Tradície nemôžu obmedzovať ľudské práva

Oľga Pietruchová, riaditeľka Spoločnosti pre plánované rodičovstvo Vyštudovala Chemicko-technologickú fakultu STU a v tomto roku ukončila diaľkové štúdium na Rose Mayreder College v odbore rodových štúdií. Tematike ľudských práv žien sa venuje od roku 1998. Bola jednou z iniciátoriek Iniciatívy za možnosť voľby, ktorá vznikla ako reakcia na pokus KDH o zákaz interrupcií. V rokoch 2001 a 2002 koordinovala oba ročníky kampane Piata žena. V r. 2004 po vzniku Ženskej loby Slovenska ako koordinácie siete ženských MVO smerom k Európskej ženskej loby (EWL) bola zvolená za predsedníčku Ženskej loby Slovenska a členku výboru EWL so sídlom v Bruseli. Pôsobí aj ako externá konzultantka pre Rozvojový program OSN (UNDP) a Populačný fond OSN (UNFPA). Svoje názory a postoje publikuje v mnohých slovenských periodikách. Má dve deti a tretie práve na ceste. Zhováral sa Radovan Geist Európska únia vyhlásila rok 2007 za Európsky rok rovnosti príležitostí pre všetkých. Zdôraznila však pri tom, že jej cieľom nie je prijímať novú legislatívu, ale postarať sa o to, aby sa prijaté normy začali napĺňať. Sme v tejto pozícii aj na Slovensku? Prijali sme všetky normy potrebné na zabezpečovanie rovnosti príležitostí, resp. na boj proti diskriminácii? - Vždy sa dá urobiť niečo navyše. U nás napríklad neexistuje zákon o rodovej rovnosti, ktorý má množstvo krajín EÚ a prijala ho aj Litva. Mimochodom, nečudo, že práve tam bude potom sídliť Európsky rodový inštitút. Ale minimálne antidiskriminačná le-gislatíva vytvorila pomerne slušné legislatívne náklady. Bola by potrebná úprava Ústavy, pretože ak podľa posledného výkladu Ústava síce zakazuje diskrimináciu a súčasne nepovoľuje pozitívne, respektíve vyrovnávacie opatrenia, potom niečo nie je v poriadku. Taká Ústava rovnosti veľmi nenapomáha. Takže potrebná legislatíva existuje v zásade aj u nás, ale... - Prijatie legislatívy je to najmenej, je to len základ, od ktorého sa treba odpichnúť, ale sám nepostačuje, ak sa právne normy nepremietajú úplne do života. Vo vyspelých krajinách dávno pochopili, že stav de iure ešte zďaleka neznamená aj rovnosť príležitostí de facto. Preto hodnotia výsledky, a nie legislatívne možnosti. Kto je podľa vás na politickej scéne dnes nositeľom tejto agendy? - Agendu rovnosti príležitostí tradične presadzujú sociálnodemokratické a liberálne strany. Či už v európskom kontexte, ale aj pokiaľ ide o Demokratickú stranu v USA. Očakávam preto, že by to mala byť strana Smer. Ona však nie je sama vo vláde a jej koaliční partneri budú skôr... - ...brzdou. Áno, to sa dá očakávať. Ale pokiaľ chce strana Smer dokázať, že je štandardnou sociálnodemokratickou stranou, nemôže túto tému obchádzať. Naopak, mala by ju pretláčať a jej postavenie v koalícii určite nie je také slabé, aby to nedokázala. Každopádne, v parlamente sú aj opozičné strany. Ak sa budeme pozerať čisto na ich ideologickú orientáciu, nájdeme aj iných. SMK, ktorá zastupuje maďarskú menšinu, by mala byť schopná tieto veci podporovať, aj keď často vidíme, že jej agenda je veľmi konzervatívna. Nastávajú tak rozpory typu – práva maďarskej menšiny áno, ale ak ide napríklad o sexuálne menšiny, tak nie. Ani SDKÚ, ktorá sa profiluje ako moderná európska kresťansko-liberálna strana, by nemala mať problém tieto témy podporiť. Niekedy sa objavujú názory, že Slovensko je tradične konzervatívnou spoločnosťou, a preto by sa nemali všetky veci presadzovať naraz, ale snažiť sa o vyrovnanie šancí niektorých menšín a až potom pristupovať k iným, ktoré sú vnímané kontroverznejšie, ako napríklad sexuálne menšiny. Je to podľa vás iba výhovorka za neochotu niečo urobiť, alebo je to možná cesta vpred? - V prvom rade, ak počujem o „tradičnej konzervatívnosti Slovenska“, musím sa pýtať, kto vlastne takýto obraz šíri. Ja v Bratislave a iných väčších mestách určite žiadnu tradičnú konzervatívnosť nevidím. Isteže, na vidieku, kde bolo vždy silné postavenie cirkvi, je spoločnosť konzervatívnejšia, ale Slovensko nie je Poľsko ani Malta. Sme moderná európska spoločnosť. Mali sme dlhé desaťročia spoločnú republiku s Čechmi, ktorí sú veľmi liberálni. Vytváranie obrazu konzervatívneho Slovenska preto považujem za účelovú výhovorku. Okrem toho si myslím, že robiť hierarchie medzi menšinami – ktoré majú právo na rovnosť príležitostí a ktoré nie – je samo osebe diskrimináciou, a preto je neprijateľné. Ak bojujeme proti diskriminácii, nemôžeme vyberať, kto má právo na rovnosť šancí a kto nie. Ďalším častým argumentom sú „tradičné hodnoty“, pre ktoré údajne ľudia nie sú ochotní prijať liberálnejšiu úpravu ľudských práv. Aj to považujete za účelové? Alebo je fakt, že tempo sa musí odvíjať od pripravenosti verejnosti prijať liberálnejšie úpravy? - Ale to je obojstranný proces. Politické špičky sa nemôžu skrývať za údajnú nepripravenosť spoločnosti prijať nejaké zmeny. Sami musia spoluvytvárať mienku spoločnosti a šíriť moderné hodnoty. Tradície majú miesto v kultúre, no nemožno ich používať ako alibi na obmedzovanie ľudských práv. No a ak hovoríme konkrétne o sexuálnej orientácii, ktorá má byť údajne neprijateľná, tak pre koho je neprijateľná a prečo? Pre heterosexuálnu katolícku väčšinu, ktorá chce vraj vehementne ochraňovať rodinu? Ale to je predsa smiešne, hovoríme o ľudských právach. A žiadna „tradičná rodina“ sa predsa nebude mať lepšie preto, že homosexuálnym párom odopierame ich práva. Nejde o žiadnu ochranu rodiny, ale o ochranu konzervatívnej agendy niektorých strán. Ochrana respektíve podpora rodiny sa robí úplne inak, nie zaznávaním práv určitej skupiny ľudí. S ochranou rodiny a postavením žien súvisí aj stav sociálnych služieb. Viackrát bolo konštatované, že keď sa odbúrava sieť sociálnych služieb, zhoršuje to situáciu žien. Súhlasíte s tvrdením, že Slovensko musí najprv zbohatnúť, ekonomicky zosilnieť, a potom si bude môcť dovoliť investovať do rozvoja sociálnych služieb, alebo je to naozaj nevyhnutná investícia, a nie mrhanie peniazmi? - Príklady zo zahraničia jasne ukazujú, že zo „zbohatnutia“ krajiny nemusia vždy profitovať všetky skupiny obyvateľstva, naopak, môže to znamenať aj tzv. roztváranie nožníc. Slovensko nemôže zbohatnúť, pokiaľ to nepôjde ruka v ruke s vytváraním pracovných príležitostí, a to aj pre ženy. Dokazujú to jasné čísla. V posledných desaťročiach hýbu ekonomikou práve ženy. Časopis The Economist nedávno uverejnil zaujímavý článok o „womenomics“ – „women economics“, ženskej ekonomike. Píše sa v ňom, že nie Čína, India alebo internet sú hybnou silou ekonomiky, ale že vývoj svetového hospodárstva je poháňaný ženami. Napríklad dve tretiny pracovných miest v posledných desaťročiach obsadili ženy. V Írsku, ktoré je označované za keltského tigra, podľa štúdie OECD bolo jedným z hnacích motorov ekonomického rozvoja zvýšenie participácie žien na pracovnom trhu. Nie je dôležité iba zvyšovanie ich zamestnanosti. Ženy majú čoraz väčšiu ekonomickú moc aj ako spotrebiteľky – hýbu konzumom a ten hýbe ekonomikou. Síce sú ženy ešte stále horšie platené, postupným odstraňovaním predsudkov sa však ich príjem bude zvyšovať. Ženy sa preto v globálnej ekonomike stávajú dôležitým faktorom nielen ako pracovná sila, ale aj ako konzumentky a investorky. Preto podceňovať ženy, tvrdenie, že najprv musíme zbohatnúť a potom sa môžeme venovať ich postaveniu, je krátkozraké. A ako na ich postavenie vplýva dostupnosť sociálnych služieb? - To, čo voláte sociálne služby, sú v podstate služby na zosúladenie rodinného a pracovného života. V Lisabonskej stratégii sú považované za jednu z priorít a EÚ má veľmi dobrý dôvod forsírovať ich. Čísla ukazujú, že úroveň sociálnych služieb súvisí s posilňovaním postavenia žien a to zase s úspešnosťou ekonomiky. U nás to ide naopak, sme jednou z mála krajín OECD, kde zamestnanosť žien klesá. A nie je náhoda, že odbúravanie detských jaslí sa dialo práve v čase, keď na vládnu politiku mali dosah práve kresťanskí demokrati. Situácia v oblasti sociálnych služieb sa síce zase postupne zlepšuje, no ponuka rastie najmä v oblasti luxusnejších, drahších zariadení. A tu vyvstáva otázka, koľko žien si takého služby môže dovoliť. Celoplošné pokrytie minimálne škôlkami pre deti od troch rokov je základom toho, aby mohla žena rovnoprávnejšie fungovať na trhu práce. Už aj trojročné vypadnutie z pracovného procesu je veľmi veľa. Niektoré krajiny sa legislatívnymi úpravami snažia regulovať aj rozdelenie domácej práce medzi mužov a ženy – napríklad povinnosťou otca vybrať si časť rodičovskej dovolenky. Na druhej strane sa však argumentuje, že také niečo nemôže dobre fungovať, že každý pár sa má slobodne rozhodnúť. Aký je váš názor? - Takzvané tradičné rozdelenie rolí je, po prvé, len formou výhovorky. Je otázne, nakoľko je takéto rozhodnutie dobrovoľné, pokiaľ existuje tlak spoločnosti, a automaticky sa predpokladá, že s dieťaťom zostane žena. Aj v omnoho konzervatívnejších krajinách, ako je Nemecko, sa už nerozhodujú podľa „tradičných rolí“, ale napríklad podľa výšky zárobku. Ak zarába viac žena, na rodičovskú dovolenku ide muž. Nemci už počas novej vlády vedenej kresťanskými demokratmi upravili zákon tak, že ak si vezme otec dovolenku, rodičovská dovolenka sa predĺži o dva mesiace. V opačnom prípade tie dva mesiace partneri strácajú. To ukazuje, kde politická špička vidí priority. Vždy existuje možnosť ovplyvňovať situácie podobne, ako som spomínala v Nemecku. To už ani nehovorím o Švédsku, Nórsku, severských štátoch. Skutočné zrovnoprávnenie muža a ženy funguje len vtedy, ak sa začína od domácnosti. To sa ukázalo aj v socializme. Mali sme formálnu emancipáciu žien, kvóty a hovorili sme o tom, ako veľmi sú ženy emancipované, no stereotypné, tradičné rozdelenie prác v domácnosti ostávalo. Preto skutočná rovnosť neexistovala. Tú nestačí deklarovať zvrchu, treba robiť zmeny dolu, v rodine. Kritici by na to povedali, že ide o neprípustné zasahovanie do súkromnej sféry, takej súkromnej, ako je rodina... - Jasné, to sú tí kritici, ktorí bez problémov zasahujú do takej súkromnej veci, ako je rozhodovanie ženy o jej tehotenstve v prípade interrupcií alebo umelého oplodnenia. Nehovorím, že to má byť štátny diktát a majú sa sledovať časy, ako dlho umýva riad žena a ako dlho muž. Spoločnosť by však nemala brániť zmene tradičného obrazu rodiny, napríklad v médiách. Aj tam sa objavuje klišé, že muž starajúci sa o deti nie je „správny chlap“. Nejde o to, aby štát nútil a zasahoval, ale o to, aby motivoval, aby spoločnosť, vrátane médií vytvárala obraz, že je úplne normálne, ak sa muž stará o deti a domácnosť, že je to v prospech aj detí, aj mužov. Muži sa často spamätajú až príliš neskoro, napr. pri rozvode, a potom sa čudujú, že deti sú automaticky priraďované matke. Keby bolo pre našu spoločnosť normálne, že sa o deti starajú obaja rodičia, bolo by to pre všetkých len výhodné. Ako by ste teda charakterizovali vývoj na poli rodovej rovnosti za posledných niekoľko rokov? - Nemám pocit, že by sa niečo zlepšilo. Existujú deklaratívne vyhlásenia, ako v prípade programového vyhlásenia vlády, ale vždy je to v rovine slov. Aj keď konkrétne túto vládu je ešte ťažko hodnotiť. Zatiaľ sa sústreďovala na získanie rodového inštitútu. Nepodarilo sa to, ale ani sa nečudujem. Sídla európskych inštitútov sa nedávajú za trest a Slovensko je na tom z nových členských krajín skutočne najhoršie. Ak budem hodnotiť to, čo sa udialo za posledných osem rokov, počas skôr konzervatívnych vlád, musím konštatovať, že nielenže sa neposilňovalo inštitucionálne zabezpečenie rovnosti príležitostí, ale naopak sa mechanizmy odbúravali. Ak sa aj schválil nejaký akčný plán, ako napríklad Akčný plán proti násiliu páchanému na ženách, nevyčlenila sa naň ani koruna. Ostal len kusom papiera, ktorý bez finančnej podpory nič neznamená, žiadny prínos pre spoločnosť. Mám teda pocit, že stagnujeme. Prinieslo aspoň nejakú zmenu členstvo v EÚ? - Určitý pokrok sa zaznamenal v predvstupovom období, keď počas prijímania acquis communautaire a cez tlak európskych inštitúcií bola možnosť niečo urobiť. Na druhej strane treba priznať, že to nebola priorita. Európskej únii možno trochu zazlievať, že nekládla vážnejší dôraz na rovnosť príležitostí. Keď sme písali komentáre k hodnotiacim predvstupovým výročným správam, väčšinu negatívnych komentárov odmietli v duchu „nechceme Slovensku poškodiť, počkajte, keď vstúpite do Európskej únie“... No ale teraz už sme v Európskej únii a páky, mechanizmy zasahovať do vnútorných záležitostí sú omnoho slabšie, ako predtým. Celá rovnosť príležitostí sa tak posúva račím tempom, krok vpred, dva kroky vzad. Treba dúfať, že s tým sociálnodemokratická vláda niečo urobí. V minulých volebných obdobiach, najmä v poslednom, sa najmä KDH snažilo vychádzať so silne konzervatívnou agendou, a to aj v oblasti rovnosti príležitostí. Myslíte si, že sa na Slovensku môže odohrať niečo podobné ako v Poľsku, kde voliči odmietli strany s liberálnejšou agendou a zvolili si politickú elitu, ktorá presadzuje silno konzervatívnu politiku? - V prvom rade si nemyslím, že by sa aj v prípade Poľska dalo povedať, že väčšina obyvateľov odmietla liberálnu politiku. Je to skôr o tom, že sociálna demokracia zlyhala cez korupčné aféry a k moci sa dostala skupina ľudí, ktorá mi niekedy pripadá ako zlý vtip, nočná mora Európskej únie. To hádam ani nie je možné, aby na začiatku tretieho tisícročia vládli v strede Európy takéto figúrky. Ale to je extrém. Slovensko nie je Poľsko, nemali sme pápeža, a aj tradične bolo rurálne Poľsko vždy o niečo konzervatívnejšie ako čiastočne industrializované Slovensko. Naše Kresťanskodemokratické hnutie mi niekedy pripadá, ako keby súťažilo s Poľskom o to, kto bude konzervatívnejší. Zachádzajú do krajností, ako keď chceli prijať zmluvu o výhrade svedomia alebo k Prístupovej zmluve do Európskej únie pripojiť smiešnu deklaráciu o kultúrno-etickej zvrchovanosti Slovenska. Pričom celá kultúrno-etická zvrchovanosť bola obmedzená na obmedzovanie práv homosexuálov, reprodukčných práv žien a eutanáziu. Nemyslím si, že by slovenské ľudácke strany, ako ich nazývam ja – myslím tým KDH, SNS a HZDS – dokázali kontinuálne zvrátiť vývoj takýmto smerom. Ak sa pozriete na volebné výsledky KDH, tak to je reálna konzervatívna skupina obyvateľov podporujúca takúto agendu, ale určite nie väčšina. Samozrejme, je ich legitímnym právom snažiť sa túto agendu presadzovať, ale nemyslím si, že je tu šanca na väčšinovú podporu. V slovenskom kontexte je ešte kontroverznejšou otázkou ako rodová rovnosť postavenie Rómov, spolužitie medzi rómskou komunitou a väčšinovou populáciou. Vy sama s rómskou komunitou pracujete v niektorých projektoch. Veríte v nejaké „zázračné riešenie“? V krok, ktorý je rozhodujúci na zlepšenie situácie – či už je to zvýšenie participácie Rómov v politickom procese, napríklad aj vytvorením ich vlastnej silnej reprezentácie, ktorá by artikulovala ich požiadavky? Alebo pomôžu investície do mladej generácie, do jej vzdelania? Alebo je to v zásade najmä sociálno-ekonomický problém, a preto sa treba v prvom rade snažiť o zlepšenie sociálneho a ekonomického postavenia Rómov? Alebo je to mnohovrstvový problém, ktorý nemá jednoduché a jedno riešenie? - V prvom rade si myslím, že nič také ako rómska komunita neexistuje. Rómski občania sú rovnako ako iní vnútorne diverzifikovaní. Problémové sú segregované komunity žijúce v absolútne nevyhovujúcich sociálnych a ekonomických podmienkach. To je problémová skupina, a nie Rómovia ako takí. Musím zdôrazniť, že nemám rada zovšeobecňovanie, pretože sama spolupracujem s mnohými kolegami a kolegyňami, ktorí sú Rómovia, a nevidím v nich žiaden rozdiel s nerómskymi spolupracovníkmi. A riešenie? Asi je ľahšie hovoriť o tom, čo nie je riešením. Nie je riešením pchať peniaze do projektov, v ktorých bieli ľudia z Bratislavy prídu a hovoria Rómom, ako majú žiť. Ak by sa urobilo zhodnotenie efektívnosti peňazí, ktoré sa na takéto projekty vynaložili, bol by to riadny šok. Riešením je podľa mňa zaťahovať Rómov do rozhodovania. Ale nejde len o politickú reprezentáciu, ale aj všeobecne do projektov. Vytvoriť podmienky, v ktorých môžu sami robiť projekty na zlepšenie svojho života. A okrem toho by sme mali byť k sebe úprimní a pomenovať reálne problémy, za ktoré si niekedy ľudia môžu sami, a nenazývať to hneď diskrimináciou. Hovoríte aj z vlastnej skúsenosti? - Jednou z oblastí, ktorou sa zaoberáme, je sexuálna výchova na školách. Snažíme sa zameriavať na oblasti, kde je v školách vysoký podiel detí z rómskych osád, v ktorých je absolútny nedostatok takýchto informácií. Ale narážame na problém, že nemôžeme robiť, aj vďaka našej Ústave, špecifické opatrenia zamerané len na nich. Ale oni žijú vo veľmi zlých sociálnych podmienkach, a preto potrebujú vyrovnávacie opatrenia, potrebujú špeciálny prístup. Naopak, často počúvam tvrdenia, že stačí, aby existovala rovnosť šancí de iure, všetko ostatné závisí od jednotlivca. No – nezávisí. Dieťa, ktoré sa narodí ako desiate dieťa rómskej rodiny niekde v osade v Jarovniciach, nemá predsa rovnaké šance ako dieťa bohatej bratislavskej rodine. Príkladom ako možno konkrétne pomôcť je napr. aj spomínaná sexuálna výchova rómskych dievčat zo znevýhodneného prostredia. Plánovanie rodičovstva sa absolútne zaznáva, no ak dievča otehotnie v 14 rokoch a v 18 má tri deti, nemá šancu na vzdelanie a je v bludnom kruhu, z ktorého sa nikdy nedostane. Aj z rozvojových projektov v Afrike je známe, že investícia do žien je omnoho efektívnejšia, pretože investované prostriedky sa prenášajú do rodiny. Preto by bolo riešením venovať sa rómskych ženám a dievčatám, investovať do nich a vychovávať ich k ekonomickej samostatnosti a pomáhať im odbúravať tradície, ktoré sú v rómskych osadách ešte silnejšie ako medzi nerómskymi občanmi. Ďalej považujem za nevyhnutné zapájať ich do prípravy a realizácie projektov, aby sami mohli navrhovať a rozhodovať, čo potrebujú. Spomenuli ste jeden zaujímavý fakt – že aj rómske komunity majú vlastnú vnútornú hierarchiu. Znamená to, že ich tradičná kultúra je tiež silno patriarchálna a rómske ženy teda musia bojovať proti dvojakému znevýhodneniu? Je podpora rómskych žien vlastne bojom proti dvojakej diskriminácii? - Áno, rómske ženy sú obeťami viacnásobnej diskriminácie – ako Rómky aj ako ženy. K tomu môžem povedať len to, že na základe dlhoročnej skúsenosti OSN a iných organizácií uskutočňujúcich rozvojové projekty v Afrike – pretože podmienky a problémy sú, bohužiaľ, v mnohom podobné – ukazujú, že fungujú rôzne mikropôžičky pre ženy, pomoc pri podnikaní, ako aj iné nástroje na posilnenie ekonomického postavenia žien. To úzko súvisí s jej postavením v rodine. Ak má žena sedem či osem detí a je ekonomicky závislá od muža, postavenie svoje a svojich detí nikdy nezmení. Na druhej strane, z mojej skúsenosti viem, že rómskym ženám nechýba sebavedomie ani schopnosť presadiť sa, potrebujú len príležitosti. Hovorili ste o tom, že nemáte rada zovšeobecňovanie a že problémy sa týkajú segregovaných komunít. Prečo sú však potom stotožňované s rómskou komunitou ako takou? Je to tým, že „úspešnejší“ Rómovia, ktorí sa dokázali presadiť, sa nechcú hlásiť k ostatným Rómom, alebo je to len našimi vlastnými stereotypmi, predsudkami, keď „do jedného vreca“ hádžeme každého s inou farbou pleti? - Je to povrchnosťou prístupu spoločnosti. Začína to väčšinovými bulvárnymi médiami, zjednodušovaním, ktoré je pre ne typické. Je to rovnaká situácia, ako keď hovoríme o ženách. Ženy ako skupina neexistujú, sú tvorené množstvom skupín líšiacich sa názormi, postojmi, žijú v rôznych podmienkach. Samozrejme, určité odmietanie medzi Rómami existuje, ale to je výsledkom normálnej súťaživosti. Hlavnou príčinou je zjednodušovanie a povrchnosť ľudí, spoločnosti. Spomenuli ste médiá, tie majú naozaj veľký vplyv na spoločnosť. Stačí sa pozrieť na slovenské humoristické programy a človek získa pomerne presnú anatómiu vzťahu väčšiny k menšinám. Dostávame sa však opäť k tej istej otázke – treba médiá regulovať zákonmi, alebo len môžeme konštatovať, že sú odrazom spoločnosti, a keď sa zmení spoločnosť, zmenia sa aj médiá? - To nie je také jednoduché. Médiá nie sú len odrazom spoločnosti, ale ju aj formujú. S tými humoristickými reláciami máte pravdu – vďačnou témou sú vždy Maďari, Rómovia a ženy, najmä blondínky. Také vtipy vždy zaberú. Mňa len zarazí, keď tie vtipy opakujú aj ženy. Myslím si, že médiá si nechcú uvedomiť svoju moc a tým aj zodpovednosť. Na druhej strane, nie je to len o vyspelosti spoločnosti, ale aj mienkotvornej špičky. Ak si vezmeme reklamu, tak rôzne bilbordy, ktoré sa u nás objavujú, by v už západoeurópskych krajinách neboli prijateľné. V našich reklamách ženské poprsie predáva čokoľvek. Jednoducho v našej spoločnosti ešte chýba zvnútornenie „politickej korektnosti“. Vplyv EÚ určite prispeje k tomu, že si to ľudia začnú uvedomovať. Ale ešte tam nie sme... Ak aj dáte podnet na Radu pre reklamu, nepovažuje takéto veci za problém. Nedávno sme analyzovali rozhodnutia českej Rady pre reklamu, a tá nepovažovala za potrebné zastaviť ani veci, z ktorých sa nám doslova dvíhal žalúdok – napríklad bilbord, na ktorom žena zobala mužovi zrno z ruky. Ľudia, ktorí sedia v orgánoch ovplyvňujúcich médiá, by sami mali prejsť scitlivovaním, aby si dokázali uvedomiť, ako sa v takej situácii môžu cítiť ženy či Rómovia. Veď reklama je hlavne zameraná na city a práve preto môže aj zraňovať. Na druhej strane, kým sú najviac čítané bulvárne časopisy, takýto primitívny prístup bude pokračovať. Asi bude vždy existovať časť spoločnosti, ktorej to na jej vlastnú škodu nikdy nedôjde. Ale minimálne inteligencia, politická a mienkotvorná špička, by mala byť vzorom v politickej korektnosti. Ak postúpime ešte vyššie po rebríčku diskriminovaných komunít na Slovensku, dostaneme sa k ľuďom s inou sexuálnou orientáciou. Politická vôľa niečo meniť na ich situácii je asi najnižšia. Je šanca, že by sa Slovensko posunulo minimálne tak ďaleko, ako susedná Česká republika, ktorá dokázala prijať zákon o registrovanom partnerstve? Čím to je, že aj v tomto sme od Čiech takí odlišní? - Je to vývoj, ktorý sa nedá zastaviť, a je len otázkou času, kedy ktorá krajina dospeje do tohto štandardu rešpektovania ľudských práv všetkých ľudí, bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu. Pozrite sa späť na vývoj od nejakých sedemdesiatych rokov, keď bola homosexualita považovaná za chorobu a psychickú chybu. Urobil sa obrovský pokrok, a to dokonca aj v krajinách omnoho konzervatívnejších ako Slovensko – napríklad USA s jeho silnými protestantskými konzervatívnymi skupinami a napriek konzervatívnemu prezidentovi, v Nemecku, Španielsku atď. Rýchlosť tohto vývoja, samozrejme, závisí aj od samotných homosexuálov, či sú v určitej chvíli pripravení verejne sa prihlásiť k svojej sexuálnej orientácii. Napríklad v Nemecku takto veľmi zapôsobil generálny tajomník FDP či primátor Berlína. Ak sa takíto ľudia otvorene priznajú k svojej homosexualite, vytvára to obraz, v ktorom sú homosexuáli rovnako schopní, rovnako špičkoví vo svojich odboroch ako väčšinoví heterosexuáli. No a na konkrétnych, úspešných ľudí sa útočí ťažšie ako na „neviditeľnú menšinu“. Okrem toho je podľa mňa otázkou času, kedy Európsky súdny dvor vydá rozhodnutie podporujúce práva ľudí diskriminovaných na základe sexuálnej orientácie. To príde možno ešte skôr ako ten prirodzený obrat verejnej mienky – aj keď treba zároveň povedať, že väčšina obyvateľov podľa prieskumov s rovnakými právami homosexuálov nemá problém. Problém má konzervatívna politická špička, ktorá o sebe len tvrdí, že zastupuje osemdesiatpercentnú väčšinu veriacich, čo je, samozrejme, hlúposť. Prečo majú potom politické špičky problém vôbec vyjsť s takouto agendou? Nielenže KDH je proti, ale žiadna strana nechce vystúpiť ako jednoznačný advokát práva homosexuálnych párov na registrované partnerstvo či adopcie detí... - Vnímajú to ako kontroverzné a boja sa o konzervatívnejších voličov. Cirkev je vždy považovaná za dôležitý komponent vytvárania verejnej mienky a strany si proti sebe nechcú poštvať cirkevnú hierarchiu. Okrem toho, tí čo sa kedysi hlásili ku komunizmu, sa teraz klaňajú inej dogme. Mnohí súčasní politici boli členmi komunistickej strany, a preto sa boja vystupovať proti cirkvi, aby im nevyhodili na oči ich minulosť. Je to skôr politický pud sebazáchovy než rozhodovanie na základe nejakej ideológie. Za dôležitý faktor považujem aj to, že slovenské politické strany sú ideologicky nevyzreté a nemajú jasné východiská, ktoré by ich viedli pri rozhodovaniach o podobných agendách.