Bolívar sníva dva roky

V bolívijskej Cochabambe sa cez víkend odohral druhý summit Juhoamerického spoločenstva národov. Za dva roky od posledného stretnutia ambície výrazne vzrástli. Pred dvoma rokmi si dali lídri za cieľ odstrániť prekážky vo vzájomnom obchode a vybudovať niekoľko spoločných infraštruktúrnych projektov. Dnes sa, citujúc slová hosťujúceho prezidenta Moralesa, hovorí o budovaní „latinskoamerickej Európskej únie“ v horizonte niekoľkých rokov. Rétorika, ktorá ďaleko predbehla realitu? Áno, aj. Keď v decembri 2004 vzniklo Juhoamerické spoločenstvo národov, vtedajší peruánsky prezident Alejandro Toledo to označil za „začiatok napĺňania Bolívarovho sna“ – zjednocovania latinskoamerického kontinentu. Medzi dvanástimi zakladajúcimi krajinami boli členovia dvoch existujúcich zoskupení – Andského spoločenstva národov a Mercosuru – aj tri ďalšie štáty, Guayana, Surinam a Chile. Teoreticky sa tým položil základ na vybudovanie veľkého spoločného ekonomického priestoru – 361 miliónov obyvateľov, kombinovaný HDP 973 miliárd dolárov a spoločný ročný export vo výške 181 miliárd dolárov. Aj v tomto prípade však platí, že od teoretickej možnosti k realite je ďaleko. Rétorika a politická vôľa Na tohoročnom summite v Cochabambe sa latinskoamerickí lídri predháňali v optimistických vyhláseniach. Evo Morales vyslovil nádej, že integrácia nebude trvať tak dlho ako v EÚ – 50 rokov –, ale sa to stihne za kratší čas. „Tri, štyri, najviac päť rokov.“ Brazílsky Lula da Silva ubezpečoval kolegov, že skupina sa dokáže pozdvihnúť nad historické rozdiely a zjednotiť kontinent. Netrpezlivý, no plný nádeje bol aj Hugo Chávez, ktorý považuje zjednotenie Latinskej Ameriky za možnosť obrany voči vplyvu Spojených štátov. Aké sú však reálne šance? Predovšetkým, pokrok dosiahnutý od decembra 2004 nenaznačuje, že by mala na juhu Ameriky v tomto desaťročí vyrásť obdoba Európskej únie. Latinskoamerické ekonomiky majú stále omnoho intenzívnejšie vzťahy s vonkajšími hráčmi (USA, EÚ) než medzi sebou navzájom. Vytvorenie jednotného ekonomického priestoru, ktorý by bol schopný získať udržateľnú politickú podporu, si bude vyžadovať mnohé politické kompromisy, ku ktorým zatiaľ latinskoamerické krajiny ani poriadne nevykročili – bude potrebné nájsť politické rozhodovacie procesy, ktoré budú kombinovať záujmy členov a súčasne systémovo prihliadať na celkový záujem integračného zoskupenia, postupne zvyšiť koordináciu ekonomických politík, vytvoriť mechanizmy na vyrovnanie regionálnych rozdielov tak, aby boli efekty integrácie rozdeľované čo najrovnomernejšie... Pravdepodobne aj o týchto problémoch bude rokovať študijná komisia, o ktorej vytvorení summit rozhodol a ktorá bude hľadať cesty k väčšej jednote Latinskej Ameriky. Ak však aj nájde riešenia, musí existovať politická vôľa presadiť ich. Hľadanie „inej cesty“ V istom zmysle je však situácia pre latinskoamerickú integráciu priaznivá. Spojené štáty sa pokúšajú upevniť si svoje hospodárske postavenie v regióne bilaterálnymi obchodnými dohodami i plánom (nateraz v podstate mŕtvym) na vytvorenie celoamerickej zóny voľného obchodu. Vyvoláva to negatívne reakcie nielen u obyvateľstva, ale aj v časti ekonomických elít. Návrat k štátnemu protekcionizmu je v súčasnej situácii ilúziou. V globálnom meradle sa presadzuje trend posilňovania regionálnej integrácie – v juhovýchodnej Ázii, cesty sa hľadajú aj v Afrike. Doterajšie integračné procesy sa neukazujú ako veľmi úspešné – Andské spoločenstvo je po odchode Venezuely v politickej kríze (Venezuela z neho vystúpila po tom, čo Peru a Kolumbia podpísali dohody o voľnom obchode s USA). Mercosur, do ktorého Chávezova krajina, naopak, vstúpila, sa napriek niektorým čiastkovým úspechom (napríklad vytvorenie ekvivalentu „štrukturálnych fondov“ na vyrovnávanie regionálnych rozdielov) zmieta vo vlastných problémoch a ekonomických sporoch medzi členmi. Takáto situácia je živnou pôdou na hľadanie alternatívnych ciest integrácie. Ďalším faktorom je politická spriaznenosť. Od konca roku 2004 prišlo vo voľbách v Latinskej Amerike k moci viacero politických lídrov, ktorých agendou je kritika neoliberálnej ekonomickej politiky a periférneho postavenia regiónu voči dominantnému „severu“. Títo politici potrebujú aj pozitívnu ekonomickú agendu. Na domácom fronte to môžu byť investície do sociálnych služieb, vzdelávania, zvyšovanie štátnej kontroly nad ekonomikou či programy boja proti chudobe. Na medzinárodnej scéne môže byť touto agendou regionálna integrácia. O to viac, že vytvorenie silného regionálneho bloku by pre jednotlivé ekonomiky skutočne znamenalo vznik „dáždnika“, pod ktorým by sa mohli skryť pred omnoho silnejšími regionálnymi hráčmi, presadzujúcimi svoje záujmy bez ohľadu na špecifické miestne potreby. Problémom však tak trochu je, že hoci je dnes mnoho miestnych politikov „červených“, každý má trochu iný odtieň. Venezuelský Hugo Chávez či ekvádorský Evo Morales sú vo svojej kritike súčasnej formy globalizácie a amerického ekonomického a politického vplyvu omnoho radikálnejší než povedzme čílska prezidentka Michelle Bacheletová, ktorej krajina má podpísanú dohodu o voľnom obchode s USA a ktorá sama hovorí o „dvoch tvárach globalizácie“ – jedna z nich je „potenciálne deštruktívna“, no druhá predstavuje „historickú príležitosť pre spoločnosti, ako je naša“. Kým sa rozpory pohybujú v rovine rétoriky, neohrozuje to podstatne možnosti spolupráce. Lenže od rétoriky sa odvíja, ako konkrétne má táto spolupráca vyzerať. O peniaze ide až na prvom mieste... Tým sa dostávame k otázke kto „to všetko zaplatí“. Kto bude „latinskoamerickým Nemeckom“, ktorého hospodárska sila a politická vôľa potiahne integráciu? Venezuelský prezident dal do služby svojich zahraničnopolitických cieľov nemalé nerastné bohatstvo svojej krajiny (Venezuela má najväčšie známe zásoby ropy a zemného plynu mimo krajín Blízkeho východu). Príjmami z predaja ropy financuje pôžičky aj inú formu hospodárskej pomoci pre viaceré miestne vlády, poskytuje výhodnú spoluprácu v energetickej oblasti, snaží sa iniciovať spoločné infraštruktúrne projekty (napríklad ropovod, ktorý by spojil Južnú Ameriku od severu až po juh). Vo svete, kde je energetika stále vyššie medzi politickými prioritami a zdroje energie sú stále vzácnejšie, to nie je málo. Mnoho bude závisieť aj od toho, ako sa podarí zapojiť ďalšie silné ekonomiky, predovšetkým Chile a Brazíliu. Brazília je veľkosťou a v mnohých oblastiach vyspelosťou ekonomiky, ako aj geografickou polohou, hospodárskym gravitačným centrom subkontinentu. Regionálna integrácia bez nej by mala problematickú životaschopnosť. Na druhej strane však musí akákoľvek integrácia hľadať rovnováhu medzi tým, aby dostatočne reflektovala ekonomickú a politickú váhu tejto krajiny (napríklad v rozhodovacích procesoch), a súčasne v ostatných krajinách nevzbudila strach z „brazílskej hegemónie“. Pokiaľ ide o Chile, to má pomerne vyspelú ekonomiku – aj keď tiež s mnohými vnútornými problémami, napríklad veľkými sociálnymi a regionálnymi rozdielmi – a jeho záujem o regionálnu integráciu by blok bezpochyby posilnilo. Privilegované obchodné vzťahy s USA však ukazujú, že jeho politická elita stále zvažuje aj „inú možnosť“. Domáci front A nakoniec, treba si uvedomiť, že o úspechu pokusov o regionálnu integráciu v Latinskej Amerike sa v konečnom dôsledku rozhodne najmä na domácich frontoch. Voličský odpor voči neoliberálnej ekonomickej politike a jej negatívnym sociálnym dosahom vyniesol k moci lídrov, ktorí sú takýmto plánom naklonení. Nie je to však všeobecný konsenzus. Viacerí „pravicoví protikandidáti“ súčasných prezidentov a jednej prezidentky mali v programe skôr posilňovanie hospodárskych vzťahov s USA, či už bilaterálnych, alebo vytvorením celoamerickej zóny voľného obchodu. Zatiaľ boli väčšinou neúspešní. To sa však môže zmeniť, ak súčasná politická elita nedokáže naplniť svoj program – a v ňom figuruje na prvom mieste úspešný boj proti chudobe, vyrovnanie sociálnych rozdielov, ktoré sú v Latinskej Amerike historicky veľmi vysoké. Ak je vytváranie Latinskoamerického spoločenstva národov skutočne napĺňaním Bolívarovho sna o šťastnejšej budúcnosti pre subkontinent, je načase zobudiť sa. Nech nezostane len pri sladkých ilúziách.