Reklama
Reklama

Škandál na kvadrát

V Slovenskej televízii sa stal škandál. Nový generálny riaditeľ odvoláva z funkcií. Dôvodom je neprofesionalita. Tým istým ľuďom, ktorých viní z neprofesionality, ponúka iné, iba o stupeň nižšie funkcie.
Počet zobrazení: 944

V Slovenskej televízii sa stal škandál. Nový generálny riaditeľ odvoláva z funkcií. Dôvodom je neprofesionalita. Tým istým ľuďom, ktorých viní z neprofesionality, ponúka iné, iba o stupeň nižšie funkcie. Tam už asi stačí amaterizmus. „Neprofesionáli“ rad-radom odmietajú. Pod lampou sa v priamom prenose chystá súd. Niektorí televízni kolegovia z funkcií preraďovaných sa húfujú, volajú po solidarite. Škandál, kričia. Koniec slobody, varujú. A možno nejde ani tak o tú slobodu a solidaritu, ako práve o ten škandál. Vycítili, že vďaka doterajším gumovým reakciám generálneho riaditeľa ich bude dobre počuť. Škoda, že ich, slobodymilovných a spravodlivých, nebolo počuť pri nekonečnom príbehu voľby generálneho riaditeľa v Slovenskom rozhlase. Konečný čistý kšeft – keď ten, čo sa dlhodobo javil ako prvý, skončil napokon druhý, a napokon získal stoličku programového, nie generálneho riaditeľa – vzrušil azda jediného komentátora v pravicovom denníku. Inak pohoda. A škoda, že ani jedného slobodychtivého komentátora nebolo počuť pri vyhlásení kandidáta na post generálneho riaditeľa STV. Profesor VŠMU, filmár Patrik Pašš oznámil, že do súťaže išiel ako nezávislý kandidát. Necítil však politickú podporu, a preto odstúpil. To nebol škandál? To nikým neotriaslo? Pán profesor Pašš sa mohol poučiť z doterajšieho príbehu STV. Stačilo čítať životopis predchádzajúceho generálneho riaditeľa, zakladateľa mládežníckej organizácie KDH Richarda Rybníčka. Alebo životopis poslanca za SDKÚ, donedávna štatutára STV Branislava Zahradníka. To nebol škandál? Pred komunálnymi voľbami mali slovenské médiá tému: môžu, alebo nemôžu novinári kandidovať vo voľbách? Otázka nebola právna, zákon hovorí jasne – aj novinári sú občania, nikto im nemôže vziať ich práva. Zamestnávatelia novinárov mali problém morálny. Namietali – my novinárom neberieme práva, ale dožadujeme sa etiky. Ak by novinár poslúchol svojho zamestnávateľa a vo voľbách nekandidoval, zmení sa mu tým v hlave súbor hodnôt, ktoré vyznáva? Nebolo by naopak, „čistejšie“ verejne priznať farbu? Slovenskí publicisti sa tvária, že sa nad spoločnosťou vznášajú ako Duch nad vodami. Osobnosť však vždy charakterizuje názor. S názorom sa dá polemizovať, s názorom sa dá bojovať argumentmi. Horšie je, keď nevieme, s kým máme tú česť. Vtedy sa treba báť, že človeka bez názoru, zato s inými nadaniami, vyformujú do potrebného tvaru všelijaké tlaky. Aké tlaky, o tom s pozoruhodnou úprimnosťou, ako si predstavuje spravodajstvo vo verejnoprávnej televízii, porozprával v rozhovore pre Sme poslanec slovenského parlamentu Milan Urbáni. (Zároveň sa posťažoval, že HZDS nemá moc nad televíziou...) Viem si predstaviť, aký škandál by vyvolali jeho, ehm, výroky, keby ich autorom bol Ján Slota. Alebo Robert Fico. No poslanec Milan Urbáni na otázku, kto je Ľudovej strane HZDS programovo najbližšie, odpovedá: SDKÚ, KDH a čiastočne SMK. A tak sa žiaden škandál nekoná.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama