Reklama
Reklama

Major Zeman: v službách propagandy i zábavy

Súboj o výklad histórie, umelecké spracovanie a profesionálnu (kriminalistickú) dôveryhodnosť, ale aj súboje o výšku honoráru. Vzájomné napádanie sa, ohováranie, sťažnosti.
Počet zobrazení: 1598
11-m.jpg

Súboj o výklad histórie, umelecké spracovanie a profesionálnu (kriminalistickú) dôveryhodnosť, ale aj súboje o výšku honoráru. Vzájomné napádanie sa, ohováranie, sťažnosti. Škrty, prepísané scenáre, politická cenzúra. Aj to tvorí zákulisie populárneho televízneho seriálu, o ktorom sa hovorí, že vznikol na objednávku ŠtB. Po roku 1969 bola dôvera verejnosti v Zbor národnej bezpečnosti (ZNB) vážne otrasená. Pre občanov sa príslušníci Verejnej bezpečnosti stali iba predĺženou rukou totalitnej vlády. Vedenie Federálneho ministerstva vnútra (FMV) preto zúfalo potrebovalo čo najúčinnejšie zmeniť verejnú mienku. Prvoplánová propaganda tento cieľ veľmi nespĺňala, preto sa v roku 1970 objavil plán na kriminalistický seriál. V októbri 1972 redaktor Hlavnej (neskôr Ústrednej) redakcie armády, brannosti a bezpečnosti (ÚRABB) Československej televízie major Leoš Jirsák a spisovateľ, scenárista a režisér Jaroslav Šikl navrhli seriál Dvadsaťosem kriminálnych prípadov, ktoré sa mali odohrávať v rokoch 1945 – 1973. Výmena režiséra Seriál mal byť „nepatetickou oslavou bezpečnostnej práce“, hlavný hrdina mal byť predovšetkým efektný: „nebojí sa riskovať, dokáže sa postaviť nepriateľovi tvárou v tvár, dokáže sa biť a strieľať“, mal to byť „aktívny a dynamický hrdina“, príťažlivý protiklad detektívov zo západniarskych krimináliek. Už na začiatku roku 1973 sa však oficiálne objavil návrh na seriál Tridsať slávnych prípadov majora X, pretože v roku 1975 mal ZNB oslavovať 30. výročie svojho vzniku. Hlavným dramaturgom sa stal Jiří Procházka a poradcom plukovník Vlastislav Kroupa z tlačového odboru FMV. Ako sa neskôr ukázalo, nemal byť jediným človekom, ktorý vykonával ideologický a politický dohľad nad seriálom. Významne sa ho ujala napríklad nová riaditeľka pražského televízneho štúdia a kádrová posila z ÚV KSČ Milena Balašová. Jej prvý zásah bol do výberu mena hlavného hrdinu. Šikl navrhol meno Herych, ktoré Balašová označila za neprijateľné, lebo bolo nemecké. Podľa Procházku bola dokonca aj proti následnému návrhu – Zeman, lebo jej to pripomínalo nemecké meno Seemann. Takže sa ešte objavila alternatíva Horák, ale Zeman predsa len „vyhral“. V Krátkom filme Praha, kde J. Šikl pracoval, začali pripravovať prvé diely na jar 1973. Režisér chcel, aby Zemana hral Štefan Kvietik, ten to však odmietol, takže rolu ponúkol Petrovi Kostkovi. Lenže na jeseň 1973 vedenie FMV rozhodlo, že musí ísť o politický seriál, a preto preň na ministerstve vznikla tzv. „ideová komisia“ – celá skupina poradcov na čele s podplukovníkom Adolfom Gruberom, pričom tento zámer schválilo i kultúrne oddelenie ÚV KSČ, a spolupráca s J. Šiklom – v roku 1970 vyškrtnutým z KSČ – sa stala nevhodnou. Už v tejto súvislosti je zaujímavé, akú nemalú úlohu hrali pri nakrúcaní celého seriálu peniaze. Presnejšie honoráre. Iba preto, aby si v budúcnosti nemohol Šikl robiť nároky na spoluautorstvo – a teda časť honoráru, napísal plk. Kovář dodatočne sedemnásťstranovú históriu ZNB, ktorá mu bola uznaná ako námet na seriál z rokov 1974 a 1975, za čo dostal príslušný honorár. Ten sa neskôr ešte zvýšil, keďže ďalšie časti seriálu sa vysielali ešte neskôr. Pod dozorom FMV Novým režisérom sa stal Jiří Sequens, ktorý o prácu prejavil záujem listom tlačovému odboru FMV. Odmietol myšlienku, aby na seriáli pracovali dva štáby (keďže ministerstvo sa obávalo, že premiéra nebude už v roku 1975). V prospech Sequensa hovoril úspešný seriál Hriešni ľudia mesta pražského i premiéra politicky angažovaného filmu Kronika horúceho leta. Napokon ho schvaľoval osobne minister vnútra Jaromír Obzina, s ktorým Sequens aj neskôr riešil najväčšie problémy. No a novým hlavným hrdinom sa stal Vladimír Brabec. Ten dostal z nadmerného množstva práce v roku 1975 infarkt, takže mu lekári odporučili zmierniť tempo. Brabec preto požiadal o neplatenú dovolenku na dve divadelné sezóny, s čím šéf Národného divadla Přemysl Kočí nesúhlasil. Herec sa následne obrátil na ministra Obzinu, ten poveril plk. Kovářa, ktorý mu už 11. novembra oznámil, že „súdruh Kočí prejavil záujem a pochopenie s celou záležitosťou Vl. Brabca“, takže problém bol vyriešený v prospech tvorcov seriálu. Vedenie FMV im celkovo venovalo obrovskú pozornosť. Štáb mal k dispozícii všetko, čo potreboval, pričom nešlo len o historické relikvie či ich napodobeniny (zbrane, doklady, putá, zapaľovač-fotoaparát atď.), ale aj o vtedajšiu modernú policajnú techniku. Štáb si mohol pozrieť napríklad aj sálu rádiokontrarozviedky v Netřebe, policajti uzavierali ulice a cesty na nakrúcanie a keď bolo treba, minister Obzina dokonca nechal uvoľniť z rozpočtu FMV 21 367 mariek na nákup osvetľovacieho zariadenia od západonemeckej firmy Albert Koller. Osobitnou kapitolou boli poradcovia z „ideovej komisie FMV“, ktorú okrem už spomínaných pplk. Grubera a Kroupu tvorili aj pplk. František Kruml a neskôr i pplk. Jiří Čermák. Tí sa vyjadrovali ku každému scenáru a zasahovali doň. Nepochybne pritom nešlo len o odborné detaily, keďže títo „súdruhovia“ mali za sebou dlhoročnú prácu pre ŠtB, rozviedku i kontrarozviedku. Prvá klapka sa ozvala 22. marca 1974 na zámku Lišno pri Benešove, kde sa začali nakrúcať scény druhého dielu Vyznávači ohňa, posledná 14. mája 1979 na rozostavanom parkovisku 55. kilometra diaľnice z Prahy do Brna pri poslednej scéne posledného dielu seriálu. Prvých desať dielov pritom vzniklo v rekordnom čase: do februára 1975! Lenže pri výrobe vysielacích kópií nastali vo Filmových laboratóriách na Barrandove také problémy, že ČST začala seriál vysielať až 11. januára 1976. Tieto i ďalšie diely mali pôvodne vychádzať zo skutočných kriminalistických prípadov, ktorých z archívoch vybrali na spracovanie až 180! O mnohých to naozaj platí, lenže viaceré boli zasa určené na vyslovene propagandistické účely, ba dokonca manipuláciu histórie. Tie sa skutočných prípadov pridržiavali len čiastočne alebo vôbec nie. Boj medzi pravdou a „pravdou“ (?) V niektorých prípadoch išla manipulácia tak ďaleko, že to vyvolalo vážne spory medzi tvorcami seriálu. Príkladom bolo nakrúcanie záverečného dielu. V jeho scenári, ktorý schválili poradcovia z FMV i riaditeľ televízie, J. Procházka opisoval osudy „antisocialistických síl“ a „exponentov pravice“ z rokov 1967–68, ktorí síce boli „porazení“, ale svojich cieľov sa nevzdali a škodia našej republike ďalej. Zároveň sa tu však objavila kritika režimových karieristov, ktorí bez škrupúľ nastupovali na uvoľnené miesta a scenár nenápadne rehabilitoval tých, ktorí sa v období Pražskej jari len „politicky namočili“. Sequens scenár odmietol a podľa Procházku „povedal s. plk. Kovářovi otvorene, že si nebude páliť prsty proti ľuďom, ako sú Jan Beneš, Václav Havel, Jan Němec, prof. Černý, pretože nikdy nevie, kedy sa zasa títo ľudia vrátia k moci“. Okrem režisérových výhrad však mohol úlohu zohrať aj tlak „čerstvých“ funkcionárov KSČ. A tak sa príslušníci ZNB nezaoberajú „novou formou ideologickej diverzie, disidentami a formami zápasu s nimi“, ale účinkujú v úplne nereálnom príbehu. Z ničoho nič napr. major Žitný tají pred Zemanom identitu agentky, pritom v minulých dieloch nemali medzi sebou Kalina, Žitný a Zeman nikdy žiadne tajnosti. Procházka oficiálne požiadal, aby „pri tomto dieli nebol uvádzaný ako dramaturg, pretože s ním nechcem mať nič spoločné – je v hlbokom rozpore s mojím umeleckým i politickým svedomím“. Pplk. Čermák upozornil, že Sequensov scenár „vykazuje mnoho hrubých profesionálnych chýb, dokonca uráža bezpečnostný zbor a je politicky chybný“. Pplk. Kroupa sa v oficiálnom stanovisku čudoval, prečo „v príbehu z roku 1973 (po všetkých tých urputných zápasoch) sa máme v záverečnom dieli zaoberať ľudskými typmi starých časov, nejakým arabským pašerákom drog, keď táto problematika u nás nie je takmer aktuálna“. No a plk. Kovář Obzinovi napísal, že scenár „je pre nás neprijateľný (...), nevyjadruje danú dobu, vyhýba sa problémom (...), neukazuje prácu ZNB v pozitívnom svetle a má i politické chyby“. Sequensova pozícia však bola taká pevná, že si svoje presadil. Podobný spor vznikol v súvislosti s nakrúcaním na Kube. Odletelo tam 48 ľudí a pracovali od 14. februára do 4. apríla 1978. V marci 1975 sa totiž rozhodlo, že do tretej desiatky dielov treba zaradiť aj „internacionálne aspekty“, preto sa počítalo s príbehom z Kuby, z ktorého sa neskôr stal príbeh z Čile pred Pinochetovým prevratom. Na Kube však mal vzniknúť len jeden diel, druhý si na poslednú chvíľu vymyslel sám Jiří Sequens. J. Procházka s tým nesúhlasil a posťažoval sa priamo ministrovi Obzinovi. Hlavného dramaturga podporil aj L. Jirsák, M. Balašová a šéfredaktor ÚRABB plk. Broumský. J. Sequens však druhý „kubánsky“ diel presadil, hoci dejovo pozmenený. Jirsák a Procházka totiž o. i. pri jeho schvaľovaní napísali: „Je v ňom zbytočne veľa romantických motívov, pôsobí preto nepravdivo. (...) Napríklad umiestnenie konta vo švajčiarskej banke, tajomstvo biologickej zbrane, výskumov z nemeckých koncentrákov, o ktoré zápasia nielen neonacisti, ale aj americká rozviedka. Hradec nie je sám, ale napr. Rodriges pomáha ako príslušník ilegálneho komunistického hnutia, sú tam aj ľudia z iných rozviedok, takže je to zápas na širokom fronte, a nie sám vojak v poli.“ Spory o honoráre Spory J. Procházku a J. Sequensa sa však začali oveľa skôr. Dnes znie až neuveriteľne, že ich rozbuškou sa stala výška honorárov za scenáre k jednotlivým dielom. 8. augusta 1975 dokonca Procházka požiadal listom šéfredaktora ÚRABB, aby ho stiahol z práce na druhej polovici seriálu. Problém bol v tom, že J. Sequens začal rozsiahlo prepisovať scenáre, ktoré už autori podľa jeho pripomienok predtým prerobili. „Pri tomto väčšinou veľmi dôkladnom pretavovaní (pri ktorom, pochopiteľne, využíva, či sa mu text páči alebo nie, postavy, základné situácie a príbehový pôdorys autorskej predstavy) si text úplne prisvojí, vyhlási pôvodného autora za idiota, začne sa považovať za autora jediného a chce teda patričný, teraz už prakticky celý honorár,“ opísal Procházka v liste Sequensov postup. Režisér dokonca odmietal podpisovať zmluvy na literárne scenáre, kým v nich nenašiel požadovaný honorár, a potom sa vraj sťažoval, že musí pracovať bez zmlúv a zadarmo. Procházka preto navrhol zvýšenie autorských honorárov, aby mohli byť „dôstojne“ zaplatení tak pôvodní autori, ako aj režisér. Problém sa dokonca vyhrotil tak, že v titulkoch je Sequens uvádzaný aj ako scenárista a pôvodní scenáristi len ako autori námetov. Najostrejšie boli sledované tri diely z krízových rokov: Klauni (1967), Hrdelný súboj (1968, ten sa napokon volal Štvanica) a Studňa (1969). Šéfredaktor ÚRABB plk. Broumský nechcel byť za schválenie týchto scenárov sám zodpovedný ani po vyjadreniach „ideovej komisie FMV“ (možno preto, že väčšina jej členov bola za „chyby“ v r. 1968 rôzne postihnutá), preto ich radšej predložil riaditeľovi ČST Janovi Zelenkovi. Lenže ani ten nemal takú odvahu, preto scenáre so svojimi pripomienkami poslal ideologickému tajomníkovi ÚV KSČ Janovi Fojtíkovi. „Šéfideológ“ strany síce vážnejšie výhrady k scenárom nemal, ale problémy nastali neskôr. Pracovnú projekciu Klaunov si prišiel pozrieť aj vtedajší druhý muž KSČ, tajomník jej ÚV, Vasiľ Biľak. Podľa plk. Kovářa ho pozval riaditeľ ČST J. Zelenka. Ten spokojný nebol a požadoval rôzne úpravy. J. Sequens v tejto súvislosti požiadal dokonca o osobné stretnutie s J. Obzinom, aby mal „možnosť konzultovať s Tebou moje návrhy postupov, ktoré by vytiahli seriál zo špekulácií v takých horúcich politických dieloch“. J. Zelenka a M. Balašová žiadali „úpravy“ aj v dieli z roku 1968. Neprijateľné boli postavy členov KAN a K 231, scény, ktoré pripúšťali existenciu provokatéra ŠtB v plánických (teda babických) udalostiach, a pasáže s kafkovským motívom. Procházka tento diel vystaval na Kafkovom Procese. Farár bol v ňom nevinný a major Zeman sa dostal do vnútorného rozporu, lebo si nebol istý, aká je vlastne pravda o pozadí prípadu z roku 1953. V rozhovore, ktorý 18. 1. 1992 prinieslo české Právo, scenárista vyhlásil, že „náčelník historického oddelenia ministerstva vnútra plukovník Vlastislav Kroupa mi v prípade Babíc povedal, že boli pokračovaním koncepcie zámerného a umelého vyvolávania protištátneho hnutia, aby ho potom mohla Bezpečnosť akoby zlikvidovať. Povedal mi otvorene, že Malý bol agentom ŠtB. Vnútraci – aspoň niektorí – teda chceli, aby sa táto pravda povedala.“ Úplne prerobená Štvanica Historická pravda o babickom prípade nie je dodnes objasnená, Procházkov výklad sa však vedeniu ČST nepáčil. Balašová preto „začala konať opatrenia na jeho zdokonalenie“, ako oznámila vedúca výrobno-ekonomického úseku. Spolu s ňou do scenára údajne začal zasahovať aj J. Sequens, s čím opäť nesúhlasili ani scenárista, ani poradcovia z FMV. Aj okolo tohto dielu sa odohral súboj, ktorý režisér vyhral. Prepracovanie scenára robilo aj výrobné problémy, lebo bolo síce jasné, že niektoré scény sa budú musieť nakrútiť opäť, ale nebolo jasné, koľkých sa to týka. Šéfredaktor ÚRABB dokonca odmietol podpísať tzv. Zákazkový list (objednávku) na Filmové štúdiá Barrandov, aby neniesol zodpovednosť za náklady, ktorých výšku nedokázal odhadnúť: „Konečnú verziu scenára – t. j. úprav, ktoré schválila s. Balašová – nepoznám. Prosím preto, aby jej bol tento Zákazkový list predložený na schválenie.“ Z pôvodných 2 142 metrov filmu napokon J. Sequens navrhol nanovo nakrútiť 1 103 metrov, teda celú polovicu dielu! Samozrejme, zmeny boli zásadné, takže J. Procházka napísal M. Balašovej dosť emotívny list, v ktorom požiadal, aby nebol v tomto prípade uvádzaný ako autor a dramaturg a aby diel bol premenovaný. V záverečných titulkoch je naozaj ako dramaturg uvedený len L. Jirsák, autormi scenára sú J. Sequens a František Ditrich (pseudonym Věry Kalábovej). Diel dostal názov Štvanica. A zrejme preto, aby sa spor medzi Procházkom a Sequensom nestupňoval, bolo autorovi pôvodnej verzie priznané autorstvo za námet a scenár vo výške 80 percent a takto mu bol vyplatený aj honorár, hoci v iných prípadoch sa Sequens s desiatimi percentami neuspokojil. Autor knihy Major Zeman: Propaganda alebo krimi (Zákulisie vzniku televízneho seriálu) Daniel Růžička tvrdí, že pôvodne vystrihnuté scény z dielu z roku 1968 nie sú v oficiálnych audiovizuálnych archívoch, takže sa domnieva, že boli s ostatnými pomocnými materiálmi skartované. Ich jediným dokladom teda okrem scenára a poviedky v Procházkovej knihe Hrdelní souboj (Československý spisovateľ, 1978) zostávajú fotografie z nakrúcania, uložené v knižnici Múzea Polície ČR, a obrazová pasáž s úvodnými titulkami v poslednej desiatke dielov seriálu, v ktorej je použitý záber zo súdnej siene z pôvodne nakrúteného materiálu. S dielom Studňa už problémy neboli, len veta „Duben, ještě tam budem“ pôvodne znela: „V dubnu, ješte tam budou.“ Ak ten diel ešte niekedy uvidíte, skúste sa pozrieť na ústa šoféra prímestského autobusu. Divácky úspech Z hľadiska dosahu na divákov sa autori nápadu, samozrejme, nezmýlili. Napriek všetkému riadeniu, politickým zásahom a v niektorých momentoch okatej prvoplánovej ideologickej manipulácii, sa stal seriál veľmi úspešným, a to nielen pri jeho premiére. Väčšina divákov ho podľa všetkého stále brala predovšetkým ako napínavú kriminálku, ktorej príbehy sa navyše odohrávali v domácich reáliách. Okrem toho vo vtedajšej televíznej tvorbe nemal major Zeman obdobu, preto pre tento seriál nebol problém preraziť vo všeobecnej šedi normalizačného televízneho programu, z ktorej vystupovalo len máločo. Pri premiére stúpal záujem divákov od dielu k dielu. Ten úvodný (ktorý, mimochodom, pokusne odvysielala ČST už v apríli 1975 na Deň ZNB) sledovalo 85 percent dospelých obyvateľov ČSSR, ktorých spokojnosť bola 6,4 boda na desaťstupňovej stupnici. No sledovanosť nasledujúcich dielov sa už pohybovala od 91 do 93 percent a spokojnosť stúpla na 6,8 boda. Podľa archívnych dokumentov si vtedajšie vedenie ČST nechalo vypracovať aj informácie o sledovanosti seriálu mladou generáciou, ktorej predovšetkým bol major Zeman určený. Aj táto divácka skupina prijala seriál od začiatku veľmi kladne. Sledovalo ho 93 až 97 percent divákov vo veku od 15 do 21 rokov. Šéf tlačového odboru FMV to v správe ministrovi J. Obzinovi označil za „značne vysoké percento,“ pretože priame prenosy z XII. Zimných olympijských hier v Innsbrucku, ktoré sa konali v tom istom čase, dosahovali u mladých divákov podiely sledovanosti od 54 do 75 percent. Sledovanosť druhej desiatky sa pohybovala od 88 do 94 percent a nad priemerom bola pri vyslovene kriminalistických príbehoch Prekliate dedičstvo, Kvadratúra ženy a Romanca o nenápadnej pani. Tretia desiatka sa do vysielania dostala až takmer štyri roky po prvom dieli, vari aj preto dosahovala jej sledovanosť od 86 do 93 percent. Najsledovanejšími dielmi bolo Posolstvo z neznámej krajiny a undergroundové Mimikry. Štvanica síce dosiahla priemernú sledovanosť (90 percent), ale spokojnosť s ňou bola len 4,5. Takú nízku spokojnosť už nezaznamenali pri žiadnom inom dieli. Hoci celý seriál ešte ČST niekoľkokrát reprízovala, špeciálne príbehy Klauni a Štvanica sa objavovali v jej vysielaní v súvislosti s výročím udalostí z augusta 1968. Televízia ich reprízovala napriek tomu, že pri spokojnosti divákov s programom na úrovni piatich bodov to nikdy nerobila. Odmeny a ocenenia Spokojnosť so seriálom prejavila aj oficiálna moc. Zástupcovia umeleckých profesií z výrobného štábu dostali na návrh ministra vnútra medaily ZNB a finančné odmeny, ostatní dostali aspoň zadarmo štrnásťdňové pobyty v rekreačnom zariadení FMV na Orlíku. Jiřímu Sequensovi, hlavnému kameramanovi Václavovi Hanušovi a Vladimírovi Brabcovi odovzdal v roku 1980 generálny tajomník ÚV KSČ a prezident ČSSR Gustáv Husák Štátnu cenu Klementa Gottwalda. Sequensa navrhlo FMV už desiateho novembra 1976 na titul národného umelca (napokon ho dostal prvého mája 1979). V roku 1981 získal V. Brabec divácku cenu týždenníka Květy a keďže seriál zaznamenal obrovský úspech aj v NDR, plk. Kovář, plk. Broumský, J. Sequens a V. Brabec prevzali priamo v Berlíne už v roku 1976 Zlaté vavríny, najvyššie vyznamenanie tamojšej štátnej televízie. Tridsať prípadov majora Zemana sa dočkalo reprízy dokonca aj po nežnej revolúcii. Nie je žiadnym tajomstvom, že najmä v prvých rokoch po nej mal najmä Vladimír Brabec zatvorené dvere do televíznej a filmovej tvorby. Dôvodom bol práve jeho major Zeman. Lenže potom seriál odvysielala TV Markíza a česká verejnoprávna televízia pripravila odvážny projekt Tridsať návratov, v ktorom ku každému dielu pribudol dokument o histórii s ním spojenej i živá televízna debata. Projekt kritizovali najmä antikomunistickí aktivisti, dokonca sa ho pokúsili zastaviť, ale nepodarilo sa im to. Naposledy reprízovala seriál s veľkým diváckym úspechom česká TV Prima. Sledovanosť a najmä spokojnosť divákov už pri reprízach v starorežimnej ČST ukázala, že ľudia dokázali dôsledne oddeľovať kriminalistické prípady od propagandy. Bez akýchkoľvek pochybností je jasné, že to dokážu i dnes. Najmä z recesie sa postupne stala z majora Zemana kultová záležitosť. Na internete dnes existujú celé „zemanovské“ komunity, ktoré si vymieňajú informácie, predmety súvisiace so seriálom, posielajú si jednotlivé diely. Dnes niet pochýb, že za vznikom seriálu stál predovšetkým politický záujem oficiálnej moci, ktorá v Česko-Slovensku nastúpila po roku 1968. Nie náhodou mohli diváci nahliadnuť do „zákulisia“ bezpečnostných zložiek: išlo nielen o väčšiu atraktívnosť, ale aj o varovanie, že štátna moc ovláda všetky nástroje na to, aby o občanoch všetko vedela, všetko zistila a všemožne im zasahovala do života. Napriek tomu, či možno práve preto, zostane tento seriál navždy zaujímavým a pre mnohých príťažlivým svedectvom o dobe, v ktorej vznikal. A zdá sa, že najmä tak sa naň treba pozerať. Autor je stály spolupracovník Slova Spracované na základe archívnych materiálov a knihy Daniela Růžičku Major Zeman: Propaganda nebo krimi, Práh, 2005.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama