Ako na Guantáname

Keď pred troma rokmi americká ambasáda v Bratislave predstavila svoj plán ohradiť veľkú časť Hviezdoslavovho námestia trojmetrovým plotom, vyvolalo to búrlivé reakcie verejnosti, ktoré vyústili až do protestnej akcie.
Počet zobrazení: 894
2CB-m.jpg

Keď pred troma rokmi americká ambasáda v Bratislave predstavila svoj plán ohradiť veľkú časť Hviezdoslavovho námestia trojmetrovým plotom, vyvolalo to búrlivé reakcie verejnosti, ktoré vyústili až do protestnej akcie. Potešujúce to nebolo len vzhľadom na úspech v zmysle upustenia od výstavby, ale najmä na stav občianskej spoločnosti v tejto krajine. Bolo to však len zdanie, iba prvé kolo. Prednedávnom sa vo všetkej tichosti pristúpilo k realizácii omnoho ambicióznejšieho plánu. Dnes obkolesuje komplex budov veľvyslanectva USA ešte vyšší a omnoho neestetickejší plot, pribudla masívna vrátnica, ktorá sa na toto miesto nijako nehodí a ktorá bola na prezentovaných vizualizáciách oveľa menšia. Neostalo však len pri znefunkčnení tejto časti ulice ako komunikácie a jej zabratí ako súkromného parkoviska. Tzv. bezpečnostné prvky vo forme neprívetivo vyzerajúcich stĺpikov v súčasnosti premenili na akýsi ochranný val, ako aj veľkú časť len nedávno mimoriadne nákladne zrekonštruovaného Hviezdoslavovho námestia. Diplomatické misie, ktoré u nás reprezentujú svoje krajiny, si nepochybne zaslúžia ochranu, koniec koncov, sú našimi hosťami. Zástupcom svojej krajiny sme ako aktivisti Amnesty International na Slovensku chceli 11. januára, teda v deň piateho výročia vzniku väznice na Guantáname, odovzdať protestnú pohľadnicu a symbolickú perníkovú figúrku väzňa. Chceli sme americkú misiu informovať o našom nesúhlase s týmto protiprávnym zadržiavaním stoviek osôb a žiadať o prepustenie alebo o spravodlivý súdny proces pre všetkých zajatcov. Klietkou s ľuďmi sme sa zasa snažili upozorniť aj širšiu verejnosť na tento problém. Obvešali sme ju portrétmi a príbehmi guantánamskych väzňov. Stáť v oranžovej kombinéze v klietke pred americkým veľvyslanectvom sa dnes podobá na adrenalínový šport. Množstvo uniformovaných i tajných policajtov, niektorých v nepriestrelných vestách a so samopalmi sa minimálne priblížilo, ak nie vyrovnalo počtu aktivistov a sympatizantov. Pohľad na svet a okoloidúcich spoza mreží je sám osebe nepríjemný a po niekoľkých kolách v priestore 2x2 metre som si pripadal ako škrečok, len v horizontálnej polohe. Toľko moje prvé zistenie. Druhé bolo menej emocionálne, rovnako prekvapujúce, no nemenej desivé. Začal som si sám pripadať ako na Guantánme. Čítal som výpovede ľudí, ktorí sa nešťastnou náhodou ocitli v nepravej chvíli na nepravom mieste, čo malo za následok ich dlhodobé väznenie a s tým spojené nehumánne zaobchádzanie, v mnohých prípadoch aj mučenie. Cítiť bolesť chrbta a krížov po celodennom státí za šporákom pri príprave perníkov, nespať pri príprave kampaňovej webstránky, nosiť ťažké stavebné prvky na inštaláciu oplotenia a mať z toho svalovicu je vec jedna, ale zakúsiť pocit byť zavretý s vedomím, že tú konštrukciu svojimi silami a bez pomoci priateľov práve zbierajúcich podpisy neotvorím – to je zase vec iná. Nezabudol som nikdy počas príprav, prečo to robíme a za koho na tom námestí stojíme. Koniec koncov, čo sú dve či tri bezsenné noci oproti neoficiálnemu svetovému rekordu, ktorý pravdepodobne patrí väzňovi podstupujúcemu schválené vyšetrovacie metódy „riadenia spánku“. Cítil som len tisícinu percenta, no nebola to už pozícia vonkajšieho pozorovateľa – a v tom bol ten hlavný rozdiel. Obmedzenie slobody pohybu toho bolo len časťou, k „dokonalosti“ viedlo až vyústenie snahy odovzdať dary zástupcovi veľvyslanectva. Krátko po začatí akcie sme sa odobrali k novopostavenej prijímacej budove a cez nepriestrelné sklo a pod dohľadom prístroja na zisťovanie rádioaktivity oznámili bezpečnostnej službe, kto sme a o čo nám ide, na čo nám okamžite odpovedali, že pán veľvyslanec tam nie je, a rovnako okamžite sa vedelo, že ani jeho zástupca. Vzhľadom na fakt, že len pred chvíľou poskytol rozhovor verejnoprávnemu rozhlasu, v ktorom explicitne vyjadril záujem sa s nami stretnúť, sme sa s takouto odpoveďou neuspokojili a informovali ochrankára, že naše poznatky sú iné. Ten sa to opobral preveriť. Po chvíli sa však vrátil s vyjadrením, že pán veľvyslanec o ničom nevie. Jasný nesúlad medzi informáciami sme teda chceli nejako vyrovnať, na čo sa nám dostalo už len univerzálnej odpovede: „Opustite tento priestor.“ Žiadne prosím, nijaké dôvody, žiadna ponuka, žiadna alternatíva, len absolútno. Nijaké práva, nijaké zákony. Do štyridsiatehoôsmeho organizovala americká ambasáda kultúrne akcie pre verejnosť, generácia dnes už najstarších Bratislavčanov takto napríklad mohla v detstve chodiť do kina na kreslené rozprávky. Čo usporadúva zastupiteľstvo USA pre nás dnes? Ak sme náhodní okoloidúci, zábrany v chodníkovej časti, ak sme obyvateľmi tejto časti mesta, obmedzenia dopravy a prístupu k svojim domovom. A ak sme ľudskoprávni aktivisti, ktorí sa chcú rozprávať o nanajvýš znepokojujúcej situácii vo väznici, ktorú táto krajina osobujúca si právo rozširovať slobodu a demokraciu násilnou cestou vytvorila, len absolútne odpovede. Prestal som si pripadať ako na Guantáname až vo chvíli, keď jeden zo signatárov nášho listu prezidentovi Bushovi nahlas povedal: „Zatvorte Guantanámo, ale aj toto veľvyslanectvo!“ a potom slobodne, popri po zuby ozbrojených strážcoch odišiel. Autor je aktivista Amnesty International

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984