Turkménsky „stvoriteľ“ sa vrátil k stvoriteľovi
December je v novodobej histórii Turkmenistanu osudový mesiac. V decembri 1985 sa stal prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Turkménskej sovietskej socialistickej republiky 45-ročný Saparmurat Nijazov. Dvadsiateho prvého decembra 2006 zomrel prvý a doživotný prezident Turkménska – ten istý Saparmurat Nijazov, ktorý vo svojom diele Ruchnama učil svoj milovaný poddaný ľud: „....o úmrtí človeka je potrebné informovať ihneď. Turkméni však nikdy nepoužijú slová, že niekto zomrel. Namiesto toho hovoria – vrátil sa k stvoriteľovi...“
Skončila sa éra Nijazova. Skončila sa neočakávane. Pre jeho okolie, poddaných a aj pre medzinárodné spoločenstvo. Okrem moci nad plynom je základnou neznámou, kto bude jeho nástupcom. Kto – a akým? Kam povedie ľudsky zdecimovanú a energeticky bohatú krajinu? Možno si tieto otázky kládol aj sám veľký „Turkmenbaši“, lenže toto tajomstvo si zobral so sebou a odpočíva s ním v mešite Turkmenbaši Ruchy. Tú si nechal postaviť v rodnej dedine Kipčak za 100 miliónov amerických dolárov. Predtým rád vtipkoval, že keď bude mať sedemdesiat rokov, už bude na prezidentovanie starý. Algoritmus S. Nijazova sa naplnil. Postnijazovské oteplenie – podobné tomu poststalinskému v Sovietskom zväze – nemusí v Turkmenistane nastúpiť ihneď, ako si to predstavuje väčšia časť pozorovateľov. Režim vymyslený, zosnovaný a realizovaný S. Nijazovom sa neopieral len o stranu a štátny aparát, ako v prípade J. V. Stalina, ale aj o úzky kruh blízkych ľudí, ktorí kontrolovali a kontrolujú krajinu. Pritom ich často menil, takže sa nestihla sformovať žiadna lobistická či vplyvná skupina, z ktorej by sa ihneď mohol vyselektovať turkménsky Chruščov. Kam sa ohne rúra Turkmenistan je po Rusku druhým najväčším exportérom plynu z krajín bývalého ZSSR. Podľa oficiálnych údajov má zásoby dvadsaťdva a pol trilióna kubických metrov, vďaka čomu mu patrí piate miesto na svete. V roku 2003 bol podpísaný dlhodobý, dvadsaťpäťročný plynový kontrakt medzi Ruskom a Turkmenistanom. V septembri 2006 sa Aleksej Miller za Gazprom a S. Nijazov dohodli na dodávkach plynu na roky 2007–2009 v objeme od štyridsaťštyri do päťdesiat miliárd kubických metrov, v cene sto amerických dolárov za tisíc kubických metrov – s tým, že v roku 2009 sa partneri k otázke ceny znovu vrátia. Pritom všetok turkménsky plyn kúpený Gazpromom – tak to aspoň tvrdí ruský monopolista – sa cez RosUkrEnergo predá Ukrajine (päťdesiat percent akcií tohto podniku patrí Gazpromu, štyridsať a desať ukrajinským plynobarónom Dmitrijovi Firtašovi a Ivanovi Fursinovi). V prípade, že by vznikli v Turkménsku ťažkosti s plnením kontraktu pre Rusko, by udrelo znovu na Ukrajinu. Úmrtie Turkmenbašiho je teda najmä zlou správou pre Kyjev. Ak by Deutsche Bank aj vydala dve miliardy amerických dolárov, ktoré si tam S. Nijazov uložil na súkromnom účte – o čom, samozrejme, všetci pochybujú –, ani tie by Ukrajinu nezohriali. A nejde len o Ukrajinu. Analytici Deutche UFG sú presvedčení, že smrť turkménskeho diktátora môže mať negatívny dosah na celkovú energetickú rovnováhu v rámci Európskej únie. Samozrejme, pri takom vývoji, ktorý by mal destabilizujúcu koncovku. To už však nemeckí analytici nespomenuli. Turkménsko sa smrťou svojho vodcu stalo súčasťou veľkej šachovej partie, kde vážnu úlohu bude zohrávať plyn. Preto sa všetci budú snažiť získať nad modrým zlatom kontrolu. Všetci – to znamená nielen Rusko, ktoré má najlepšiu štartovaciu pozíciu, ale hlavne USA, Čína, Irán, ale aj Turecko. Vplyv na Strednú Áziu Politická nestabilita, ktorá krajinu očakáva, sa druhorado nevyhnutne odzrkadlí na ďalších štátoch Strednej Ázie. Možno sa dotkne aj vývoja situácie na južnom Kaukaze. Stabilita, ktorú vytvoril autoritársky režim S. Nijazova, sa náhle stala minulosťou. Smrť kolegu prezidenta, kolegu z čias politbyra v Moskve, generačného vrstovníka, je akýmsi zdvihnutým prstom ostatným. Islam Karimov či Nursultan Nazarbajev sa budú musieť zamyslieť nad minimálne tromi vecami. Že nie sú nesmrteľní. Že aj keď chabá, ale predsa len demokracia postupuje. A že je potrebné uvažovať o svojich nástupcoch. Vidno, že príroda je spravodlivá. S. Nijazov je dnes už len históriou, ktorá spáli autoritárske stredoázijské režimy. Voľby, ktoré sa v Turkmenistane uskutočnia jedenásteho februára, zrejme nič nevyriešia – ak to vôbec voľby budú. Možno sa objavia neznámi kandidáti, možno svojskí západniari či turkménski eurazisti. Čo je však najnebezpečnejšie, možno aj islamisti. Výkonný riaditeľ Organizácie islamskej spolupráce v Strednej Ázii Murat Telibekov na tento moment už upozornil: „Prostredníctvom akýchkoľvek ideologických a politických farieb sa [Nijazov] snažil zadržiavať prenikanie islamu. Myslím si, že radikálny islam sa svojej šance v Turkmenistane v prechodnom období nepustí...“ A to by bolo dosť zlé. Čas demokracie v Turkmenistane zrejme ešte nedozrel. Autor je spolupracovník SLOVA
