Zabudnutý štátny sviatok

Minulý týždeň slovenské médiá zabudli na štátny sviatok. Noviny, ktoré vyšli deň pred Silvestrom, ako aj večerné spravodajstvo najsledovanejších televízií v prvý deň roka nepriniesli ani len zmienku o tom, že prvého januára si pripomíname vznik Slovenskej republiky. Nielen médiá: ankety ukázali, že aj ľudia si na štátny sviatok spomenuli iba vo chvíli, keď im ich niekto pripomenul. TV JOJ aspoň na druhý hľadala odpoveď na otázku, prečo to tak je. Takže, prečo? Priepasť medzi elitou a spoločnosťou Príčin je určite viac, ale jednou z istých je nedostatok vlastenectva. Nikdy nepatrilo medzi silné charakteristiky Slovákov, tobôž dnes, keď naň útočí globalizácia v najzvrátenejších podobách. Na Slovensku chýba prirodzená výchova k vlastenectvu, čo je dôsledok odtrhnutia spoločenskej elity od zvyšku národa a jej pomiešaných hodnôt. Nedokážeme nájsť ani niekoľko svetlých bodov v histórii, na ktoré by sme sa pozerali jednotne. Príkladmi sú Slovenské národné povstanie či postava Alexandra Dubčeka. Ešte horšia je čoraz hlbšie vnútorné rozdelenie spoločnosti. Fedor Flašík a baníci z Novák by ani po roku hľadania nenašli nič dôležité, čo by ich spájalo. Rovnako Štefan Skrúcaný a krajčírky z OZKN Prešov. Ba ani Martina Bartošíková (spravodajstvo by predsa len malo mať bližšie k obyčajným ľuďom) a roľníci z Klenovca. Médiá nám síce ponúkajú „celebrity“, spoločenskú elitu (smotánku), ktorú sledujeme, jej názory, hodnoty, životné princípy, lenže absolútna väčšina ľudí je od nej vzdialená. Jedni a druhí nemajú nič spoločné. Problém je aj v tom, že sviatok vzniku SR prekrýva globálne oslavovaný príchod nového roka. Ak je pravda, že do Bratislavy prišlo na Silvestra 15-tisíc cudzincov, nemožno sa čudovať, že v jej uliciach si nikto v tú noc nespomenul na štátny sviatok. Globalizácia prináša i unifikáciu sviatkov, ktorej môžu odolať len pevne zakorenené a dlhodobo pestované národné tradície. 13 rokov vlažne pripomínané výročie, navyše celý ten čas v súboji s globálnym sviatkom Nového roka, môže obstáť len veľmi ťažko. Bez solidarity niet vlastenectva Je veľmi pravdepodobné, že samotný spôsob vzniku s tým nemá veľa spoločné. Isteže, ak by sme samostatnosť získali po mnohých rokoch spoločného celonárodného boja (nedajbože dokonca krvavého), vážili by sme si ju viac. Problémom je skôr následný spoločenský vývoj, s ktorým sa väčšina ľudí nestotožnila. Niekomu priniesol blahobyt, niekoho spoločensky povzniesol, ale zväčša len za cenu obetí zo strany iných ľudí. V takej situácii sa nemožno dovolávať vlastenectva u nikoho. To, čo povedal Msgr. Ján Sokol, keď v dobrom spomínal na Tisov klérofašistický režim, nie je problém len pre (vtedy) prenasledované menšiny – národnostné, politické, svetonázorové, sexuálne. Vari dnes 14. marca zapĺňajú námestia slovenských miest desaťtisíce pamätníkov na staré dobré vojnové časy? Tej hŕstke s Tisovým obrazom aj tak dominujú ľudia, ktorí si vzhľadom na svoj vek na ne nemôžu pamätať. Väčšine pamätníkov nestojí tzv. slovenský štát ani za spomienku a ak, tak skôr za trpkú. Veď aj v nej vládla korupcia, rozkrádanie, umlčiavanie kritikov režimu, odtrhnutá spoločenská elita od národa, násilie. Sloboda a plné bruchá a bankové kontá jedných boli výsledkov neslobody, prenasledovania, chudoby a biedy druhých. Masová účasť na odboji, neskôr dokonca na ozbrojenom Povstaní bola najlepším dôkazom, aké vlastenecké city v ľuďoch vtedajší režim vzbudzoval. Zásadným problémom je, že vlastenectvo nemôžu ľudia pociťovať v nesolidárnej spoločnosti. Práve solidarita, ľudská spolupatričnosť, účasť na problémoch (národnostných, sociálnych, spoločenských, ale aj osobných) druhých ľudí je najsilnejším spojivom, ktoré vytvára síce neviditeľné, no o to pevnejšie zväzky v rámci spoločenstva. Solidarita ako základná celospoločenská hodnota vedie k tomu, že aj Čech, Maďar, či Róm môže pociťovať „slovenské vlastenectvo“. Ak nechceme, aby väčšina ľudí zabúdala na náš najvýznamnejší štátny sviatok, musí mať spoločného viac, než len problémy. Autor je stálym spolupracovníkom Slova