Ako nám zobák narástol

Ó, mojej matky reč je krásota: Medializáciou negociácií sa implementovala reformná stratégia, masívne kreujúca marketingový diskurz agentúr determinujúcich rating politík ekonomických indikátorov.
Počet zobrazení: 1717

Ó, mojej matky reč je krásota: Medializáciou negociácií sa implementovala reformná stratégia, masívne kreujúca marketingový diskurz agentúr determinujúcich rating politík ekonomických indikátorov. Predchádzajúca veta je, samozrejme, duchaprázdny nezmysel. No vedeli by ste na prvé prečítanie okamžite povedať, v ktorom bode sa ním stáva? Kedy opúšťa hranice zdravého rozumu? Istý americký ekonóm vypichol začiatkom minulého storočia zaujímavý jav, ktorý nazval „okázalá spotreba“. Pri tejto spotrebe už nejde o to, naplniť nejaké skutočné potreby, ale preukázať svoj status, ukázať, že „my na to máme“. Odtiaľ všelijaké tie vilky a hrádočky, veľkomestské džípy či šaty za štyristo eur – aby sme uviedli príklady, ktoré dnes už dôverne poznáme aj u nás.a Anglo-latinské novotvary, ktorými nás zahlcujú médiá, sú jazykovou obdobou tohto javu. Bezúčelným používaním cudzích slov sa spomedzi ostatného obyvateľstva vydeľujú tí, ktorí potrebujú dať najavo svoju intelektuálnu prevahu a naznačiť tak svoje právo vládnuť, či inak stáť na najvyšších stupňoch spoločenského rebríčka. Podobne ako sa pri okázalej spotrebe vyhadzujú peniaze na veci, ktoré sú samy osebe zbytočné, tak sa do reči zavádzajú prvky, ktoré neslúžia na nijaké spresnenie vyjadrovania (často naopak) – zato však rečníka posúvajú do kategórie ľudí, ktorí na takéto slová „majú“. Nie je to až taká novinka. V istých cudzích krajinách stačí, aby človek otvoril ústa, a poslucháč si ho podľa prízvuku a výslovnosti hneď zaradí: ten má školu, tá je bohatá, tamten je z dobrej rodiny – nuž a tamtá, tá môže byť ešte tak upratovačka. A do istej miery to platí aj u nás. Ak sa niekto nevyjadruje spisovnou slovenčinou, alebo aspoň „bratislaváčtinou“, je okamžite zaradený ako vidiečan, „roboš“, či jednoducho truľko. Predstava, že by verejný činiteľ, od-borník, alebo aj podnikateľ naďalej hovoril na verejnosti tak, ako mu zobák narástol, teda napríklad nárečím, je jednoducho nepredstaviteľná. Vyšvihnúť sa v spoločnosti znamená dať si tú námahu a aspoň trocha sa naučiť hovoriť spisovne. Ak to človek tak úplne nedokáže – ak mu napríklad spod spisovnej rečí stále trčí východniarsky prízvuk, ako to bolo v prípade našich niekdajších pánov prezidentov – nikdy sa ani celkom nezbaví onej „truľkovskej“ asociácie. Pravdaže, na existenciu spisovného jazyka sú dôležité dôvody. Do istej miery by sme sa na nejakom spoločnom základe zhodnúť mali. Už len preto, aby sme si navzájom rozumeli. Ale natláčať prirodzený jazyk do úzkych, umelo vytváraných noriem, nedať mu dýchať, to už nie je celkom ono. Podobne ako je smutné, keď nám plynie z úst reč znetvorená „učenosťou“ či „módnymi trendami“ – za ktorými sa často v skutočnosti skrýva len lenivosť a neschopnosť premýšľať nad tým, čo vlastne chceme povedať. Ak, pravda, nie je takáto nezrozumiteľná „slovenčina“ znakom nadradenosti nad plebejským zvyškom národa. To už nie je ani len smutné. O takých rečníkoch možno povedať len jedno. Šaľene ľudze.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984