Zmena vlády a mediálne „ticho“

Nástup Ficovej vlády je jedinečnou príležitosťou na zásadnú zmenu nášho politického systému. Zatiaľ sa však v tomto smere nič podstatné nedeje. Seriózne spochybniť „dzurindovský systém“ v očiach širokej verejnosti pritom nie je problém. Vládne strany si však akoby neuvedomovali, že iba zásadná zmena im dáva legitimitu, aby boli pri moci aj naďalej. Lebo kvôli zmene ich ľudia volili. V čase nástupu Ficovej vlády bola spoločensko-politická situácia v istom zmysle podobná ako na konci roka 1989. Ba pokiaľ ide o jednofarebnosť médií, ešte horšia. Médiá majú určité politické zafarbenie a sú súčasťou systému moci. Jeho demokratickosť závisí od existencie navzájom opozičných novín, časopisov, rádií a televízií. Od roku 2004 u nás fungovali len „dzurindovské“ médá s masovou pôsobnosťou. Takýto stav prekonal dokonca aj niektoré obdobia bývalého režimu, napríklad v 60. rokoch boli viaceré noviny a časopisy voči komunistom kritickejšie než hlavné médiá k Dzurindovej vláde. Potrebujeme pluralizmus Politicky pôsobiť pritom znamená pôsobiť prostredníctvom médií. Ten, kto do nich nemá prístup, akoby ani politicky neexistoval. Ďalším prvkom politického systému sú spoločenské organizácie, ktoré vytvárajú jeho spoločenskú legitimitu. Ale ak sú dnešné mimovládne organizácie prepojené s politickou mocou, ťažko hovoriť o spoločenských organizáciách. Miera prepojenia vplyvných „mimovládiek“ s mocou v čase Dzurindovej vlády, ich takmer jednotný zdroj financovania (americké zahraničnopolitické fondy), ako aj popreplietaná „členská základňa“ nemá v akomkoľvek inom období paralelu. Ak máme hovoriť o možnosti politickej zmeny (v rámci systému), tak potom (v rámci systému) musí existovať reálny politický pluralizmus. Teda nemá ísť iba o rozdielnosť v niečom, čo z hľadiska väčšiny občanov žiadnou rozdielnosťou nie je. Neexistencia opozičných masmédií robí akúkoľvek opozíciu iba formálnou, pretože kontrola politických inštitúcií, ktoré majú rozhodujúci vplyv na politických aktérov, umožňuje opozíciu vtesnať do rámca vládnej politiky. Propagandistická stratégia Vzhľadom na správanie HZDS do parlamentných volieb sa nástup terajšej vládnej koalície podobá skôr na palácovú revolúciu ako na demokratickú politickú zmenu. Pravica oprávnene očakávala, že Mečiarovo hnutie jej pomôže reprodukovať dovtedajší režim. Nová vláda je na tom horšie ako jej predchodkyňa z konca roka 1989: časť vtedajších masmédií totiž okamžite prešla na opozičné, protikomunistické pozície. Dnes sa v tomto aspekte ponášame skôr na niektorú juhoamerickú krajinu. Môže to znieť šokujúco, ale aj nedostatok schopnosti hodnotiť „vlastný“ systém z (ideologického, politického, priestorového) nadhľadu je výsledkom dlhodobej mediálnej jednofarebnosti systému. Za normálnych okolností by malo nasledovať pomenovanie tohto stavu a potom jeho zmena. Z nejakého dôvodu však k jasnému pomenovaniu nášho systému nedošlo. Využili to stále jednofarebné masmédiá stojace na strane bývalej vlády. Sledujeme stupňovanie antipropagandy voči novej vláde. Nová vláda a jej predstavitelia však majú legitimitu, čo potvrdzujú prieskumy verejnej mienky. Za takýchto okolností by priame mediálne útoky voči vláde verejnosť prijala skôr negatívne. Napokon, víťazstvo Smeru o tom čosi hovorí. K slovu sa tak dostáva premyslenejšia propagandistická stratégia. Ľudia radi vidia „akože“ kritický príspevok o tom, že v USA disponuje takmer všetkým majetkom hŕstka bohatých, a potom ľahšie „strávia“ príspevok o tom, akí sú naši vojaci v Iraku užitoční, takže by tam mali zostať. Podobný zámer má opakované tvrdenie, že „slovenská verejnosť nemá na SNP jednoznačný názor“, pretože viedlo k „nadvláde komunistov.“ Stačí si prečítať jedno z vydaní Týždňa, ktoré obsahuje už celkom otvorené ideologické stanoviská podávané spôsobom natoľko dogmatickým, že by sa zaň nemusela hanbiť ani goebbelsovská propaganda. Veď sa len pozrime na niekoľko vybraných článkov. O tom, že treba „oslobodiť“ monopoly – čiže podniky bez konkurencie – od regulácie či verejného vlastníctva, dokonca vlastníctva verejnými inštitúciami. O tom, že naozaj treba spoplatniť prístup k vzdelaniu. Či „humorný“ príspevok zosmiešňujúci ovládanie ruského jazyka. Táto „tvrdá“ technológia propagandy je možná iba v jednofarebnom systéme. Nové elity (?) Tomuto by nová moc mala zabrániť. Dzurindov režim by sa mal aj so spriaznenými médiami dostať do dogmatickej obhajoby niečoho, čo je nedôveryhodné aj pre stredoškolského študenta. A je toho dosť. Nová vláda však zrejme nepovažuje za potrebné vytvorenie takých systémových podmienok, aby mohla reálne vládnuť aj iná skupina ako pred rokom 2006. Potom však nie je jasné, či je politickou silou ašpirujúcou na moc, alebo skupinou karieristov surfujúcich na vlne odporu voči predošlej vláde. Vyvstáva otázka, prečo sa nevybudujú systémové podmienky, ktoré by umožnili reálnu existenciu aj inej politickej sily, než bola doterajšia. Politická moc sa spája s realizáciou určitých záujmov. Iná politickú moc by mala realizovať záujmy iných sociálnych skupín. V každej spoločnosti má v systéme určitá skupina ľudí dominantné postavenie. Sú to tí, ktorí buď vďaka vlastníctvu alebo kolektívnou voľbou preberajú riadiace funkcie v hospodárstve a sociálnej sfére. Keďže politika je presadzovaním určitých záujmov, delenie na ľavicu a pravicu zodpovedá práve tomu. Za pravicové sú považované sily presadzujúce záujmy vlastníkov a na ich postavení etablovaných sociálnych skupín a indivíduí (tzv. buržoázie), za ľavicové zasa tie, ktoré presadzujú záujmy nižších vrstiev, spravidla väčšiny spoločnosti. Predstava, že pravica presadzuje usporiadanie hierarchického typu a ľavica systém „bez elity“, je nezmysel. Rozdiel je okrem iného v tom, akým spôsobom elita získava a udržuje si svoje postavenie. Ide o to, že „vyššie“ vrstvy môžu kontrolovať systém najmä vtedy, ak je rozhodujúce postavenie kapitalistu. „Nižšie“ môžu kontrolovať podniky či masmédiá, ak sú v kolektívnom vlastníctve. Je zrejmé, že politický pluralizmus si vyžaduje aj pluralizmus ekonomický. „Odstaviť“ doterajšiu ideológiu Ak nová vláda nerobí v politickej oblasti zásadné zmeny, môže to byť pre nekompetentnosť robiť ich, čo je dôsledkom fungovania doterajšieho systému, ktorý „odpísal“ akúkoľvek naozaj inú politickú skupinu. A ide o dôsledok „politikárčenia“, nová moc si asi neuvedomuje vyššie opísané systémové súvislosti a vzťahy medzi záujmami, elitou a usporiadaním. Táto politika nemá jasnú spoločenskú základňu. Ak nie je jasné, kto sme a čo chceme – a teda ani čo reprezentujeme – nemôže byť jasné, čo vlastne robiť. Základne dnešných vládnych strán sú silne poznačené uplynulým obdobím. Neplatí to len o Smere, ale najmä o SNS, ktorá je ustanovená na v podstate tej istej skupine záujmov v spoločnosti, ako napríklad SDKÚ. Za takých okolností bude ťažké viesť politický boj. Boj sa môže viesť nanajvýš o „teplé miestečká“. SNS vôbec nemusí mať záujem o podstatnú zmenu systému z rokov 1998–2006, ak bude doň začlenená. Záujmy, na ktorých je etablovaná, môžu byť realizované aj v rámci neho. Medzi záujmami a politikou však existuje dialektický vzťah: nielen spoločenské záujmy sa nemôžu realizovať bez politickej moci, ale ani politika a moc sa nemôžu realizovať bez týchto záujmov. V tom je podstatné východisko opozície: ak chcete odstaviť niekoho od politickej moci, musíte reprezentovať niečo iné, inak nie je dôvod, aby ste ho vystriedali. Ak chcete „odstaviť“ moc, musíte „odstaviť“ jej ideológiu svojou a teda jedny záujmy inými. Ak politický subjekt ašpiruje na moc, musí sa buď začleniť do systému (ak v ňom prevažujú tí, ktorí reprezentujú systém a politická moc je pre nich len prostriedkom, v našich podmienkach podnikatelia), alebo podporovať opozičné záujmy (ak vo väčšine sú tí, ktorým ide o mocenskú zmenu). Nepotrebujeme nijakú „socialistickú revolúciu“. Treba si však ujasniť, či chceme mať (veľko)kapitalistický, alebo zmiešaný systém. Tento proces sa musí uskutočniť vo vnútri terajších vládnych strán. Systémové zmeny nemusia prísť hneď. Ich program je však nevyhnutným predpokladom existencie politickej alternatívy, a tým aj politickej konfrontácie, pluralizmu a demokratizácie systému. Autor študuje politológiu