Krízy vlád, kríza akceptácie
Spoločným znakom vývoja v strednej Európe bola tohto roku kríza vlády: po parlamentných voľbách, ktoré skončili remízou v parlamente, sa proces vytvárania novej vlády v Českej republike javí ako nekonečný. Povolebné rokovania v Rakúsku medzi sociálnymi demokratmi a liberálno-konzervatívnou Rakúskou ľudovou stranou (ÖVP) charakterizuje vzájomná nedôvera a neochota a rokovania sa už ocitli veľmi blízko krachu. Nemožno vylúčiť ďalší vývoj podľa českého modelu, hoci za posledné dva týždne sa jeho pravdepodobnosť trocha znížila. Niekoľkokrát sa obmieňala vláda v Poľsku. Najprv samostatne vládla liberálno-konzervatívna strana Právo a spravodlivosť (PiS), snažiac sa pritom získať sa podporu ultrakatolíckej, krajne pravicovej Ligy poľských rodín (LPR) a Sebaobrany, ktorá reprezentuje najmä protest vrchných farmárskych vrstiev. Potom PiS vytvorila s LPR a Sebaobranou vládu, a tým získala parlamentnú väčšinu potrebnú na vládnutie. Keď však líder Sebaobrany Andrzej Lepper začal kritizovať vládu za poľskú vojenskú angažovanosť na Blízkom východe a požadovať naplnenie sociálnych sľubov voličom, premiér Lech Kaczyński (PiS) Sebaobranu z vlády vyhodil. Kaczyński však zistil, že sa mu „nadivoko“ nepodarí získať podporu dostatočného množstva poslancov tejto strany na to, aby si udržal parlamentnú väčšinu, a tak Sebaobranu znova pozval späť do vlády. V Maďarsku zas vypukli protesty na uliciach po priznaní sociálnodemokratického premiéra Ferenca Gyurcsánya, že jeho strana opakovane klamala o ekonomickej a sociálnej situácii a sú potrebné tvrdé šetriace opatrenia. Slovensko bolo doteraz jedinou oázou pokoja. Vnútrovládne konflikty a krízy vlád boli vo svetle zmenšujúcich sa rozdielov medzi politickými stranami prekvapením. Sociálni demokrati sú čoraz menej sociálnymi demokratmi, Zelení menej zelenými, kresťanskí demokrati sa vzdali sociálneho učenia katolíckej cirkvi. V oblasti sociálnej a ekonomickej politiky sa stali všetci liberálmi. Konsenzus o ekonomickej politike siaha v skutočnosti omnoho ďalej než konsenzus v oblasti sociálnej politiky. V nej predsa existujú podstatné rozdiely. Tie najväčšie sú v rodovej oblasti. Tri liberalizmy V liberalizme možno identifikovať tri rôzne prúdy. Sociálny liberalizmus sa pokúša vytvárať konkurencieschopné aliancie medzi kapitálom a pracovnou silou, pričom na čele je, samozrejme, kapitál. Konkurencieschopnosť má byť postavená na technologickom rozvoji. Predpokladá sa, že jeho rozširovanie možno dosiahnuť motivovaním aspoň kľúčového sektora pracovnej sily. Tiež sa predpokladá, že sociálny zmier podporuje rast. Preto sa sociálny liberalizmus usiluje udržiavať aspoň istú mieru sociálnej súdržnosti. S komercionalizáciou sociálneho zabezpečenia súhlasí len veľmi váhavo. Napriek tomu však sociálni liberáli znižujú podpory nezamestnaným a sprísňujú kritériá na získanie nároku na sociálnu pomoc. To znamená, že posilňujú donucovacie prvky vládnutia. Sociálni liberáli podporujú ekonomické (a politické) posilnenie postavenia žien, hoci cieľom nie je ani tak celková emancipácia žien, ako posilnenie ich – doteraz znevýhodnenej – konkurenčnej pozície na trhu práce. Súčasne však treba poznamenať, že stredoeurópski sociálni liberáli boli a sú v znižovaní rodových rozdielov menej aktívni než ich kolegovia v Škandinávii. Najtypickejším príkladom sociálneho liberalizmu v strednej Európe sú rakúski, slovinskí a českí sociálni demokrati. Smer a maďarských sociálnych demokratov možno vnímať ako slabšie verzie sociálneho liberalizmu. Treba brať do úvahy, že ekonomické podmienky v týchto dvoch krajinách – napr. štruktúra priemyselných odvetví či existujúca technologická báza – nie sú voči konkurenčne zameranému neokorporativizmu až také priaznivé ako v Rakúsku, Slovinsku či Českej republike. Okrem odlišnej histórie sa ČSSD nachádza aj v úplne inej pozícii než Smer, pretože musí čeliť tvrdej konkurencii KSČM, ktorá sa zdá byť sociálne dobre zakorenenou, je však zaťažená minulosťou a súčasnými problémami vyplývajúcimi z prístupu k nej. Autoritársky liberalizmus posilňuje konkurencieschopnosť nízkymi platmi a nízkymi nákladmi na sociálne zabezpečenie. V Taliansku sa napríklad usilujú týmto spôsobom zvýšiť konkurencieschopnosť malé podniky. Stredná a východná Európa sa snaží prilákať zahraničný kapitál nízkymi platmi, reštriktívnou platovou politikou a nízkymi korporátnymi daňami, hoci často sa hovorí aj o potrebe podpory malých a stredných podnikov – napríklad PiS v Poľsku či HZDS na Slovensku. Vo všeobecnosti platí, že autoritársky liberalizmus sa v strednej a východnej Európe spája s tradíciami závislej industrializácie. Snaží sa presadiť predovšetkým záujem sektorov kapitálu a služieb. Z tohto dôvodu sa prenecháva trhu aj sociálne zabezpečenie. Klesajúca sociálna istota posilňuje disciplínu zamestnaných pracovníkov. Výpadky v sieti sociálneho zabezpečenia nahrádza rodina – presnejšie povedané, neplatená práca žien. To je skrytý zmysel podpory „tradičných“ rodinných hodnôt silami politického katolicizmu. Aby sa mohli udržať prvky konzervatívneho sociálneho štátu, autoritatívni liberáli zdôrazňujú podporu rodiny, respektíve patriarchálnej rodiny. V prístupe k systému sociálneho zabezpečenia existujú medzi autoritatívnymi liberálmi rozdiely. Ultraliberáli, napríklad slovenská SDKÚ či PO (Občianska platforma) v Poľsku, majú svoju voličskú bázu skôr v prosperujúcejších mestách. Žiadajú rýchlu komercionalizáciu sociálneho zabezpečenia a veľmi nízku úroveň podpory pre chudobných. Skôr konzervatívne strany s voličskou základňou na vidieku a v malých mestách zvyknú zachovávať aspoň základy konzervatívneho sociálneho štátu, budovaného okolo patriarchálnej rodiny a pracovného statusu. Ak je solidarita vôbec spomínaná, je určená pre národné „spoločenstvo“. Ak PiS propaguje „solidárne Poľsko“, solidaritu definuje v národnom zmysle. Národné spoločenstvo je spomínané aj ako „konkurencieschopné“ spoločenstvo. Zamestnaní pracovníci musia svoje mzdové požiadavky podriadiť potrebe ekonomicky konkurencieschopného „národa“. Bezpečnosť definujú autoritárski liberáli skôr v trestnom slova zmysle, nie v zmysle sociálnej zaistenosti. Tí, ktorí sú „iní“ – chudobní, ľavičiari, gejovia, Rómovia – sú označovaní za hrozbu ustanoveného poriadku. Predovšetkým strany so silným národným či katolíckym zázemím, ako sú PiS, KDH, Fidesz, stavajú svoj politický imidž na boji s takto vytváranými nepriateľmi. Nie je preto prekvapením, že ministri spravodlivosti a vnútra ako Palko v bývalej slovenskej vláde či Dorn v poľskej vláde, sú vzorovými príkladmi spôsobu vlády autoritárskeho liberalizmu. No do tejto kategórie by pravdepodobne spadal aj nominálne ľavicový poľský Zväz demokratickej ľavice (SLD), prinajmenšom pokiaľ ide o jeho vládnutie v rokoch 2001–2005 (hoci jeho program obsahoval progresívne prvky). A nakoniec je tu liberalizmus „tretej cesty“. Kombinuje prvky autoritárskeho liberalizmu s posilňovaním pozície žien v zamestnaní a politickej sfére. Medzi liberálov „tretej cesty“ možno zaradiť britskú „New Labour“ a španielsku PSOE. V strednej Európe je tento variant veľmi slabý. Inklinovať k nemu môžu časti Zelených v Rakúsku a Poľsku. Kľúčovým slovom dnešného liberalizmu je konkurencia. V tomto zmysle sa konkurencia medzi politickými stranami zvýšila. Minimálne rozdiely sa nafukujú na symboly identity. To všetko sťažuje formovanie koalícií, pretože tie potrebujú istú úroveň spolupráce, a teda obmedzenia konfliktu. O otázkach identity sa nerokuje ľahko. Okrem toho má v podmienkach privatizácie prístup k politickej moci aj silný materiálny podtón. Hoci spoločný liberálny základ umožňuje pri vytváraní koalícií skôr väčší počet kombinácií, ukázalo sa, že sformovať vládu je v skutočnosti komplikovanejšie. Voliči ostávajú doma K liberálnemu konsenzu sa nehlásia všetci. Nesúhlas sa však prejavuje skôr tichom ako krikom. Vo väčšine krajín chodí voliť stále menej ľudí. Na Slovensku poklesla účasť na parlamentných voľbách medzi rokmi 2002 a 2006 zo sedemdesiat percent na niečo vyše päťdesiat. V Poľsku šlo v roku 2005 hlasovať štyridsať percent oprávnených voličov. Účasť na voľbách do Európskeho parlamentu a do samospráv bola ešte nižšia, na Slovensku a v Poľsku dokonca padla pod 20 percent. Voliť nešli najmä chudobnejšie vrstvy spoločnosti. Ich záujmy tak na parlamentnej úrovni nezastupuje nik. Tradičné pravicové strany sa uchýlili k negatívnym volebným kampaniam. Poukazujú na reálne i vymyslené „škandály“ svojich sociálnodemokratických konkurentov. V Českej republike a Poľsku klesli až na úroveň ohovárania. Ich snahou nebolo ani tak získať nových voličov, ako odradiť sociálnodemokratických voličov od toho, aby šli voliť. Takáto kampaň však uspela len v Poľsku, kde SLD pokračoval v liberálnej ekonomickej a sociálnej politike svojich predchodcov, zúčastnil sa na vojne v Iraku, stal sa jedným z hlavných spojencov Bushovej vlády v Európe a zaplietol sa do viacerých pochybných obchodov. Počet hlasov SLD nakoniec klesol zo 41percent v roku 2001 až na 11,3 percenta v roku 2005. V Českej republike, a najmä v Rakúsku, sa takáto kampaň nevyplatila natoľko, ako si to ODS a ÖVP predstavovali. V Česku, kde sa kampaň ČSSD zamerala na sociálne veci, získala strana 32,3 percenta hlasov, čo bolo dosť na to, aby spolu s KSČM zablokovala parlament. V Rakúsku vyhrala SPÖ s 35,3 percenta hlasov po kampani, ktorá priniesla dôraz na sociálne otázky, aj keď menej jasný než v prípade ČSSD. Hoci SPÖ stratila 1,2 percenta hlasov, predbehla ÖVP (34,3 percenta), pre ktorú bola prehra tvrdá najmä pre stratu ôsmich percent v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami. Volebná porážka vyplavila na povrch vnútorné nezhody v ÖVP. Niektorí jej politici tvrdili, že strana nebola dostatočne sociálne citlivá a aby si opäť získala voličov, mala by upraviť svoj postoj k sociálnym otázkam. Krídlo ÖVP, ktoré obhajuje záujmy malých podnikateľov a ktoré bolo počas Schüsselovej vlády odsunuté do úzadia, chce návrat ku korporatistickým praktikám. Schüssel napĺňal skôr záujmy veľkých firiem, ktoré nepotrebujú, neokorporatistické inštitúcie, aby ich bolo počuť. Preto sa ťažkosti s vytvorením vlády v Rakúsku spájajú s vnútornými rozpormi u ľudovcov. Podobné problémy týkajúce sa vytvárania koalícií zaznamenali aj iné kresťansko-demokratické strany. V slovenskom KDH napríklad nastal vnútorný rozpor v otázke, či spolupracovať so Smerom, alebo nie. Smer sa očividne stal relatívnym víťazom volieb vďaka širokej nespokojnosti s politikou predchádzajúcej vlády. Strany na ľavej časti spektra sa však s výnimkou ČSSD stavali k podpore jasne sociálnej agendy skôr opatrne. Poľská SLD dokonca dokázala v tejto otázke počas svojho posledného obdobia vo vláde stratiť všetku dôveryhodnosť. Pravica a „sociálne cítenie“ Niektoré pravicové strany sa pokúsili privlastniť si sociálnu agendu – okupovať priestor, ktorý ľavica opustila. Mimoriadne evidentné to bolo v poľskom prípade, kde PiS hovorila v protiklade k „liberálnemu“ Poľsku o Poľsku „solidárnom“. Sľubovala ochranu – pred chaosom transformácie, pred korupciou, pred oslabovaním „tradičnej“ rodiny, pred menšinami. Táto kampaň bola zacielená predovšetkým na strednú triedu. Záujmov robotníkov či marginalizovaných komunít sa prakticky nedotýkala. Diskurz „solidarity“ bol jasne zameraný smerom „práva a poriadku“. A právo a poriadok je aj hlavnou témou vlády PiS v Poľsku, ktorá zároveň prejavuje o sociálnu politiku ako takú len malý záujem. Rakúska FPÖ prišla s omnoho „ľudovejšou“ kampaňou ako PiS. Oslovovala ľudové vrstvy sloganmi ako „Daham statt Islam“, ktorý možno voľne preložiť ako „Dať prednosť vlastnému domu, nie islamu“. Tvrdila, že rakúska vláda by mala skôr posilňovať sociálne zabezpečenie Rakúšanov ako pomáhať utečencom. Spájala tak xenofóbnu a sociálnu rétoriku. Takáto kampaň sa jej vyplatila – získala 11 percent hlasov. Je zjavné, že akceptácia (neo)liberalizmu upadá. Sociálne otázky sa opäť stali témou dňa, no ľavica tento posun v podstate nedokázala využiť. Na zmenu by boli potrebné silnejšie sociálne hnutia. Politickú konfiguráciu strán totiž môžu zmeniť aj sociálne protesty. V Nemecku sa z protestov proti antireforme poistenia v nezamestnanosti objavila nová platforma, Volebná alternatíva práce a sociálnej spravodlivosti (WASG). Pred poslednými voľbami vytvorila spojenectvo so Stranou demokratického socializmu (PDS) a spolu dosiahli veľmi pozitívny výsledok. V Holandsku bola vedúcou silou v referendovej kampani proti Ústavnej zmluve EÚ Socialistická strana – vyčítala jej ultraliberálny charakter. Z ostatných parlamentných volieb vyšla táto strana veľmi posilnená. Tieto udalosti predstavujú aspoň určitý pokrok. Autor je univerzitný profesor a analytik Inštitútu pre štúdie politickej ekonómie vo Viedni
