Azbuka na ústupe

Kazašský prezident Nursultan Nazarbajev dal na nedávnom Zhromaždení národov Kazachstanu jasný pokyn. Jeho krajina musí prejsť z azbuky na latinku. V Strednej Ázii, kde je latinka už povinná v Uzbekistane a Turkmenistane, tak nastane kvalitatívne nová situácia. Takáto zmena je výrazným zásahom do života tej-ktorej spoločnosti. Len v Uzbekistane bola v prvej polovici 20. storočia v priebehu dvanástich rokov arabčina nahradená uzbečtinou podľa vzoru latinky a následne uzbečtinou písanou v azbuke. Abeceda umelo vytvorená z latinky bola ťažko využiteľná v prostredí starej turkojazyčnej kultúry. Tisícročné duchovné bohatstvo sa stalo nepoužiteľným v masovom meradle a v propagande začínala víťaziť myšlienka blízkosti národných kultúr s ruskou. Už koncom tridsiatych rokov sa v Turkestane začali v tlači objavovať žiadosti „z ľudu“ o nahradenie umelej abecedy azbukou. Žiadosti boli uspokojené a v Uzbekistane nastúpila azbuka sa so špecifickými doplňujúcimi diakritickými znakmi. Po krachu ZSSR začala v nezávislých štátoch Strednej Ázie diskusia o potrebe ďalšej, teraz už postsovietskej jazykovej reformy. Problémom je, že sa musia neustále hľadať dôkazy, ako bol starý typ písma zlý a že ten nový je najlepší. Lingvistickí inžinieri musia zdôvodniť, prečo latinka nevyhovujúca v tridsiatych rokoch je dnes to najlepšie, a tiež, čo sa stane s generáciami, ktoré získali chabé, ale predsa nejaké vzdelanie s použitím azbuky. To chabé vzdelanie a znalosť stmeľujúceho jazyka im totiž napríklad umožňuje umiestniť sa na postsovietskom trhu práce a možnosť pracovať v zahraničí zas pomáha riešiť sociálne napätie v krajinách Strednej Ázie. Prezident Nazarbajev, ktorý inak spolu so susedom Karimovom zosobňuje bojovníka proti všetkým pokusom o farebné revolúcie v Strednej Ázii, demonštratívne hádže cez palubu abecedu (a tým aj jazyk), ktoré Kazachstan dlhé roky spájali s určitou civilizáciou. Prečo asi? Významné zdroje, ktoré získava Kazachstan z ropného a plynárenského sektoru, plus veľké investície do tejto sféry vytiahli krajinu do skupiny rýchlo sa rozvíjajúcich ekonomík. Preto sa snaží okrem zvýšenia a stabilizácie ekonomického rastu zbaviť aj jazykovej minulosti a vzťahy s Moskvou posunúť do inej pozície. Politika je totiž o záujmoch a nie o slušnosti. Povstanú aj noví radikáli, ktorí sú ochotní vyhlásiť jazykový džihád každému, kto neovláda štátny jazyk – a teda aj novú abecedu? Aj to je možné. Kazachstan sa však dočká toho, na čo doplatil aj Uzbekistan – kultúrne hodnoty posledných desaťročí sa stanú nepoužiteľnými. Zo starších pokolení budú naraz nanovo negramotní, zníži sa kultúrna úroveň národa, ktorý bude ľahšie politicky ovládateľný a milióny Uzbekov a Kazachov žijúcich za hranicami budú mať ťažkosti. Permanentná jazyková reforma v Strednej Ázii, v ktorej dôsledku prešla v minulosti väčšina postsovietskych republík z arabčiny cez latinku na azbuku, teda pokračuje ďalej. Lenže návrat k latinke vôbec negarantuje ich demokratické smerovanie. Jednoduché rovnice azbuka = nedemokracia, latinka = demokracia, asi neplatia. Skúsme si v tomto stredoázijskom jazykovom zmätku spomenúť na príbeh nedostavanej babylonskej veže... Autor je spolupracovník Slova