Vyrývanie do jazyka

Organizátori tejto konferencie síce môj príspevok nazvali (Ne)spisovný jazyk v médiách, ale to najmä preto, aby ušetrili miesto na pozvánke. Celý názov témy je totiž pridlhý: Pohľad praktika na ekonomicko-spoločenské príčiny úpadku...
Počet zobrazení: 1689
10-m.jpg

Organizátori tejto konferencie síce môj príspevok nazvali (Ne)spisovný jazyk v médiách, ale to najmä preto, aby ušetrili miesto na pozvánke. Celý názov témy je totiž pridlhý: Pohľad praktika na ekonomicko-spoločenské príčiny úpadku jazyka a profesionality v médiách na Slovensku. Osoby a obsadenie: Pravda, Smena (dnes Sme), Hospodárske noviny, bratia Gershwinovci, Braňo Hochel a jeho Slovník slovenského slangu, Milan Lasica a vy všetci. Ponáška na scenár: Prečo ekonomické dôvody? Pretože redakcie šetria a uspokojujú sa s mladými, často ešte študentmi, ktorí sa uspokoja aj s nižšími mzdami a sú ľahko manipulovateľní. Redakcie necítia potrebu vychovať si ich a šľachtiť ich prejav, pretože vonku čakajú stovky ďalších novinárov na jedno použitie. Na vlastnú škodu podceňujú devízu spätosti novinára a redakcie. Personálne decimovanie – málo ľudí, veľa práce, nízke platy – novinári robia viac (a pre viaceré médiá), ako fyzicky stačia, čo sa negatívne odráža nielen na kvalite ich práce, ale aj na rovnosti ich chrbtíc. Neochota učiť sa – začínajúcim novinárom nechýba len profesionalita, vedomosti, ale najmä ochota učiť sa a pokora voči remeslu. Neschopnosť (alebo neochota) uvedomiť si, že slovo je zbraň, a kto slová nevie správne používať, môže ublížiť tomu, o kom/o čom píše, svojmu médiu, ale aj sebe. Jazyk a sloboda slova – znalosť jazyka je obrana – kto vie so slovom narábať dobre, povie, čo chce, aj keby mu to nedovolili, resp. dobre napísaný text nenutká redaktorov, ktorých rukami text musí okrem autora prejsť, aby doňho zasahovali. Úpadok jazyka a neredigované internetové diskusie a blogy – na poklese úrovne jazyka médií sa, nehovoriac o často brakovom obsahu svojou formou výrazne podieľajú práve tieto fenomény, pretože v redakciách niet nikoho, kto by v nich ak už nie iné, vychytal aspoň ypsilony a základné gramatické chyby. Majitelia a šéfovia médií zabudli, že na kvalite či nekvalite média sa nepodieľa len množstvo informácií a rýchlosť, s akou ich ponúkajú respondentom, ale aj forma, ktorou dávajú najavo, ako si ctia (či nectia) svoju prácu a tých, ktorým ponúkajú jej výsledok. Katastrofálne nízku úroveň, presnejšie podúroveň jazyka používaného v súčasných médiách možno považovať iba za vrcholček celkového úpadku verbálnych, ale aj neverbálnych prejavov, ktoré sa na nás valia zo všetkých médií. Z tých, kde pracujú profesionálni (naozaj profesionálni?) novinári, ale aj menších či väčších reklamných tabúľ, letákov, propagačných textov, a čo je ešte horšie, aj z kníh. Dokonca aj z kníh, ktoré vydávajú renomované vydavateľstvá. Presnejšie tie, ktoré sa za renomované vydávajú. Žiaľ, podstatné je, že všetci, o ktorých je reč, prezrádzajú lajdáckou alebo nijakou prácou s formou textov či rečových prejavov nielen svoju profesionálnu negramotnosť, ale aj pohŕdanie čitateľmi. Predovšetkým tými, ktorým vzdelanie ešte celkom nevyšumelo z hlavy. Pretože hoci pomaly vymierajú, predsa len sa ešte nejakí nájdu. Možno namietnete, že práve o to ide – vzdelanci vymierajú, a tým o-statným je forma príspevkov v novinách, časopisoch, rádiách, televíziách či na internete úplne ľahostajná. A médiá, ako ma učili ešte v časoch tvrdej normalizácie, sú závislé od zis-ku, zisk od množstva inzerentov, a pretože inzerenti dávajú reklamu tam, kde ju môže vidieť čo najviac ľudí, médiá závisia najmä od množstva čitateľov, poslucháčov či divákov. Podľa našich vtedajších učiteľov sa toto všetko týkalo médií vychádzajúcich v kapitalistickej cudzine. A bola to pravda. Vtedy rovnako ako predtým, a aj ako v súčasnosti. Ibaže teraz táto pravda platí už nielen pre kapitalistickú cudzinu, ale aj pre teraz už tiež kapitalistickú domovinu. Hoci ani s tou domovinou to v drvivej väčšine prípadov nie je také jednoduché. Stačí zalistovať si v rodných listoch novín, časopisov, rádií – ich vlastníci sú napospol zo zahraničia. A ruku do ohňa by som veľmi nedávala už ani za do-máckosť verejnoprávnych médií. Importovaný a pomaly, ale iste aj tam prevládajúci, je minimálne prejav ich redaktorov. Ale vrátim sa k závislosti médií – naozaj závisia nielen od vôle, ale najmä od solventnosti majiteľov a od súm, ktoré sú do nich ochotní investovať inzerenti. Jedných i druhých, teda majiteľov aj inzerentov zaujíma predovšetkým zisk. A zisk bez množstva čitateľov je prinajmenšom taký iluzórny, ako zisk bez ustavičného znižovania nákladov na výrobu. A ak vychádzajú z toho, že ich čitatelia sú nevzdelaní, prečo by sa namáhali s nejakou formálnou kvalitou svojich produktov? Podstatné je, že ich ľudia kupujú. A teraz odbočka Čo vo vás evokuje veta: Sudca podnikateľa Reháka prepustil, ktorú som si nedávno prečítala v jednom z našich dvoch tzv. mienkotvorných denníkov? Niečo v nej chýba. Konkrétne informácia o tom, koho prepustil sudca podnikateľa Reháka. Pritom stačilo zmeniť slovosled a autor by povedal, čo chcel, teda že „podnikateľa Reháka sudca prepustil“. Viem, že mnohým z vás táto moja replika pripadá ako kontraproduktívne vyrývanie. A zdržiavanie. A pri výrobe novín či spravodajských relácií, najmä tesne pred uzávierkou, je dobrá každá sekunda. Ibaže ide práve o tú sekundu. V prípade čitateľa o tú, v ktorej sa pri čítaní nejednoznačného titulku zasekne a pomyslí si svoje o kvalite redaktorov i jazykových redaktorov média, ktoré ju zverejnilo. Pre tvorcov novín ide o oveľa viac sekúnd a minút, ba niekedy možno až hodín. Lebo ak je novinár profesionál nielen v tom, že vie zohnať informáciu, ale ovláda aj svoje remeslo a výrobný nástroj, teda jazyk, tak dobre, že s ním vie pracovať správne, aj keď sa potí pod tlakom uzávierky, robí menej chýb. A nielen jazykových. To nie je zanedbateľná devíza, najmä nie v čase deficitu jazykových, či – ak chcete – previerkových redaktorov. Tento termín sme pou-žívali kedysi v Pravde a znamenal nielen preverovanie jazyka, ale aj overo-vanie faktov. A vo voľakedajšej Smene sme v snahe o vybrúsenosť textov, správy a malé žánre nevynímajúc, išli ešte ďalej – naše texty strážili literárne redaktorky. Ďaleká odbočka? A ako súvisí so znižovaním nákladov na výrobu? Jednoducho. V našich médiách (aj inde, kde sa pracuje so slovom) sa totiž šetrí. Na všeličom, aj na jazykových redaktoroch. Inak by malo platiť, že ak sa autor dopustí takej vety, ako som citovala, mal by ju zachytiť a preštylizovať buď vedúci oddelenia, vedúci vydania či editor. A keď nie je gramaticky a štylisticky zdatný ani jeden z nich, je posledným ohnivkom v záchrannej sieti jazykový redaktor. Ak sa prešľapu dopustia kolegovia v rádiách či televíziách, mal by ich na to upozorniť človek, ktorý stráži čistotu a kultivovanosť ich prejavu. Podľa mojich informácií taký post ke-dysi existoval minimálne v Slovenskom rozhlase. Jazykových redaktorov je však v súčasných redakciách ako šafranu alebo ich niet vôbec. Keď sa pozície novín a časopisov začali otriasať, alebo keď ich skúpili zahraniční majitelia, ktorí znižovali náklady a stavy, boli práve jazykoví redaktori tí, kto-rých prepúšťali medzi prvými. Niekde sa dokonca zbavili všetkých s odôvodnením, že každý redaktor má vedieť dobre po slovensky. Žiaľ, nevie. Primnohí nevedia. A týmto konštatovaním vôbec nemienim útočiť na to, že niektoré texty v našich novinách pôsobia skôr, ako by ich písali Angličania (žiaľ, nie kráľovskou angličtinou...). Som totiž presvedčená, že všetko treba dávkovať s mierou, inými slovami, aj jazykový purizmus môže jazyk skôr poškodiť, ako mu pomôcť. A tak je lepšie nechať ho, aby sa rozvíjal aj pohlcovaním nových slov. V tomto zmysle súhlasím s autorom Slovníka slovenského slangu Braňom Hochelom, že slovenčina sa slovám z dovozu ubráni alebo ich obráti na svoj obraz. Ibaže... Negramotnosť je nákazlivá Otázne je, či sa slovenčina ubráni hlúposti alebo, ak chcete, nevedomostiam. Aj kodifikácia mnohých výrazov totiž spočíva v tom, že jazykovedci podľahnú tlaku používateľov a kodifikujú nesprávne (nie nespisovné) výrazy, pretože, ako mi povedala jedna z jazykovedkýň, „majú medzi používateľmi jazyka vysokú frekvenciu“. Pritom frekvencia hlúpostí, ktorými nás zasýpajú noviny, časopisy, rádiá, televízie (o jazykových hororoch na internete v tejto chvíli radšej pomlčím) závisí často predovšetkým od toho, ktorý politik a s akým vzdelaním či s akými manierami, aj manierami vo vyjadrovaní, sa objavuje v rozhovoroch a ktorému sa novinári chcú zavďačiť zámerným alebo aj bezmyšlienkovitým omieľaním jeho slovníka. Všetci – aj takzvaní nezávislí novinári opakujú vyjadrovacie negramotnosti politikov vo svojich textoch, ako by od nich závisel ich život. Navyše málokoho v redakciách trápi, šéfredaktorov možno najmenej, že redaktori sa nevyznajú nielen v písaní ypsilonov a používaní slov, takže si často pletú alegóriu s filagóriou, ale čo je oveľa horšie, nevedia skloňovať ani časovať, nemajú tušenie o stavbe viet a aj preto často píšu či hovoria nezmysly. Ale stačí, že ich hovoria a píšu s dostatočným sebavedomím, hneď si vyslúžia nejakého Ota či krídlo. Potom sa nemožno čudovať, že namiesto toho, aby na sebe tvrdo pracovali, nahádžu do počítača surovinu a očakávajú, že ostatné je záležitosť jazykových redaktorov – sú za to predsa platení. Podotýkam, že platení sú za čosi iné, a ešte k tomu veľmi slabo. Ak o nich v redakciách vôbec stoja. Mimochodom, jazykoví redaktori Tam, kde sa udržali, ich je nezriedka málo, takže musia pracovať s enormným množstvom textu, čo je podhubie ako stvorené na nezachytenie, prípadne až vyrobenie chýb. Okrem toho mnohé zle platené jazykové redaktorky či redaktori v úsilí o vyšší zárobok pracujú na viacerých miestach, čo sa po čase nevyhnutne odrazí na kvalite ich práce. Únava materiálu sa nevyhne ani človeku. Poznám však aj prípad, keď jediná jazyková redaktorka, od ktorej sa navyše vyžadovala aj štylistická úprava textov), musela mesačne spracovať od 1 200 do 1 500 rukopisných strán plných hrubých gramatických chýb a štylistických nedostatkov. A argument, že základom na to, aby bolo v novinách čo najmenej chýb musia byť kvalitné autorské texty, nik nepočúval. Navyše sa v onom médiu za chyby považovali predovšetkým preklepy. Niežeby texty ozdobovali, no rozhodne ich hyzdia menej ako gramatické a vecné chyby. A tu je namieste druhá odbočka: Patrí Milanovi Lasicovi, ktorý 30. júna 2006 v rozhovore uverejnenom v Hospodárskych novinách povedal: „Niekedy sa mi zdá, že v tlači sú povrchní novinári, pretože majú v článkoch vecné chyby. A keď objavíte vecnú chybu, spochybní to nielen článok, ale celé noviny, pretože neviete, kde sú ďalšie vecné chyby. Minule som napríklad v denníku Sme čítal text o Gershwinovi, v ktorom bolo napísané, že spolupracoval so svojou manželkou Irou. Pravda je taká, že Ira Gershwin bol jeho brat. No, keď toto číate, hneď zapochybujete, že Gershwin existoval.“ Ja som síce o Gershwinovi nezapochybovala, možno preto, že mám rada jeho hudbu, ale hoci si nemyslím, že povrchní sú len novinári v tlači, bola som Milanovi Lasicovi vďačná za jeho definíciu. Lebo jeho azda vezmú súčasní novinári aspoň trochu vážne a aspoň trochu si vstúpia do svedomia. Skúsenejší kolegovia totiž pre nich nie sú dostatočné autority. Skôr nimi pohŕdajú, lebo ich považujú za rezíduá minulosti. Čiastočne aj preto nie sú výnimkou vekovo jednofarebné a česť výnimkám aj neprofesionálne redakcie. Na rozoberanie finančného a nezriedka aj politického pozadia kinderosadenstva súčasných médií, s ktorým sa manipuluje oveľa ľahšie ako so skúsenými novinármi, v tejto chvíli niet dosť priestoru. Fakt, že strata kontinuity redakčnej práce spôsobená v nejednom prípade totálnou výmenou osadenstva alebo otrockým kopírovaním zahraničných modelov, ktoré sa do nášho prostredia nehodia, sa v nejednom prípade podpísala pod kvalitu či skôr nekvalitu toho, čo u nás vy-chádza z rotačiek alebo sa vysiela do éteru a chrlí na internet. Kým sa budeme uspokojovať s tým, že za tie peniaze, ktoré nám platia, ale veľmi často aj neplatia, nestojí za to odvádzať kvalitnú prácu, veľa sa nezmení. Napriek tomu by sme však nemali zabúdať, že slová sú zbrane. A neovládať prácu s nimi, najmä ak sú naším výrobným nástrojom, znamená zmeniť ich na zbrane potenciálne samovražedné. Príspevok odznel 22. novembra 2006 na konferencii Médiá a spoločnosŤ na pôde Slovenského syndikátu novinárov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984