradu a buď prídem o zárobok, alebo si neskôr zoberiem dvojnásobok práce,“ sťažuje sa matka chlapca na prvom stupni základnej školy. „Nemôžem prísť o peniaze, ale bolí ma srdce, keď ho celé hodiny nechávam samého v posteli a kontrolujem ho mobilom. Bože, je mi tak ťažko, keď si spomeniem, ako veľa pre mňa znamenalo, že moja mama bola v takých chvíľach pri mne. Veď to nie je normálne, keď si desaťročné dieťa musí samo brať lieky, merať teploty a prezliekať prepotené pyžamo,“ dokončuje v slzách. Firmu, o ktorej píšeme, nemôžeme menovať, lebo sme to sľúbili ľuďom, ktorí sa pod podmienkou anonymity boli ochotní aspoň rozprávať. Zverejnenie jej mena by asi mnohých prekvapilo, lebo je jedným zo synoným úspechu a prosperity na Slovensku. O to charakteristickejší je tento prípad. Dokazuje, že firmy u nás – ba nielen u nás – môžu pokojne prosperovať bez toho, aby sa na ziskoch z jej prosperity podieľali aj jej pracovníci. Ba naopak, je dôkazom, že prosperita firmy je často výsledkom „neprosperity“ jej pracovníkov. Minimálne veľkej časti. Zločinecký Zákonník práce Takíto živnostníci nie sú výsledkom hospodárskeho rastu, ale ziskov z bezohľadného „znižovania nákladov“ za každú cenu. Keď firmy nútia svojich zamestnancov, aby pre nich pracovali ako živnostníci, nemajú žiadnu inú motiváciu, len znížiť náklady a záväzky voči ľuďom. Je to prejav maximálnej nezodpovednosti voči vlastným pracovníkom, ktorí sa takto stávajú v podstate len výrobným nástrojom. Toto všetko umožňuje Zákonník práce, ktorý presadila pravicová vláda, preto ho celkom pokojne možno považovať za zločinecký počin. Je totiž zrejmé, že aj v nami spomínanej firme nejde o rušenie pracovných miest v pravom zmysle tohto slova. Firma pracovné miesto v skutočnosti potrebuje a potrebuje, aby na ňom aj niekto pracoval. Pri takomto podvode sa ľudia dostávajú do takmer otrockej pozície, tratí na tom aj štát. Pritom stačí jedno či dve ustanovenia v zákone, ktoré by zabránili firmám „zamestnávať“ živnostníkov na takú prácu, ktorú vykonávajú pre danú firmu sústavne po celý rok. Aspoň v prípadoch, ak majú bežnú pracovnú dobu (nejde o jej začiatok a koniec, skôr o jej dĺžku), ktorá im zabraňuje, aby v súhrne za týždeň či mesiac pracovali ešte pre ďalšieho „zamestnávateľa“ bez prekročenia zákonom stanovenej pracovnej doby. Zákonník práce vznikol ako zákon na ochranu zamestnancov, pracujúcich. Ten, ktorý dnes platí na Slovensku, však ochraňuje skôr zamestnávateľov a je, naopak, obuškom v ich rukách voči obyčajným ľuďom. Takýto zákon nám jednoducho netreba, lebo spoločnosť mení na džungľu, v ktorej platí výlučne právo silnejšieho. O tom by vedeli rozprávať pracovníci vo firmách, kde sa zneužíva pravidlo o pracovnej pohotovosti bez adekvátnej odmeny. Ľudská spoločnosť sa však nemôže riadiť pravidlami z džungle. Zákonník práce, ktorý zavádza takmer otrockú prácu, treba urýchlene komplexne zmeniť. Lebo kvalitu života nemožno merať len peniazmi. Aj keď Ľudovít Kaník či Mikuláš Dzurinda by asi nesúhlasili. Autor je stály spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984