Slovensko 2006: Rok Fica

V uplynulých dňoch priniesli vari všetky médiá hodnotenia minulého roka. Jedni tvrdia, že bol v znamení volieb, iní, že v znamení razantného posilňovania ekonomiky a meny, ďalší, že v znamení extrémnych teplôt a výkyvov počasia.
Počet zobrazení: 1397
04_FicoCB-m.jpg

V uplynulých dňoch priniesli vari všetky médiá hodnotenia minulého roka. Jedni tvrdia, že bol v znamení volieb, iní, že v znamení razantného posilňovania ekonomiky a meny, ďalší, že v znamení extrémnych teplôt a výkyvov počasia. Ak pohľad zúžime na slovenskú politiku, musíme uznať, že máme za sebou rok, v ktorom absolútne dominoval jeden človek: Robert Fico. Už len málokto si spomenie, ako sa dostal do politiky. Mladý, ale ambiciózny právnik sa nenápadne stal poslancom Slovenskej národnej rady v roku 1992 za stranu, ktorej členom sa formálne stal len tesne pred zjazdom. Na tom už kandidoval aj do straníckych funkcií. Jeho neskorší vývoj však mal dokázať, že do Strany demokratickej ľavice neprišiel náhodou. Dnes je neohrozeným lídrom celej slovenskej ľavice. Ľudia chceli alternatívu Smer síce opakovane otváral otázku predčasných volieb, ale keď naozaj prišli, zdal sa byť zaskočený. Načasovanie zobral do svojich rúk skúsený politický lišiak Mikuláš Dzurinda tak, aby to čo najviac vyhovovalo jeho strane. Široká mediálna podpora Dzurindových „reforiem“ vytvárala dojem, že s pravicovým smerovaním spoločnosti v podstate musíme byť spokojní. Zdalo sa, že ani niet inej alternatívy, ak chceme kráčať k prosperite. Smer nezachytil priam lavínu odborných konferencií, seminárov a iných podujatí, ktoré mali dokazovať veľký odborný potenciál SDKÚ a získavať tak ľudí z rôznych oblastí pre pokračujúcu existenciu pravicovej vlády. Lenže v skutočnosti to ani nepotreboval. Ficovi stratégovia (predovšetkým jeden – dnešný minister kultúry Marek Maďarič) správne odhadli, že „odborné“ argumenty nebudú hrať vo volebnom súboji rozhodujúcu úlohu. Dokonca ani mediálna podpora nie. Robert Fico sa po celý predvolebný čas vôbec nezdal byť frustrovaný z nepriazne médií a novinárov. Občania sa už nedali obalamutiť virtuálnou realitou „odborníkov“, „analytikov“, „poradcov“, „pozorovateľov“ či „zahraničných partnerov“, ktorú im vnucovali médiá. Riadili sa vlastným rozumom, vlastnými skúsenosťami a vlastným srdcom. Za takých okolností pravica nemohla obhájiť svoje dovtedajšie pozície. Je fakt, že po vládnom pôsobení SDĽ ešte zostala vo verejnosti trpkosť z „modernej ľavice“ pri moci. Ľudia nešli k volebným urnám vyslovene preto, aby podporili ľavicu a ľavicový program. Väčšina však bola pevne rozhodnutá podporiť alternatívu. A to nielen voči vtedajšej vládnej koalícii, ale aj voči tým predošlým. Robert Fico im ponúkol presne to. Smer sa stal výraznejšie ľavicovým ani nie tak v dôsledku toho, že pohltil skrachované ľavicové strany, ako skôr preto, aby bol nezameniteľne a na prvý pohľad nespochybniteľnou opozíciou, alternatívou voči Dzurindovej koalícii. A takou alternatívou voči razantnej až autoritárskej pravici mohla byť len razantná ľavica. Pripravený na predčasné voľby Robert Fico však neprejavil len veľký kus politickej prezieravosti, keď likvidoval svojich potenciálnch protivníkov (SDĽ, SDSS, SDA) tak, aby do Smeru z nich dostal nielen voličský potenciál (toho mali všetky tri dokopy tak za náprstok), ale najmä potenciál odborný. Prejavil aj poriadny kus odvahy, keď sa nezľakol mediálneho tlaku, ba dokonca si dovolil to, čo si dovolí len málokto: začal s novinármi bojovať. „Vyhnanstvo“, v ktorom ich Smer nechal čakať cez volebnú noc, síce nebol šťastný krok, ale dnes treba uznať, že len posilnil sebavedomie a odvahu súčasného premiéra. Ukázalo, že ľudí oveľa viac oslovuje čosi iné, než pozitívny mediálny obraz. Napokon, nie je žiadne tajomstvo, že Fico v tomto prístupe dôsledne kopíruje svoj veľký úspešný vzor – českého expremiéra Miloša Zemana. A nielen v ňom. Podobne ako Zeman v Česku aj Fico na Slovensku akoby rehabilitoval označenie populista. Presne si uvedomuje, kto sú jeho terajší i možní budúci voliči a vo svojom každodennom politickom rozhodovaní myslí predovšetkým na nich. Výskumy ukazujú, že sociálna stratifikácia pokročila aj u nás a príjmové a majetkové rozdiely sa prehlbujú tak, že stavajú proti sebe bohatú a „úspešnú“ menšinu proti zvyšku spoločnosti. O svoj volebný potenciál sa teda R. Fico báť nemusí, musí však robiť to, čo od neho jeho voliči očakávajú. Môžeme to síce škodoradostne nazývať populizmom, ale je evidentné, že radových občanov teší, keď vidia, že sa objavil politik, ktorý sa riadi ich predstavami, alebo to aspoň tak vyzerá. R. Fico je po dlhých rokoch premiérom, ktorý sa nestavia arogantne k vlastným občanom bez majetku a ekonomickej, a tým aj reálnej spoločenskej moci. Robert Fico sa pritom evidentne poučil aj od Mikuláša Dzurindu. Odmietol klasickú poučku, podľa ktorej v prvých dvoch rokoch presadzuje vláda nepopulárne opatrenia, aby v druhých dvoch viac rozdávala. Z pohľadu jeho voličov dôležité predvolebné sľuby začal plniť hneď, čo opäť svedčí o jeho prezieravosti: nemôže byť za tým nič iné, len neustála pripravenosť na prípadné predčasné voľby. V prípade rozpadu vládnej koalície ju nechce zachraňovať za každú cenu, radšej chce mať silu, ktorá mu aj predčasné voľby umožní vyhrať ešte výraznejšie ako tie minuloročné. Všetka moc v rukách premiéra Zaujímavým momentom je výrazná koncentrácia moci vo vlastných rukách. Iba tí, ktorí naozaj vidia do najhlbších útrob vedenia Smeru, dokážu povedať, nakoľko sa o ňu delí s Robertom Kaliňákom. Zákulisné informácie však hovoria o tom, že každú významnejšiu nomináciu musí schváliť osobne R. Fico. V rámci vládnej koalície evidentne vytlačil svojich partnerov natoľko, nakoľko mu to situácia dovolila. Šéf Smeru očividne nie je v situácii, že by si musel takýmto spôsobom ukájať svoju túžbu po moci, skôr sa zdá, že si takto vytvára priestor na rýchle riešenia krízových situácií. Premiér sa aj v tomto poučil od svojho predchodcu a vari si aj uvedomuje, že ani médiá, ale ani voliči mu neodpustia toľko, koľko pravicoví voliči odpustili M. Dzurindovi. Svedčí o tom pomerne rýchla výmena štátneho tajomníka ministerstva pôdohospodárstva Záhumenského, ale aj stiahnutie niekoľkých nominantov Smeru na hospodárske funkcie, keď u nich vzniklo podozrenie o rôznych podnikateľských prepojeniach. Robertovi Ficovi celkom určite je aj čo vyčítať. A to nielen z hľadiska pravicovej opozície, ale aj ľavicovej orientácie. Ani jeho kritici a odporcovia mu však nemôžu uprieť, že vlastnou prácou, dôslednosťou (až zanovitosťou), ako aj disciplínou sa z neho vlani stala najvýraznejšia politická osobnosť Slovenska. Či to bude dobré pre občanov, alebo pre neho, to sa dozaista ukáže už v tomto roku. Ak by však existoval akýsi politický kalendár, tak ten minulý by v ňom bol určite označený „v znamení Fica“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984