Reklama
Reklama

Chudoba je hrozbou pre mier

Pri preberaní Nobelovej ceny za mier to pred pár dňami povedal bangladéšsky ekonóm Muhammad Júnus. A zdôraznil, že je to „dôležitá správa pre celý svet“.
Počet zobrazení: 931
2CB-m.jpg

Pri preberaní Nobelovej ceny za mier to pred pár dňami povedal bangladéšsky ekonóm Muhammad Júnus. A zdôraznil, že je to „dôležitá správa pre celý svet“. Azda najprestížnejšie vyznamenanie na svete vôbec dostal za prínos k mieru spočívajúci v úsilí pomôcť ekonomickému a sociálnemu rozvoju vo svojej krajine. Najchudobnejším podnikateľom poskytuje mikroúvery bez ručiteľov a väčšina z asi siedmich miliónov dlžníkov si od jeho banky požičala od 50 do 100 dolárov. Mnohým sa táto suma nepochybne bude zdať smiešna. A smiešne sa im možno zdá aj Júnusovo konštatovanie, že chudoba ohrozuje svetový mier. Ale múdri bohatí sa mu určite nesmejú. Pridobre vedia, že má pravdu. Pretože vedia, že podstatou všetkých vojen a bojov o moc nie sú idey, ktorými sa ospravedlňujú a zastierajú ich príčiny. Vojny sa rozpútavajú pre rozmnoženie vlastných materiálnych statkov a pre získanie cudzieho bohatstva. A prečo sa za hrozbu pre mier považuje práve chudoba? Múdrym bohatým je jasné aj to. Vedia, že viac ako chudákov, ktorí nemajú o čo prísť, ohrozuje priveľká chudoba ich – majetných. Veď ak sa chudák dostane na hranicu života a smrti, je mu jedno, či zomrie od hladu, alebo pri pokuse vzoprieť sa tým, ktorí vo svojej sýtosti odmietajú pripustiť, že – v podmienkach moderného sveta viac ako kedykoľvek predtým – sa sám zo svojej biedy vyštverať nedokáže. V tomto kontexte nemusí byť pozoruhodné, že túto múdrosť si osvojili členovia Výboru pre udeľovanie Nobelových cien v Oslo. Inak by sotva boli cenu udelili práve Júnusovi. A sotva by to boli odôvodnili úvahou, že znižovanie chudoby je základom mieru a demokracie, pretože každý človek má potenciál a právo na slušný život. Pozoruhodné je, že sa toto poznanie rozhodli zdôrazniť spôsobom, ktorý by mal tým, čo si myslia, že rozhodujú o bytí a nebytí tejto planéty, znieť ako varovanie. A upozornenie na to, že skôr ako bieda biednych ohrozí svetový mier, siahne na bohatstvo bohatých. Či to takýmto spôsobom zviditeľnili preto, že ich víziu ovplyvnil strach z toho, čo by masa chudobných, ktorí by jedného dňa mali svojej chudoby (a ničoho výživnejšieho) plné zuby, alebo to urobili len z lásky k blížnemu, nie je v tomto kontexte podstatné. Podstatné je, že takto poukázali na fakt, že chudoba nie je fenomén, ktorý stačí odsudzovať, pohŕdať ním alebo ho ignorovať... Hrozbu chudoby nielen ako stavu, do ktorého sa môže prepadnúť hocikto, ale ako nebezpečného katalyzátora iných svetových problémov, si všimla aj vysoká komisárka OSN pre ľudské práva Louisa Arbourová. Pri príležitosti nedávneho medzinárodného Dňa ľudských práv uviedla, že boju proti biede a chudobe vo svete sa nedarí „pre nedostatok záujmu zo strany bohatých krajín a pre ich obmedzenosť“. Podľa nej by okrem iného mali znížiť miliardové výdavky na vojenské účely. Lenže vojny sú pre svet najvýnosnejším zárobkovým podnikom. Sotva teda možno dúfať, že by si komisárkine slová vôbec niekto vzal k srdcu. Rovnako ako bude pravdepodobne vysmiata jej výzva, aby sa problémy chudoby riešili ako „súčasť spravodlivosti a ľudských práv“. Veď spravodlivosť a právo na ňu vnímame zväčša ako kategóriu, ktorá sa týka len nás a nanajvýš ešte našich detí. A aj to len vtedy, ak je to spravodlivosť v pozitívnom zmysle. Ak by sa nás mala dotknúť, keď povedzme spáchame nejaký trestný čin, už sa jej tak veľmi nedožadujeme. Naopak, aby sme sa jej nemuseli podriadiť, parádne sme zdeformovali aj inštitút poslaneckej imunity. A ľudské práva či právo na život zodpovedajúci aspoň priemernej úrovni súčasnosti berieme za svoje tiež najmä ak ide predovšetkým o nás. Veď koho okrem obyvateľov okresu Kežmarok napríklad trápi, že musia v priemere vyžiť s menej ako so 7 500 korunami mesačne, lebo žijú v najchudobnejšom okrese krajiny? Koho zaujíma, že ak prirátame ďalšie štyri chudobné okresy na východe, je v takej situácii vyše tristotisíc ľudí? Kto z tých, čo majú viac, si vedia predstaviť, ako sa z toho dá žiť? Aj Muhammad Júnus sa priznal, že získanie Nobelovej ceny za mier je preňho niečím, čo je mimo predstavivosti toho, kto takéto ocenenie nezískal: „Môžete o tom počuť, môžete o tom snívať, ale nikdy nezistíte, aké to je, kým ju nezískate.“ Je to ako keby povedal, že sýty hladnému neverí. Sme zväčša takí egoisti a zbabelci, že cudzej biede odmietame aj uveriť, nieto aby sme mali odvahu nejako ju zmierniť. Bojíme sa, že by nám ubudlo. Že by nám ubudlo toľko, až by sme sa raz dostali na úroveň chudobných. A že by nám nikto nepomohol – ako my nie sme schopní pomôcť nikomu. Neveriť je v tomto prípade menej bolestivé. A tak je to s chudobou okolo nás (ktorá je neoddeliteľná od chudoby v nás) podobné ako s globálnym otepľovaním. Roky sme vysmievali tých, čo pred ním varovali. Teraz, keď u nás aj v decembri pravidelne rozkvitajú letničky, nám už úsmev na tvári trochu mrzne. A ak dnes spochybníme Júnusovo varovanie o nebezpečenstve chudoby, zajtra nám pred jej následkami nepomôže ani plač. Autorka je novinárka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama