Politika a slovenský jazyk

„Politika a anglický jazyk“ je názov eseje, ktorú v roku 1946 napísal George Orwell. Ak sa názvom tohto článku odvažujem na ňu narážať, tak iba preto, lebo jej tón i obsah sa pozoruhodným spôsobom vzťahujú aj na naše tunajšie a dnešné podmienky. Orwell vo svojej eseji mieril na dva terče, z ktorých jeden stál v pozadí toho druhého ako väčší a dôležitejší. Tým prvým bol vplyv súdobej politiky na jazyk; tým druhým všeobecný úpadok vyjadrovania v písomnej podobe. Orwell vychádzal z predpokladu, že tento úpadok „musí mať v konečnom dôsledku politické a ekonomické príčiny“. Jeho esej mala napriek tomu za cieľ zo všetkých síl proti tomuto úpadku bojovať. K zaokrúhleniu tohto štvorca dospieva tvrdením, že ak je aj pôvod úpadku ekonomicko-politický, pokazený jazyk spätne pôsobí aj na podmienky, ktoré ho vyvolali, a ďalej ich zhoršuje. Preto je dôležité zaoberať sa ním aj samostatne, bez ohľadu na tieto podmienky, v nádeji, že by to mohlo prispieť k všeobecnej obrode. Autor označil za príčiny skazenosti jazyka predovšetkým nadužívanie rôznych klišé, ošúchaných slovných spojení a „slovných protéz“ – a na druhej strane všeobecnú nepresnosť, nejednoznačnosť vo vyjadrovaní. Tá je podľa neho spätá s neschopnosťou myslieť konkrétne, s jasným obrazom pred očami. Anglolatinčina a slovenčina Je iróniou, že naša dnešná politická a širšie verejná slovenčina podlieha ďalšiemu zo zhubných vplyvov, ktoré Orwell pomenoval vo svojej eseji. V našom prípade sa to vníma ako preberanie anglických slov, no realita je taká, že ide najmä o latinské výrazy, ktoré boli aj do angličtiny samotnej iba prevzaté. Práve proti ich zbytočnému nadužívaniu Orwell brojil. Dnes sa na Slovensku môžeme „tešiť“ z toho, že s Európskou úniou sa nevyjednávalo, ale negociovalo, Ústavný súd sa netvorí, ale kreuje, tvrdenia sa nezverejňujú, ale medializujú – a tak ďalej, a tak podobne. Akú úlohu hrá zavádzanie týchto „nových“ cudzotvarov do slovenčiny? Tie úvodzovky nepoužívam náhodou. Vstup týchto slov do jazyka totiž nie je daný tým, že by slovenčina ako mladá reč jednoducho nemala prostriedky na označenie nejakých nových prvkov skutočnosti. Tých pár výnimiek – internet, e-mail či mobil – sa dá ľahko rozoznať podľa toho, že im každý rozumie. Označujú totiž konkrétne veci, ktorých mená človek zisťuje pri ich každodennom používaní, podobne ako to bolo kedysi s rádiom či televíziou. V drvivej väčšine ide však v prípade „privandrovalcov“ o slová, ktoré v našom jazyku svoje náprotivky oddávna majú – napr. „printový“ či „implementácia“. Čiastočne ide jednoducho o vyjadrenie momentálnej podriadenosti nášho politického priestoru. Aj v začiatkoch panstva niekdajšieho Veľkého brata „obohacovali“ slovenčinu všelijakí tí „stachanovci“, „družby“ a „agitky“ – aspoň s tou výhodou, že zneli relatívne slovansky. Príšernejšie novotvary na sovietsky spôsob, napríklad „proletkult“ či „agitprop“, sa, vďakabohu v jazyku dlhodobo neudržali. Dnes ide novej verchuške (predsa len sú niektoré ruské výrazy stále užitočné!), samozrejme, o to, aby sa výrazne odlíšila od tej predošlej a priblížila sa svojmu novému spojencovi a vzoru, teda najmä a predovšetkým Spojeným štátom. To čiastočne vysvetľuje razantný nástup anglicizmov. Nie je to však celá pravda. Tak ako v medzinárodnej rovine ide pri mrzačení slovenčiny o odlíšenie jej novej „amerikanizovanej“ podoby od niekdajšej „sovietizovanej“, v domácej rovine sa ňou vydeľujú skupiny „expertov“ od zvyšku obyvateľstva, „pospolitého ľudu“. Ľudia, ktorí sa vyjadrujú na televíznej obrazovke, či už ide o politikov alebo o umelohmotných ekonomicko-politických „analytikov“, spôsobom svojho vyjadrovania zahmlievajú podstatu toho, o čom hovoria. Po slovensky povedané, kalia vodu. Cudzotvary sú vysnívaným prostriedkom každého politika – napĺňajú jeho potrebu dlho hovoriť, a nič dôležité pritom nepovedať. Oproti iným, v zahraničí používaným taktikám („Som veľmi rád, že ste sa ma práve dnes opýtali práve túto otázku, ktorú považujem za skutočne hlboko dôležitú“ atď.) majú tú nezanedbateľnú výhodu, že človek môže nielenže zatajiť svoje skutočné zámery – prípadne neschopnosť s akýmkoľvek zámerom prísť –, ale ešte pritom budiť dojem, že niečo skutočne fundovane vysvetlil. Nakoniec, ak tomu ľudia nerozumejú, musí ísť o veci znalého odborníka. Ide tu vlastne o presný opak toho, čo sa svojho času požadovalo, totiž „aby každá kuchárka mohla riadiť štát“ (praktická realizácia údajného cieľa vyzerala, samozrejme, v praxi silne pochybne). Chce sa dosiahnuť, aby štát nemohla riadiť nieže kuchárka, ale dajme tomu ani vysokoškolská pedagogička. Ba čo riadiť, aby nemohla ani len sledovať, o čom sa vlastne hovorí, ak náhodou neskončila práve ekonomickú univerzitu. V tomto sa líši dnešný režim od toho predchádzajúceho. Pravdaže, aj aparátčici mali svoju hatmatilku, celé tony zmysluprázdnych fráz, zvetraných usadenín vysekaných bez ladu a skladu pôvodne z Marxa, no najmä z Lenina a Stalina. Pri tých však už bolo desaťročia pred novembrom každému jasné, že v skutočnosti sa tu len onduluje vzduch. Ak však šlo o tony ocele, žatvu či kurčatá, teda o materiálnu skutočnosť, režim sa vyjadroval nedvojzmyselne – a preto keď klamal, bolo ho ľahké zo lži usvedčiť. Nie tak dnes. „Prestaňte kalkovať teraz!“ „Si v poriadku?“ – „Je mi fajn.“ Táto výmena, ikskrát opakovaná v schematických amerických filmoch a seriáloch, je jedným z mnohých príkladov otrockých prekladov – kalkov – ktorými nás zahlcuje komerčná sféra. Prirodzený slovenský preklad, vystihujúci podstatu situácie, by, samozrejme, znel: „Je ti niečo?“ – „Som v pohode“. To je však jednoducho za obzorom uvažovania komerčných páchateľov. Pardón, prekladateľov. Cudzotvary zavádzané reklamou a priemyslom mediálnej zábavy sú skutočne kapitolou samou osebe. Ohavnosti páchané na slovenčine sú v tomto prípade výsledkom súbehu vplyvov bývalého i terajšieho režimu. Pred novembrom ´89 patrila možnosť naučiť sa naozaj dobre po anglicky medzi privilégiá, ktoré sa vzťahovali len na relatívne malú časť obyvateľstva. Vzhľadom na nemožnosť voľne cestovať, ako aj na zaostávajúcu ekonomiku však nebola neprístupnosť tohto jazyka pre väčšinu ľudí ani vážnym problémom. Situácia sa zmenila, keď sa v oboch smeroch otvorili hranice. Do krajiny začala prúdiť riava zahraničných výrobkov, či už materiálnych, alebo postupom času aj produktov mediálnej zábavy. Vznikla potreba rýchlo poprekladať tisícky návodov a inej dokumentácie, pripraviť slovenské preklady reklamy tvorenej pre celkom iné kultúrne prostredie či napísať slovenské dialógy pre filmy a iný tovar vysielaný komerčnými médiami. Desiatky či stovky rýchlokvasených prekladateľov takmer bez skúseností s cudzím jazykom, bez citu pre vlastný a bez vhľadu do zahraničnej kultúry mali zrazu o prácu postarané. Táto bitka medzi potrebou predávať a domácim jazykom už dokonca v niektorých ohľadoch nadobudla takmer podobu vyhladzovacej vojny. Obeťou sa stalo napríklad privlastňovacie zámeno „svoj“. V angličtine toto slovíčko nejestvuje, a tak v dôsledku bezmyšlienkovitého prekladu reklamných fráz vypadlo aj z reči výrobkov. „Vyberte si Váš mobil/Váš dezodorant/Vašu zubnú protézu…!“, hučia do nás dennodenne médiá. Tomu, kto ešte používa svoj rozum, to môže pripadať neprirodzené (áno, svoj rozum, nie „jeho rozum“ alebo „jej rozum“). No je otázne, či sa ťažko ranené „svoj“ ešte niekedy pozviecha – pri troche pozornosti si možno všimnúť, že svoje prirodzené miesto v jazyku už začína strácať aj mimo oblasti reklamy. Nebude sa čo čudovať, ak už o pár rokov začne pôsobiť zastarane. Otrocký preklad postihol aj anglické „now“, či možno nemecké „jetzt“. Je skutočne úžasné, že ani len jednému-jedinému prekladateľovi reklamných textov nenapadlo, že slovenčina rozlišuje medzi tým, čo sa deje práve v tomto okamihu, a tým, čo je zmenou, ktorá navyše zostane nejaký čas v platnosti. I keď, pravda, možno sa mýlime a primeranejšiemu prekladu zabránil jednoducho tlak konformizmu. Keď sa už raz ustálila neslovenská forma „teraz o polovicu lacnejšie“, ako by si mohol niekto dovoliť povedať správne „odteraz o polovicu lacnejšie“? Podobne sa do slovenčiny vnútilo anglické „for“, ktoré tak ako mnohé iné predložky nemá v cudzích jazykoch priamu a jednoduchú obdobu. Pravda, komerční prekladatelia si myslia, že má: „Pre viac informácií kliknite tu“, „pre dobíjanie karty stlačte jeden“, „pre ďalšie roky je služba platená“... Príkladov nájdeme, koľko len chceme. Nikto ich nikdy nenaučil, že skutočným umením prekladu nie je otrocky prekopírovať z cudzieho jazyka slovíčko po slovíčku, ale previesť do svojej materčiny zmysel vety. Ak by mali trápitelia jazyka z reklamných agentúr záujem, ponúknime im konečne, celkom zdarma, návod ako na to: „Ak máte záujem o ďalšie informácie...“ „Ak si chcete dobiť kartu...“ „V ďalších rokoch je (bude) služba platená...“ Nuž, naozaj sa žiada zvolať „Prestaňte kalkovať teraz!“ Alebo radšej po slovensky – tých kalkov už bolo dosť... Rámce a „reformy“ Politický jazyk má však aj oveľa hlbšie podtóny. Jeden z nich si môžeme osvetliť na jave „rámcovania“ (framing), ktorí pred mnohými rokmi objavili izraelskí psychológovia Daniel Kahneman a Amos Tversky. Ľudia svoju situáciu chápu rôzne a rôzne sa aj rozhodujú v závislosti od toho, do akého myšlienkového rámca je zasadená. Príklad: Predstavte si, že ste lekárom a rozhodujete sa, akú liečbu nasadiť proti vážnej chorobe, ktorá postihla šesťsto ľudí. Dostanete dve možnosti: Pri liečbe A určite prežije dvesto ľudí. Pri liečbe B s pravdepodobnosťou 1/3 nezomrie nikto a s pravdepodobnosťou 2/3 zomrie všetkých šesťsto. Vyberiete si jednu z možností. O mesiac nato sa však opäť dostanete do nezávideniahodnej situácie. Tentoraz postihla iných šesťsto ľudí zase iná choroba, a vy dostanete na výber ďalšie možnosti: Pri liečbe C určite zomrie štyristo ľudí. Pri liečbe D s pravdepodobnosťou 1/3 nezomrie nikto a s pravdepodobnosťou 2/3 zomrie všetkých šesťsto. Väčšina ľudí si v prvom prípade vyberá možnosť A. Prejavujú teda odpor voči riziku. No ak je medzi prvou a druhou voľbou určitá prestávka (povedzme mesiac), veľké percento z tých, ktorí si v prvom prípade zvolili možnosť A, si v druhom prípade vyberie možnosť D. V tomto prípade radšej riskujú: predstava istej smrti štyristo ľudí je horšia než vysoká pravdepodobnosť úmrtia všetkých. Pritom však, ako vám možno udrelo do očí, keď ste videli obe voľby tesne za sebou, A a C sú vlastne jedna a tá istá možnosť, podobne ako B a D! Keďže však v prvom prípade experimentátor upriami pozornosť človeka na percento prežitia, zaváži uňho možnosť A viac – kým v druhom prípade intuitívne uniká pred pre istotou smrti, a preto volí D. Samotný výber je zložitý, život a smrť sa zvažujú ťažko – a tak sa ľudia chytajú všetkého, čo im môže napomôcť pri rozhodovaní. Toto je príklad myšlienkového rámca. Hoci reálna situácia je rovnaká, človek sa rozhoduje odlišne v závislosti od toho, ako je „rámcovaná“. Inými slovami, rozhoduje sa iracionálne. Ten, kto má o to záujem, ho potom môže ľahko manipulovať. Od objavu rámcovania už tento jav psychológovia i iní odborníci našli v mnohých situáciách, často celkom bežných, nekomplikovaných zložitými úvahami o pravdepodobnosti. Okrem iného aj v politike. Skvelým príkladom rámcovania v dnešnej politickej diskusii na Slovensku je „rovná daň“. Svojím spôsobom je to nezamýšľaný, i keď vítaný dôsledok otrockého prekladu „flat tax“. Slovíčko „flat“ sa v angličtine vzťahuje nie na rovnosť, ale jednoducho na rovinu, teda napríklad oblasť bez kopcov. S rovnosťou v politickom či morálnom slova zmysle nemá nič spoločné. No na Slovensku vďaka jednotnému výrazu pre oboje má „rovná daň“ vítanú vedľajšiu výhodu: spája sa totiž podvedome s rovným prístupom, a teda so spravodlivosťou. Je to úžasný trik, pretože tí istí ľudia, ktorí inak vo všeobecnosti proti rovnosti broja, využívajú v tomto prípade zakorenenú vieru v rovný prístup. Pravdaže, proti rovnosti samotnej, pretože priamoúmerná daň vo svojich dôsledkoch vôbec rovná nie je. Tí, ktorí vďaka svojim príjmom dokážu znášať väčšie bremeno, ho pri nej nemusia niesť; preto sú ľudia s nižšími príjmami z hľadiska reálneho dopadu zaťažení „rovnou“ daňou viac. (Mimochodom, dopadu, nie dosahu! K tomu sa ešte dostaneme.) Lenže debata o tejto otázke je, samozrejme, už od samého začiatku zaťažená v neprospech odporcov priamoúmernej dane. Argumentovať proti „rovnosti“, keď práve potenciálnym spojencom na rovnosti hlboko záleží, je nezávideniahodný podnik. Tento princíp platí širšie, najmä na slovo, ktoré sa spomedzi výrazov politickej slovenčiny zneužíva najväčšmi – totiž reforma. Isté percento obyvateľstva verí na neurčité, abstraktne ponímané reformy jednoducho preto, lebo nie je spokojné so súčasným stavom. Presný obsah zmien, ktoré by mali prísť, samozrejme, nepozná, vie len, že veci by sa meniť mali, mali by sa zo zakonzervovaného, stuhnutého stavu pohnúť niekam dopredu. Títo ľudia sú dokonalou „cieľovou skupinou“ pre myšlienkový rámec „reforiem“. Stačí totiž, aby sa akákoľvek zmena označila za reformu, a bez ohľadu na jej faktické dopady na obyvateľstvo začína v politickej debate s automatickou výhodou. Podstata zmeny je pritom často pomocou tohto manévru skrytá. Ak by sa hovorilo poctivo o čiastočnej likvidácii dôchodkového systému a čiastočnej privatizácii dôchodkového zabezpečenia, obyvateľstvo by sa možno celkom zaujímalo o to, či je to dobrý nápad. Ak sa však skryje tento cieľ pod belostný názov „dôchodková reforma“, je to okamžite jedna – nula v prospech jej stúpencov. Je pozoruhodné, že inak inteligentní ľudia si vôbec tento spôsob „predávania“ konkrétnych zámerov vôbec nevšímajú. Možno by im bolo možné „predať“ aj Herodovo vraždenie neviniatok – stačilo by ho nazvať „reformou populačných segmentov“. Pravdaže, pôvodne patrilo slovo „reforma“ jednoznačne do slovníka ľavice – alebo, aby sme boli presnejší, do slovníka tých strán, ktoré stránili zlepšeniu života nižších vrstiev. Reformami sa rozumeli tie prechodné opatrenia, ktoré im poskytovali väčšiu sociálnu istotu a obmedzovali ekonomickú moc nadriadených vrstiev. Dnes si pravica – politika predstavujúca záujmy presne týchto nadriadených vrstiev – ono slovo šikovne prisvojila. Z minulosti mu pritom zostal onen kladný nádych, onen podtón akéhosi pokroku, vylepšenia, zušľachtenia. Ten je pre pravicu neoceniteľný, hoci ide práve o rozbitie stavby tých pôvodných reforiem. Tým sa dostávame k ďalšiemu módnemu slovu modernizácia, ktorou sa podobne ako reformami myslí dnes pravý opak jej pôvodného významu. Konečnou stanicou reforiem totiž nie je 21. storočie, ba dokonca ani len návrat pred rok 1948. Keďže reformy v skutočnosti znamenajú demontáž, rozobratie všetkého sociálneho, čo sa za stáročia vývoja postavilo do cesty neobmedzenému hromadeniu kapitálu, ich konečným cieľom je až obdobie, keď ešte žiadne z týchto obmedzení neexistovalo. V podstate ide asi o rok 1776 – pravda, ten americký, nie slovenský. V skutočnosti však vlastne nejde ani tak o cestu strojom času, ako o výpravu do sveta fantázie, pretože onen „slobodný“ svet krištáľovo čistého trhu neexistoval nikdy. Pravicoví radikáli sú tak svojskými dedičmi utopických socialistov, vymýšľajúcich nádherné plány na pretvorenie spoločnosti tak, že by sme ešte len oči otvárali – že naozaj bude, ako nebolo. Socializmus ako ideozločin Ako sme práve naznačili, jazyk nie je len vyjadrovací prostriedok. Dáva tvar nášmu mysleniu. Myšlienka, že slovná zásoba, a najmä gramatická štruktúra našej reči obmedzuje a možno dokonca formuje spôsob nášho myslenia, dostala názov Sappirova-Whorfova hypotéza, podľa dvoch bádateľov, ktorí ju skúmali. Slávnym príkladom bolo porovnanie európskych jazykov s rečou Indiánov kmeňa Hopi. My Európania uvažujeme o čase pomocou metafory priestoru: budúcnosť a minulosť sú ako dve rôzne miesta, pričom čas je cesta medzi nimi. Hopiovia to takto neberú, nemajú výrazy pre minulosť, súčasnosť a budúcnosť. Ak veríme, že ich jazyk formuje ich spôsob vnímania času, potom Hopiovia ho jednoducho chápu celkom inak. Poznajú len dva gramatické „časy“: „zjavený“ a „zjavujúci sa“. Ten prvý zahŕňa všetko, čo kedy bolo a je. Druhý sa týka vecí nehmotných, neurčitých a zmyslami nevnímateľných. Pri takomto modeli vesmíru pravdaže ľudia vnímajú skutočnosť celkom inak, než ako sme navyknutí my. V priebehu rokov sa stala táto hypotéza terčom mnohých útokov, zvlášť v jej silnej forme, ktorá tvrdí, že reč doslova určuje to, o čom sa dá premýšľať. Práve v tejto silnej forme sa však objavuje v inej slávnej práci Georgea Orwella, 1984. Vysvetľuje ju v kapitolke o „newspeaku“, teda novoreči – alebo ešte lepšie „novhovore“, aby sme sa držali úmyselne neprirodzeného ducha originálu. Cieľom zámerného mrzačenia jazyka v pochmúrnom svete Orwellovej antiutópie bolo zbaviť ľudí možnosti o niektorých veciach vôbec rozmýšľať. Slová bolo potrebné zbaviť významov, ktoré sa považovali z politického hľadiska za škodlivé. Pretože keď na niečo neexistuje výraz, nemožno o tom uvažovať. Ako Orwell píše, slová americkej Deklarácie o nezávislosti – „Pokladáme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú stvorení ako rovní a sú svojím Stvoriteľom obdarení istými neodcudziteľnými právami, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a sledovanie osobného šťastia...“ – nebolo jednoducho možné do newspeaku preložiť a zachovať pritom význam originálu. Najbližší preklad by spočíval v tom, keby celú pasáž pohltilo jediné slovo – ideozločin. Je hlbokou iróniou, že presne rovnaký princíp sa dnes v slovenčine vzťahuje na slová spojené s bývalým režimom, totiž „socializmus“ a „komunizmus“. Je fakt, že obe boli týmto režimom silne zdiskreditované, a tak mali po roku 1989 veľmi ďaleko od svojho pôvodného významu. No táto diskreditácia sa časom, ktorý od pádu niekdajšieho systému uplynul, nezmenšuje, ale, naopak, naďalej posilňuje. Pôvodným významom spomínaných slov bolo niečo ako spoločnosť materiálnej rovnosti, či presnejšie spoločnosť kolektívneho vlastníctva. Preto je vo svete či v odborných publikáciách bežné hovoriť povedzme o náboženskom komunizme, napríklad v prípade prvých kresťanov či niektorých kolónií na americkom kontinente, alebo o komunizme izraelských kibucov. V bežnej slovenskej reči však oba termíny nadobudli pod vplyvom dejinného vývoja význam druhotný – diktatúra, utláčateľský systém, „totalita“ (i keď posledný výraz je z politologického hľadiska dosť nepresný). Dnes sa vynakladá obrovské úsilie na to, aby tento nový význam úplne vymazal ten pôvodný. Stúpenec myšlienky alternatívnej spoločnosti, ktorý aspoň čiastočne verí, že táto spoločnosť by mala byť rovnejšia ako dnes, alebo dokonca že by nemala byť ostro rozdelená na vlastníkov a nevlastníkov – stúpenec tejto myšlienky dnes stojí pred neriešiteľnou dilemou. Aby mohol hovoriť a diskutovať o týchto predstavách čo aj kriticky, môže sa pokúsiť najprv očistiť staré pojmy. Napríklad poukázaním na to, že keďže rozdelenie na vládnucich a ovládaných v sovietskom systéme celkom očividne nevymizlo, nemožno ho za socializmus ani komunizmus považovať. Je to však zrejme vopred prehratý boj, pretože jednotlivec nemôže poraziť historický vývoj – nemôže nanútiť spoločnosti svoj vlastný, dnes už fakticky súkromný význam týchto termínov. Na druhej strane sa môže pokúsiť túto otázku obísť, či už tým, že bude vždy presne podrobne vysvetľovať, o čo konkrétne mu ide; alebo aj snahou vynájsť nové pojmoslovie. V oboch prípadoch sa však vystavuje riziku, že sa mu nielenže tento manéver nepodarí, ale navyše bude vnímaný ako podvodník. Politickí oponenti totiž s obľubou na takýto prístup útočia poukazovaním na fakt, že spomínané predstavy sú socialistické či komunistické. A ono je to nepopierateľné, pretože v prvotnom významne slova takými skutočne sú. Účelom útoku je však, samozrejme, pošpiniť ich tým, že ako pri kúzelníckom triku sa rovno pred očami zamení tento prvotný význam za význam druhotný – „totalita“ – bez toho, aby si to bežný poslucháč uvedomil. Výsledok je dokonalý: o predstave inej ako tej dnešnej spoločnosti je jednoducho nemožné rozprávať. Každý, kto sa o to pokúsi, sa zdiskreditoval už len samotným týmto pokusom. Stáva sa ideozločincom. Vynálezcovia novhovoru by uznanlivo zatlieskali. Pravdaže, je fakt, že za prvotnú diskreditáciu nie sú zodpovední oponenti, ale „priatelia“ týchto pojmov. Režimy vo východnej Európe a v Sovietskom zväze samé seba označovali za socialistické. No stojí za povšimnutie, že to by na ich dnešnú politickú rolu nestačilo. Spomínané režimy totiž samé seba označovali aj za ľudové, demokratické, slobodné či pokrokové. Odporcom spoločenskej rovnosti však ani na um nezíde, aby ich brali za slovo vo všetkých týchto označeniach. Žeby bol východný blok demokratický alebo slobodný, to je jednoducho mimo akéhokoľvek uvažovania – a celkom správne, pretože demokracia a sloboda sa v ňom rozhodne nepestovala. Slová o „pokrokovosti“ či „ľudovosti“ sa síce už spomenúť môžu, no jedine v ironických úvodzovkách a s pohrdlivým úškrnom – a opäť správne, pretože je tiež každému úplne jasné, akou bohapustou lžou boli. Ale keď príde reč na socializmus či komunizmus, tu už idú žarty bokom, tu už sa hovorí smrteľne vážne a pena lieta od úst. Dokonale sa tým dáva zapravdu bývalým mocipánom, pre ktorých bol každý pokus obrať o moc ich protisocialistickou činnosťou. Tu zrazu už neslobodno podotknúť, že tak, ako nehodnotíme ľudí podľa toho, čo si o sebe sami myslia, nemôžeme sa ani pri pomenovaní režimov spoliehať na to, čo nám sami o sebe povedia. Áno, vo východnej Európe existovala diktatúra strany, ktorá sa nazývala „komunistická“. A to je dostatočný dôvod? Ak by v Rusku niekedy nedajbože nastala diktatúra Liberálnodemokratickej strany Vladimíra Žirinovského, začneme vari nazývať jeho režim „liberálnou demokraciou“? Pochybní priatelia Vzhľadom na rozsiahle zneužívanie slovenského jazyka vo verejnom prejave by sme sa mohli opýtať, kde sú jeho strážcovia? Čo robia, čím sa zaoberajú? Žiaľ, naše jazykovedné ústavy a ich rôzne pravidlá slovenčine nepomáhajú, skôr ju zošnurovávajú a dusia. Zrejme podľa francúzskeho vzoru tak máme nad sebou inštitúciu, ktorá z moci úradnej môže rozhodnúť, že to a to slovo jednoducho do jazyka nepatrí – i keby ho povedzme používalo 90 percent národa. Z jazykovedy, ktorá bola pôvodne pokusom vypozorovať prirodzené zákonitosti živého jazyka, sa tak stáva katyňa, ktorá zoviera tento živý jazyk do železnej panny svojich raz a navždy daných pravidiel. Paradoxne sa tak len napomáha „pozápadnencom“, ktorým sa slovenčina ničí o to ľahšie, že jej jediným „priateľom“ je takáto autoritárska inštitúcia. Podľa pravidiel spisovného jazyka sa napríklad nesmie používať slovo „dopad“ – každý jazykový redaktor či redaktorka ho okamžite nahradí „dosahom“. Prečo? Pôvod tohto zákazu nepoznám, možno sa však dohadovať, že ako v mnohých podobných prípadoch ide o odpor voči výrazom prebratým z češtiny. Pritom však je už po pár sekundách uvažovania jasné, že údajná domáca obdoba jednoducho prebratý výraz nenahrádza. Mnohé javy a udalosti sa nieže postavia na špičky a naveľa-naveľa na nás dosiahnu – ony na nás tvrdo dopadajú ako mohutné balvany! Dosah jednoducho dopadom nie je, ani keby ako chcel (a už vôbec ním nie je vplyv). Podobne to má so „zdieľaním“, ktoré určite nie je „delením“ – nehovoriac už o slove „primäť“... Pravdaže, keby sa nad rozvojom jazyka skutočne bdelo, mohlo by to znamenať iba prínos, práve vzhľadom na ohavnosti, ktorých sa na ňom dopúšťajú ľudia postihnutí nespracovanými zahraničnými vplyvmi. No to by sa mohlo diať povedzme vtedy, keby sa deti na hodinách slovenčiny učili, ako slová tvoriť – keby získali znalosť o tom, akými pravidlami sa v minulosti takáto slovotvorba nevedomky riadila. Vyzbrojení týmito poznatkami by potom ľudia mohli skutočne jazyk obohacovať na základe vlastnej predstavivosti, a nie bezmyšlienkovito preberať cudzie vzory. Iba slovenčinu na základe zložitých myšlienkových konštrukcií na kilometre vzdialených hovorovému jazyku „očisťovať“ však nemá ani najmenší zmysel. O nič lepší poväčšine nie sú ani „národniari“ rôzneho druhu. Štartovným výstrelom pretekov o najneprirodzenejšiu slovenčinu bolo slovo „medializácia“, ktoré ako prvý na verejnosti použil v roku 1990 neskorší hlboký národovec Roman Zelenay, vtedy federálny poslanec ešte jednotnej VPN. (Je ironické, že to bolo na demonštrácii rozhnevaných stúpencov „pomlčky“ v názve Česko-Slovenska, keď sa pokúšal obhájiť vlastné kompromisné hlasovanie.) Ani odvtedy sa tzv. národné hnutie v čistote jazyka nejako zvlášť nevyznamenalo. Málokto z jeho politických predstaviteľov sa przneniu jazyka vyhýba. Čo sa týka jeho širšej kultúrnej obce, je iste menej pozápadnená ako tzv. liberálna inteligencia, no v drvivej väčšine staromilsky, na úkor akéhokoľvek rozvoja jazyka. Česť výnimkám. Namiesto záveru 1) Nikdy nepouži metaforu, prirovnanie alebo iný rečový obrat, ktorý často vídaš v tlači. 2) Nikdy nepouži cudzie slovo, kde stačí domáce. 3) Ak sa dá slovo vynechať, vždy ho vynechaj. 4) Nikdy nepouži trpný rod, ak sa dá použiť činný. 5) Radšej poruš ktorékoľvek z týchto pravidiel, ako by si mal povedať čosi barbarské. Tieto pravidlá ponúkol Orwell vo svojej eseji. Niet k nim čo dodať ani dnes a u nás. Mnohé zo spomenutých nešvárov by vymizli len vďaka jednoduchému dodržiavaniu týchto zásad. Skúsme to. Autor by chcel oceniť skvelý preklad eseje Georgea Orwella „Politics and the English Language“ od Jána Vilikovského v knihe Ako som strieľal na slona (Ikar 2003), ktorý je vzácnym príkladom skutočného prekladateľského umenia. Autor chce takisto poznamenať, že navzdory svojim kritickým poznámkam si osobne nerobí nárok na dokonalú znalosť slovenčiny.