Tichá pravda
O svete sa nedozvieme všetko, ak sa na neho nepozrieme aj očami tých, ktorí ho vidia zdola. Krajinu a dobu nemôžeme pochopiť, ak nepočujeme hlas ľudí, čo hovoria najtichšie. Vojnový slovenský štát vraj priniesol sociálny blahobyt. Pravda, ak človek nemal tú smolu a nebol Židom, Rómom, Čechom, nebezpečným politickým živlom alebo kýmkoľvek iným, koho režim považoval za nepriateľa (či zbytočného). A ak dokázal pohodlne zabudnúť na fakt, že blahobyt bol zaplatený utrpením iných. Asi to nebolo tak ťažké – stačilo vedieť, ktoré hlasy počúvať a kedy byť hluchý. Sebastrednosť „tých šťastnejších“ sa však neobmedzuje len na pohľad na dejiny. Všetci sme predsa mnohokrát počuli, že Slovensko prežíva ekonomický zázrak. Všetci to jednoducho musíte vidieť. Pravda, ak náhodou nepatríte k niektorej z menej šťastných skupín – s nižším vzdelaním, zle plateným či žiadnym zamestnaním, z viacpočetnej rodiny, žijúc v zaostávajúcich regiónoch... To máte potom smolu. Ale váš hlas je slabý, neprekričí oslavný chór spievajúci o tom, že je všetko v najlepšom poriadku. Slovensko je demokratický a právny štát. Nik nie je diskriminovaný. Všetci majú rovnaké práva, a teda aj rovnaké príležitosti. Samozrejme, musíte byť sociálne dobre postavený. Muž. Biely. Heterosexuálny. Tí ostatní majú smolu. Sú menšiny, a tak musia počkať, kým sa vyriešia dôležitejšie veci. Až potom sa pozrieme na ich požiadavky. Potom si vypočujeme, prečo si myslia, že nie sú rešpektované ich práva. Možno. Pretože sa celkom dobre môže stať, že zistíme, že ich požiadavky sú „neprirodzené“. Že odporujú našim tradíciám (buržoáznym, maskulínnym, bielym a heterosexuálnym možno, ale najmä „slovenským“). To sa ich potom budú musieť vzdať, nemôžeme predsa uprednostniť „požiadavku menšiny“ pred „záujmom celku“. História sa opakuje, niekedy viac, niekedy menej kruto. Pred 65 rokmi sa vraj musel „zdravý národ“ zbaviť „parazitov, ktoré cicali jeho krv“. Aby si mohol užiť trochu pohodlia na úkor iných. Dnes to robíme menej krvavo, humánnejšie. Stačí len niektorým ľuďom nedať slovo, na chvíľu ich umlčať. Všetci predsa vieme, že na správnej ceste treba prinášať obete a všetkým naraz sa nedá vyhovieť. Absolútny nedostatok empatie nie je iba chybou charakteru jedného človeka. Čoraz viac je to spôsob, akým sa okolo seba díva hlasná, úspešná menšina. Ale svet nepatrí len vyvoleným. Nepochopiť to môže viesť k tragédiám niekedy priam historickým.
