Materialisti a iné
Ľudské telo je laboratórium. V každom okamihu života v ňom prebiehajú chemické reakcie. Aby telo „šlapalo“, treba ho dopovať. Tekutinou, stravou, teplom, svetlom... Dá sa? Tu, u nás? Dá sa. Z materiálneho pohľadu je Slovensko bohatá krajina. Iba nepatrnému zlomku ľudských tiel na Slovensku sa nedostane dostatok „paliva“, aby mohlo fungovať. Tí potom napríklad zamrznú. Ale inak – pohoda. Nie všade rovnaká, ale pohoda. V minulom režime sa bohatstvo krajiny meralo tonami ocele, uhlia, železa na hlavu. Tony na hlavu utešene rástli, dojivosť kráv stúpala, výnosy obilia z hektára sa zvyšovali. Materialisti na vysokých postoch v štáte obúchavali obyvateľstvu tie tony, litre a výmery o hlavu. Ľuďom sa materiálne nežilo zle. (Konštatovala aj Slobodná Európa: práve v materiálnom zabezpečení a dostatku videli jej komentátori príčinu nechuti obyvateľstva zapájať sa do protestov proti režimu. Kto uveril mýtom, neuverí tejto pravde. Ale tomu, kto má hlavu na premýšľanie, ponúkam dôkaz: Jiří Suk: Labyrintem revoluce.) Čo napokon rozhodlo, že teplo domovov obyvateľstvo v novembri `89 opustilo a vyšlo štrngať kľúčmi? Idealisti povedia, že nedostatok slobody. Materialisti (rozumej konzumenti) povedia – nedostatok banánov a mandarínok (dosaď nedostatkovú matériu podľa ľubovôle). Kto z nich má pravdu? Materialisti, ktorí v mene konzumu „robili bolestivé reformy“ dnes krútia hlavou nad nespokojnými ľudkami. Otrepávajú nespokojným ľudkom o hlavu (vďaka ich reformám) rekordne zvýšené HDP na hlavu, rekordne stúpajúci rast hospodárstva, rekordne stúpajúci kurz koruny. Ľudský život prepočítaný na efektivitu, to jest úžitkovosť. Užitočnejší sú tí, čo konzumujú? Z materiálneho pohľadu je Slovensko naozaj bohatá krajina. Materialisti-konzumenti neklamú. Ľudské telo treba dopovať, ponúkať mu zažívaciu blaženosť. Dá sa? Dá sa. Čísla stúpajú. Materiálne založení a materiálne zabezpečení sa rozišli na dva brehy. Strieľajú po sebe. Iba idealistickí ľudkovia nevychádzajú z údivu. O čo tu vlastne išlo? O čo tu vlastne ide? V lotérii (privatizácie) vyhranú matériu si noví materialisti dobre strážia. Jedni i druhí. Len nech niekto skúsi štrngnúť! * * * Voľakedy v ľudovodemokratickom zriadení mal každý súd povinne svojho sudcu z ľudu. Dnes sme sa dostali omnoho ďalej: o vine či nevine obvinených diskutujú poroty zložené z miliónov televíznych divákov. Dokonca niekedy ešte skôr, ako si prokurátor pípne a obviní alebo neobviní podozrivého. Ba občas omnoho skôr, ako sa dostane k slovu povolaný súd. Televízne štáby predkladajú prípady divákom, redaktori ponúkajú „fakty“. Pred kamerami sa vyjadrí zástupca polície so svojimi dôkazmi, následne zvolá tlačovku obhajca podozrivého zo spáchania trestného činu a podá svoju verziu skutku. Stal sa skutok? Nestal? Postupovala polícia správne? Neprekročila zákon? Kto má silnejšie dôkazy? Slovenské obývačky sa menia na súdne siene. U diváka na body vyhrávajú šikovnejší (advokáti). Napokon – ich úlohou nie je dokazovať vinu svojich klientov, ale objaviť v obžalobe slabiny. Za to sú (dobre) platení. Žasnem: Ako môže divák posúdiť, či sú klienti advokátov, obvinení z trestného činu, nevinní? O vine či nevine v normálnej krajine rozhodne súd. V našej súd – dokonca občas ten najvyyšší – rozhodne, ale televízia a mediálni advokáti dôkladne masírujú. Sudcovia z ľudu z čias ľudovodemokratického zriadenia? Nula bodov, to boli učni! Dnes to inak fičí! * * * Vladimír Mečiar sa baví. Vydal svoju stranu za jedného, aby zároveň nezabudol na toho druhého. Ako predajná nevesta koketoval do poslednej chvíle s dvoma ženíchmi naraz. Chvíľu po svadbe mnohí pozorovatelia predčasne zhasli. Čo sa tu už dá vidieť? A teraz nevychádzajú z úžasu. Ten stokrát pochovaný, odpísaný a zahrabaný zombie nie že žije, ale stále vie dobre robiť zle. Na svetlo sveta vytiahol Júliusa Rezeša. A vychutnáva si poníženie, ktoré ním uštedril. Rovnakou mierou koalícii i opozícii. Od Dzurindu and spol. si to v minulosti za Rezeša and spol. neraz vyžral. Dnes musí Dzurinda hodiť spiatočku, ak nechce prísť o potencionálnu nevestu. (Preto bohapusto trepe, že za Rezeša nie je zodpovedný Mečiar, ale Fico.) Starý harcovník bez problémov vie zahrať falošnou kartou. Akoby mimochodom pred kamerami trúsi: máme tu (z Tisovej vily vytrhnuté?) eštebácke tromfy! Dobre vie, že čím viac zneuctí terajšieho partnera, tým krajšia budúcnosť čaká nevestu so zlou povesťou s tým druhým, raz ohrdnutým. Skrátka, Vladimír Mečiar je zábava sama. Ako vždy. Autorka je spisovateľka
