Reklama
Zľavy na reštaurácie v Bratislave
Reklama

Divadlo jedného herca Milky Zimkovej má tridsať rokov

Keď pred tridsiatimi rokmi začala Milka Zimková hrať vo svojom divadle jedného herca, narušila tým pokojné vody kamenných divadiel, ich pevnú dramaturgiu, organizačný poriadok, pevné línie.
Počet zobrazení: 1497

Keď pred tridsiatimi rokmi začala Milka Zimková hrať vo svojom divadle jedného herca, narušila tým pokojné vody kamenných divadiel, ich pevnú dramaturgiu, organizačný poriadok, pevné línie. Oproti vyskúšanému a vybudovanému modelu prišla s divadlom úplne autorským, trojjediným: ako scenáristka, herečka i režisérka v jednej osobe. Obohatila slovenskú slovesnosť, vniesla do textu svojich hier prvky nárečia, ktoré neboli ornamentálne, ale charakterotvorné, priniesla široké gesto na malom priestore, s minimom rekvizít vytvorila celý iluzórny svet. Hrávala v pražskej Viole rovnako ako v kultúrnom dome v Čadci alebo Považskej Bystrici či Krompachoch. Prekročila hranice vtedajšieho Československa, rozumeli jej v slovanskom prostredí (Poľsko, Rusko, bývalá Juhoslávia), ale i v Maďarsku či na Kube. K tridsiatemu výročiu svojho Divadla jedného herca ponúkla minulý týždeň v bratislavskom véčku, kde začínala, staršiu hru Bon soir, umelci. Krehký, na prvý pohľad banálny príbeh, v ktorom sa nevinná dedinská učiteľka materskej škôlky zaľúbi do nablýskaného, ale prázdneho „umelca“, poskytol umelkyni priestor na odkrytie cynizmu, manierov, za ktorými nie je nič, iba prázdno. Na druhej strane, v kontrapunkte, ponúka iný svet – svet ľudí, ktorí ráno vstávajú a idú do práce, svet Martečkinho domova, svet pevných väzieb a obyčajnej spolupatričnosti. Svojím spôsobom Zimková vo svojej monodráme akoby predbehla dobu: už v čase jej vzniku ukázala prstom na nasvietené celebrity, ktoré zlyhávajú vo chvíľach preverujúcich charakter. Milka Zimková predstavuje svoje postavy cez ich reč, cez jazyk mesta a dediny. Ale ani v jednom ani v druhom prípade to nie sú prvky povrchné. Modelujú postavy a vdychujú im život. Tým je Zimková pre slovenskú literatúru slovesnú i divadelnú nezameniteľná, obohacujúca a neopakovateľná. Dnes je ešte viac v kurze šokovať, hovoriť vulgárne, konať necudne, vykonávať sex priamo pred očami diváka, urážať, podrezávať, púšťať potoky krvi. Sú to znaky divadla urbánnej nudy, takzvaných špinavých hier. Vzťahy medzi mužmi a ženami v takýchto hrách – hovorí divadelný kritik Miloš Mistrík – sú bez citu, plné prázdneho sexu, hystérie, muži sú zženštilí, ženy reagujú chlapsky. Divák, ktorému sa hry vmietajú priamo do ksichtu, (Aleks Sierz to nazval In-Yer-Face, čo je slangová skomolenina spojenia in your face) je prinútený reagovať – buď s hrmotom vstať a zabuchnúť za sebou dvere divadla zvonka, alebo od nadšenia vybozkávať hercov, autorov, režisérov... Čím to je, že Milka Zimková je už tridsať rokov akoby celkom mimo týchto cool prúdov, a predsa úplne iná? Keď s ňou tak občas kráčam mestom, až nevychádzam z údivu: v národnom nehrá, stálu scénu nemá, v televíznych reality šou ju tiež nevidno, a diváci na ňu predsa nezabudli: obracajú sa za ňou ako slnečnice. Mám na to jediné vysvetlenie. V dvoch kultových filmoch a desiatke autorských monodrám, ktorým práve ona – pri všetkej úcte k filmovým režisérom – vdýchla život, vytiahla ako z vývojky na svetlo sveta obyčajných ľudí. Jej hrdinky a hrdinovia nešokujú, nekonajú necudne, neútočia podprahovo – a predsa nenechajú žiadneho diváka ľahostajného. Zimkovej hrdinky a hrdinovia sú jednoducho a prosto ľudskí – teda chybujúci, milujúci, nenávidiaci, veselí, smutní, smejúci sa cez slzy. Majú svoj konkrétny domov, tu na Slovensku, a ten ich vždy usvedčí, keby sa chceli hrať na kohosi iného. Možno preto ich životy tak preciťujeme, možno preto držíme palce Johane Ovšenej, že je taká ľudsky krásna, aj keď sa pošmykne na kravinci. Zimkovej Martečka z hry Bon soir, umelci túži po veľkom svete, a až vo chvíli, keď leží na zemi, doudieraná od kopancov (aká symbolika!) pochopí, že ten skutočný svet zostal medzi deťmi, s ktorými spievala kolokolo mlynské. Martečka (Bon soir, umelci) – svetácka a vo svojom vnútri spustnutá, keď v tatranskom hoteli pije so Žoržom šampanské, pravdivá a odvážna, keď kryje pred kopancami živú hrudku vo svojom tele. Johana (...kone na betóne) – šťastná v bukovom lístí, Johana (Pásla kone na betóne) – šťastná v hlbokej studni... Okolnosti v Zimkovej príbehoch nie sú to, na čo sa dá vyhovárať, okolnosti sú na to, aby spoznávala pravdu o hrdinoch. A my jej tie príbehy veríme, my jej tie hrdinky berieme, a my jej i sebe želáme, aby ich naďalej mohla ponúkať. Ošklivosti je dosť, načo nám je ešte v divadle? Milka Zimková ukázala Slovenkám a Slovákom, kde majú domov. Práve preto, že je taký jedinečný, nezameniteľný, slovenský, práve preto sa stal európskym. Autorka je spisovateľka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama