Reklama
Reklama

Baví ma žiť s ľuďmi

Autobusová stanica v Trnave, desať minút pred ôsmou. Autobus do Chtelnice odchádza na minútu presne. Na zastávku Špačince-základná škola, kde vystupujem, mu to aj s niekoľkými zastávkami v Trnave trvá osemnásť minút.
Počet zobrazení: 1209
6-m.jpg

Autobusová stanica v Trnave, desať minút pred ôsmou. Autobus do Chtelnice odchádza na minútu presne. Na zastávku Špačince-základná škola, kde vystupujem, mu to aj s niekoľkými zastávkami v Trnave trvá osemnásť minút. Až neskôr sa dozvedám, že keby som sa do tejto dediny s približne 2200 obyvateľmi vybrala v exponovanejšom čase, napríklad keď sa obyvateľom od Trnavy vzdialenejších dedín, povedzme Dechtičanom či Chtelničanom, končia pracovné zmeny, vodič by ma možno nezobral. Prečo, to zistím až neskôr. Špačince, obec, o ktorej možno mnohí vieme len z obalov na vajcia od firmy Biogal, nástupkyne Hydinárskeho družstva, sú ráno krátko po ôsmej tiché. Hlavná ulica, ktorá sa smerom od Trnavy začína základnou školou a cintorínom, ktorému dominuje pôvodne gotický kostol z roku 1313, je takmer prázdna. Predo mnou sa smerom do centra obce náhlia iba dvaja mladí muži, ktorí tiež vystúpili z autobusu. Kým ich stihnem dobehnúť a spýtať sa, či nevedia, kde je tu obecný úrad, zmiznú v neveľkej budove kúsok od školy. Na jej dverách je nápis Akademická pôda. Zrejme to boli študenti Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave, ktorá tu má vysunuté pracovisko a o obci toho možno veľa nevedia. Kde nájdem obecný úrad, mi však zrejme niekto na akademickej pôde poradí. Áno, mám ísť stále po hlavnej, a keď prejdem cez lávku ponad Krupiansky potok, viete, tam, kde máme nový chodník, usmieva sa pani na vrátnici, ho vraj nemôžem minúť. Otvorené listy Chodník z modernej zámkovej dlažby, ktorý je súčasťou lávky, ústi na námestíčko na jednej strane so samoobsluhou a pohostinstvom, na druhej s budovou obecného úradu. Je súčasťou tamojšieho kultúrneho domu a domu služieb a okoloidúcich zaujme niekoľkými vitrínami kúsok od vchodu. Okrem iných oznamov sa tam pravidelne strieda korešpondencia starostu s inštitúciami, ktoré oslovuje pri vybavovaní potrieb občanov. Napríklad aj o rokovaní so Slovenskou autobusovou dopravou v Trnave. O tom, aby sa podnik pokúsil čosi urobiť s tým, že vodiči liniek, ktorých zastávky sú aj v Špačinciach, nechcú alebo pre preplnené autobusy nemôžu brať ich obyvateľov. Predstavitelia trnavskej SAD-ky píšu, že pri zostavovaní cestovných poriadkov spolupracujú aj so starostami obcí a zástupcami vyšších územných celkov a iných organizácií, takže to nie je, ako by sa zo situácie v doprave cez obec mohlo zdať, iba ich problém. A píšu aj to, že je ich prvoradou úlohou uspokojiť nároky všetkých cestujúcich, nielen tých, ktorí nastupujú a vystupujú na najbližších zastávkach, teda v Špačinciach, Zvončíne či Hrnčiarovciach, ale aj ďalej. To znamená v Chtelnici, Vrbovom, Smoleniciach, Bukovej či na Dobrej Vode. Podľa nich to s dopravou do a zo Špačiniec nie je také kritické, ako sa na prvý pohľad zdá. Napriek tomu navrhujú osobné rokovanie, pri ktorom sa pokúsia nájsť vhodné riešenie dopravy pre občanov obce. Zdravíčko, starosta! Vo vitríne sú aj údaje o výsledkoch komunálnych volieb 2006, na ktorých sa zúčastnilo takmer šesťdesiattri percent voličov. Tí, ako je vyčíslené vo zverejnenej správe, odovzdali 1016 obálok s platnými hlasmi pre deviatich poslancov a štyrom kandidátom na starostov odovzdali 1072 hlasov. Na čelo obce s rozdielom stojedenásť hlasov oproti druhému v poradí zvolili Ľubomíra Matláka. Od roku 1985 siedmy raz. Pozhovárať sa s týmto človekom som si zaumienila vari pred dvoma rokmi. Zaujala ma vtedy jeho poznámka, že keď príde na lámanie chleba, každý starosta vždy vymenúva len úspechy, no ani jeden nespomína, čo sa mu nepodarilo dosiahnuť. A zaujala ma najmä preto, že ju vyslovil práve starosta. Potom sme sa pri rozhovore o jeho starostovských starostiach i radostiach stretli až vlani na jeseň. Pre veľkú zaneprázdnenosť počas pracovných dní v nedeľu. A v Bratislave. Aby si jeho manželka, učiteľka a poetka Zlata Matláková mohla pozrieť výstavu v Bibiane. A hoci z uverejnenia rozhovoru vtedy zišlo, život toto stretnutie narežíroval aspoň do veľavravnej pointy. Keď som vtedy po poslednej vete Ľubomíra Matláka vypla diktafón a sklapla zápisník, ozvalo sa mi spoza chrbta: „Zdravíčko, starosta, čo tu robíte? Ja som bol s rodinou na Bratislavskom hrade,“ privravel sa mladý Špačinčan. Takej náhode nebolo možné odolať, a tak som sa zamiešala: „Váš starosta bude možno v novinách.“ Mladý muž sa zasmial a odvetil, ako by chcel šéfa obce brániť: „Ale to je dobrý starosta!“ Pretože „dobrý starosta“ vtedy vzhľadom na blížiace sa voľby a v záujme zachovania korektnosti predvolebného boja nechcel, aby som z nášho rozhovoru čosi zverejnila, rozhodla som sa nielen počkať do „povolieb“, ale aj navštíviť obec, ktorú vedie už dvadsaťjeden rokov. Malá prechádzka s veľkou náplňou Aj keď som si už preštudovala všetky oznamy vo vitrínach obecného úradu, do tohtoročného stretnutia mi zostávala takmer trištvrtehodina. V Špačinciach však je o čo oprieť oči, a tak som sa zatiaľ prešla po obci. Samoobsluha i maličký obchodík s potravinami, obchod s textilom či pošta, lekáreň, zdravotné stredisko aj vysunuté univerzitné pracovisko som v dedine, kde je veľký poľnohospodársky podnik, sídlo medzinárodnej kamiónovej dopravy, výroba a rozvoz certifikovaných betónových zmesí či dve klampiarstva, stolárstva a mnohé iné prevádzky, vnímala ako samozrejmosť. Ale hostinec, na ktorom je aj tabuľa Ubytovanie, ma v obci iba päť kilometrov od krajského mesta trochu zaskočil. Nie je to podnikateľský výstrelok? Vraj nie, pretože v dedine je tridsaťsedem firiem a ustavične sa tam niečo buduje, takže je vítaným ubytovacím zariadením pre robotníkov. Stihla som si pozrieť ešte aj najvýznamnejšiu sochársko-architektonickú pamiatku obce, pašiový stĺp so sochou Krista Kráľa z roku 1678 a v sprievodcovi po obci prečítať správu o tom, že bežecká súťaž Špačinský trojuholník je zaradená do medzinárodného atletického kalendára, folklórna skupina Špačinčanka pod vedením organistu Jozefa Slezáka, ktorú občas počuť v Slovenskom rozhlase, je známa doma aj v zahraničí a významné postavenie na slovenskej country scéne má skupina Návrat. Plusy a mínusy Obecný úrad, pár minút pred deviatou. Na chodbe, kde hľadám starostovu kanceláriu je niekoľko občanov, ktorí prišli čosi vybaviť. Postará sa o nich niektorý z piatich zamestnancov. Kým Ľubomír Matlák ešte s kýmsi telefonuje, ja zatiaľ v jeho racionálne zariadenej miestnosti bez náznaku akéhokoľvek prepychu čítam na poličke v úzadí – certifikát o absolvovaní celej série workshopov v rámci projektu manažment volených predstaviteľov samosprávy. Dobrovoľný hasičský zbor v Špačinciach udeľuje ďakovný list starostovi obce za doterajšiu aktívnu spoluprácu. Ďakuje aj Stredná poľnohospodárska škola v Trnave. Slovenský poľovnícky zväz udeľuje Medailu svätého Huberta za významné zásluhy o rozvoj poľovníctva na Slovensku. Za vyznamenanie za prácu v prospech obce možno pokladať sedemnásobné zvolenie na jej vedúci post. „Poľovníkom som už tridsaťpäť rokov,“ vysvetľuje starosta, ktorý má aj vďaka tejto záľube v malíčku, či skôr v nohách, všetky plusy aj mínusy nielen svojej obce a rozsiahleho chotára, ale aj okolitých obcí. A aj preto nie je preňho ochrana životného prostredia len prázdny pojem. Vyplýva to aj z jeho odpovede na otázku, ako sa v Špačinciach spolupracuje s občanmi. „To závisí od toho, či je to v záujme riešenia záležitostí obce ako celku alebo sa ich to dotýka aj nejako priamejšie. Pri budovaní chodníkov je ich záujem angažovať sa väčší, ako keď treba riešiť, čo je z ich hľadiska nepopulárne, napríklad vývoz odpadu alebo likvidáciu rôznych skládok. Hoci je na odpad v obci vyčlenená skládka, kilometer k nej sa mnohým zdá ďaleko. Kilometer za dedinu, kam odpad vyvážajú nelegálne, im, paradoxne, ďaleko byť nepripadá.“ Za všetkým hľadaj peniaze Problém však podľa všetkého nie je ani tak vo vzdialenosti, ale vo fakte, že za uloženie odpadu na skládku by sa malo platiť sto korún. Jej prevádzkovanie totiž obec nevychádza lacno. Trochu logickejšie ako nevyužívanie skládky je slabé využívanie drvičky na drevné hmoty a rastlinný odpad, ktoré sa podľa zákona nesmú voľne spaľovať. V dedine, kde majú občania záhradné kozuby, alebo si robia ohniská, aby si mohli posedieť pri opekaní slaniny – čo je povolené – nie je „ignorovanie“ drvičky nič čudné. Horšie je, keď pália umeliny, a to nie je vylúčené, najmä ak majú kotly na pevné palivo. V nich je podľa výrobcov vhodné spaľovať aj textílie z prírodných látok, teda bavlnu, vlnu, ľan. „Stačí však malá prímes umelého vlákna a už to smrdí na niekoľko sto metrov,“ vysvetľuje starosta. „Ale ešte stále to u nás nie je také zlé ako inde,“ hovorí. „Aj kontroly z odboru životného prostredia okresného úradu konštatovali, že oproti iným obciam tu bolo minimum nedostatkov.“ Beztak by však nezaškodilo trochu disciplinovanosti a pochopenia pre snahy obecného úradu mať nielen dobre vybavenú, ale aj peknú dedinu. Hoci v prípade Špačiniec by sa žiadalo povedať skôr – ešte krajšiu dedinu, pretože už pri svižnej prechádzke je jasné, že ľudia sa tu o svoje domy a ich okolie starajú. Ale na cintoríne by naozaj nemuseli hádzať do dvoch kontajnerov určených na rastlinný odpad, ktorý by sa dal zužitkovať do kompostu či na hnojenie, aj kachle, ríny a iné železá, ba raz tam starosta našiel aj kotol. Nemuseli by to robiť tým skôr, že v obci aj zberňa železa. Lenže človek je taký... Špačinčanov neberieme Špačince majú bezmála 38 percent dôchodcov. Hoci mnohí z nich ešte nemajú veľmi vysoký vek a do predčasného dôchodku odišli, aby si vyriešili existenčný problém, nie je toto číslo veľmi potešiteľné, pretože prirodzený prírastok obyvateľov je v súčasnosti veľmi malý. „Rodí sa čím ďalej tým menej detí,“ konkretizuje starosta. „Keď sa u nás v roku 1967 postavila škola, mala 540 žiakov, teraz ich je len 260. Pritom má osemnásť tried, a už len ich vykurovanie je neúnosné.“ Obyvatelia v posledných rokoch pribúdajú zväčša najmä vďaka migrácii a možnosti výstavby domov a aj preto, lebo obec sa stará aj o budovanie nájomných bytov. Vlani na jeseň ukončili výstavbu troch bytoviek, kde ich je tridsaťšesť, a k dispozícii je aj okolo dvesto stavebných pozemkov na rodinné domy. To, že obyvatelia Špačiniec si majú počkať na ďalší autobus, je zvyčajné konštatovanie vodičov linkových autobusov. Aj keď mnohé porovnateľne malé obce v iných častiach Slovenska sú na tom oveľa horšie, je aj problémom Špačiniec doprava. „Kým voľakedy bol zabezpečený dovoz a odvoz ľudí do práce aj škôl, v súčasnosti je spojov málo, rušia sa linky, autobusy zo vzdialenejších dedín prichádzajú preplnené a ďalších cestujúcich už nezoberú. Najhoršie je to v pondelok, keď ľudia zo vzdialenejších dedín chodia na týždňovky. Potom sa ľudia snažia stopovať,“ sťažuje starosta. Enem pro nás... List zo SAD Trnava vo vitríne obecného úradu, ktorým sa moje mapovanie činnosti úradu začalo, je teda súčasťou trvalej snahy problém s dopravou riešiť. Či sa to však podarí, stále nie je isté. Zatiaľ si predovšetkým nemotorizovaní Špačinčania môžu blahoželať, že k nim nechodia len dva spoje, jeden ráno, druhý večer, ako je to v mnohých iných menších dedinkách. Starostu však situácia napriek tomu nenecháva ľahostajným. Aj preto, že je zvyknutý problémy riešiť, a nie odbíjať konštatovaním, že sa to nedá. Aj preto, že cez dedinu okrem bežných linkových autobusov chodievajú aj zmluvné autobusy Atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach, ktoré sa do Trnavy vracajú prázdne. Cestujúcich-neatómkarov však neberú. Obec navrhovala, aby autobusy nechodili naprázdno a vyšli v ústrety jej občanom. Veď predsa nie je problém skontrolovať, koľko ľudí ktoré vozidlo odvezie a koľko utŕži na cestovnom. O to by sa atómke mohla znížiť fakturácia a spokojní by mohli byť všetci. Elektráreň však nesúhlasila. Pomôž si starosta, aj Boh ti pomôže? Hovorí sa, že starostovia malých obcí sa musia väčšinu problémov obce riešiť sami. Ľubomír Matlák to potvrdzuje a pripomína, že oproti tým z veľmi malých obcí má výhodu, že má na obecnom úrade päť pracovníkov. Dvaja sú dokonca muži, čo je u nás pomerne nezvyčajné. A kým oni pomáhajú pri zabezpečovaní technických záležitostí, ženské osadenstvo úradu sa venuje najmä ekonomickej práci, fakturáciám, vyberaniu daní, účtovníctvu. Sú na to tri, no aj tak majú neraz neúmerne veľa roboty. Najmä preto, že sa ustavične menia zákony a navyše vychádzajú až tesne pred uvedením do platnosti, bez vykonávacích vyhlášok a nikto, ani sami zákonodarcovia neraz nevedia, ako podľa nich postupovať... Termíny však tlačia, to, čo vyplýva zo zmeneného zákona, treba urobiť. Aj za cenu zmareného voľného času a víkendov. Pritom by sa mohlo zdať, že keď je zákon k dispozícii, nemali by s tým mať problémy. Lenže hoci sa usiluje pomôcť aj starosta, ktorý má okrem elektrotechnického aj ekonomické vzdelanie, porozumieť kostrbatým, naozaj ako paragrafy pokrúteným textom v zákonoch sa zvyčajne nedá za hodinu ani za deň. Prácu úradu sťažuje aj to, že miestni poslanci sú, pochopiteľne, pracovne zaneprázdnení najmä v zamestnaní. Zákon síce hovorí, že zamestnávateľ je povinný uvoľniť poslanca na plnenie poslaneckých povinností, ale teraz je to tak, že ho pustí raz, druhý raz a tretí raz mu povie – buď budeš zamestnaný, alebo budeš robiť poslanca. Preto bývajú v Špačinciach zasadnutia obecného zastupiteľstva po skončení pracovného času. Špačince sa nevzdávajú Napriek ťažkostiam sa na obecnom úrade nemienia vzdať plánov, ktoré si predsavzali naplniť. Napríklad revitalizovať park za kultúrnym domom, kam sa v lete chodieva aj na zmrzlinu. Treba ho upraviť, urobiť tam detské ihrisko, aby bol príťažlivý aj pre mamky a otcov s deťmi, aby to bola oddychová zóna. Najmä pre by-tovkárov a ľudí, ktorí sa sem nedávno prisťahovali a nemajú ešte veľa kontaktov. „Začínajú nás už trápiť aj niektoré komunikácie, na jednej ulici je asi dvesto metrov cesty, ktorej rekonštrukcia si vyžiada štyristo- až päťstotisíc korún. Vybudovali sme dve ulice, kde sa ešte stavia a mohlo by sa v tom pokračovať. Elektrina a plyn, voda a v dvoch tretinách kanalizácia v obci sú. Máme nové rozvody, telefóny, káblovú televíziu, tento rok dokončíme kanalizáciu.“ Riešiť chcú aj problémy s obchodnou sieťou. „Máme tu jednu potravinovú samoobsluhu a malý, akýsi príručný obchodík prerobený z garáže. To je na vyše dvetisíc obyvateľov málo, tým skôr, že je problém aj s otváracími hodinami. Ešteže sme blízko Trnavy. Lenže aj tak cítime problém najmä pri drobných nákupoch, keď zákazníci potrebujú mlieko, chlieb, pečivo. Okolo desiatej stávajú šóry čakajúcich na takzvaný obedný chlieb a ráno ich tam pravidelne stojí desať – pätnásť, lebo kapacita samoobsluhy je malá. Našťastie aspoň mäsiarstvo máme veľmi kvalitné a ľudia sú s ním spokojní.“ Mediátor z ľudu Hoci je vo funkcii už dvadsaťjeden rokov, pracoval starosta aj v mnohých iných zamestnaniach, absolvoval niekoľko škôl a ďalších foriem vzdelávania, angažoval sa v rôznych záujmových organizáciách. Dlhé roky na čele obce zase spôsobili, že mnohých ľudí a ich rodiny spoznal priam intímne. Na otázku, či je to výhoda alebo skôr záťaž odpovedá, že to závisí od situácie. Blízka znalosť ľudí umožňuje dobrú orientáciu, problém to môže byť, keď od neho chcú, aby riešil ich vzájomné konflikty. A hoci to nie je jednoduché, riešiť ich treba a vyznať sa v nich je pre človeka na takom poste dôležité. Preto sa mu zišlo všetko, čím prešiel. „Život ma napríklad naučil, že v spore dvoch ľudí je najhoršie dať obidvom za pravdu. Vtedy sa totiž nielen obidvaja na mňa hnevajú, ale ani sa nič nevyrieši a problém zamrzne na mŕtvom bode. Ak je všetko jasné, je preto rozumnejšie nelavírovať, ale tomu, kto je v práve, jeho právo uznať. Právu tak bude učinené zadosť a namiesto dvoch sa na mňa bude hnevať len jeden. Niekedy vznikajú až komické situácie, pretože aby som zmieril rozvadené strany, komunikujem s každým zvlášť, ale tak, aby o tom navzájom nevedeli. Podstatné však je, aby som pri všetkých kontaktoch s ľuďmi bral ohľad na to, že ku každému treba pristupovať inak. Niekto potrebuje vysvetliť, pochváliť, voči inému musím byť tvrdý; až vtedy to pochopí.“ Starosta Matlák teda už dávno dobrovoľne robí to, čo sa v súčasnosti veľmi propaguje – mediátora. Pripúšťa, že áno. No hoci je dobré, keď je človek stále v pohotovosti, lebo ho to chráni pred letargiou, niekedy je to aj nesmierne vyčerpávajúce. „Nie som človek, ktorý by utekal pred problémami,“ vysvetľuje, „ale potrebujem si aj oddýchnuť.“ Starostom 25 hodín denne V takomto úrade si niekedy od starostovských povinností nemožno vždy oddýchnuť ani doma. „Raz treba zariadiť vyťahovanie auta, ktorého vodič vo zimnej pľušti nezvládol riadenie a zrútil sa do potoka, inokedy príde o desiatej večer žena, že jej muž prišiel opitý a robí neporiadok, aby som išiel robiť sudcu.“ Preto špačinský starosta hovorí, že je v pohotovosti dvadsaťpäť hodín denne, lebo to platí aj v čase obeda. Preto málokedy chodí po obci po pracovnom čase. Preto prestal chodiť na futbal. Každý by totiž chcel všetko vybavovať práve vtedy. „Koľko nám dáš, kedy nám dáš? A ja hovorím, teraz nie, prišiel som si sem oddýchnuť. Príďte na úrad alebo na zastupiteľstvo. Alebo sa môžeme zísť mimoriadne, keď prídu poslanci z roboty, dve aj tri hodiny rozprávať len o vašom probléme. Sme tu pre vás. Ale obyčajne nepríde nikto. Pretože keď dedina vidí, že ktosi ide na úrad, domnieva sa, že to asi nie je len tak a nik sa nechce dostať do rečí.“ Napriek tomu starosta nerezignoval. Lebo okrem toho, že chcel dokončiť, čo začal, bavilo ho, ako vraví, žiť s ľuďmi. Ba keby neboli zvýšili vek odchodu do dôchodku a on by už v takom prípade za starostu nekandidoval, uchádzal by sa o post poslanca. Aby novému starostovi poradil a pomohol zabezpečiť niektoré činnosti a kontakty na úradoch. Pretože nech by na toto miesto prišiel hocikto, vzdelaný, s poznatkami aj skúsenosťami, podľa Ľubomíra Matláka je dôležitá aj nadväznosť vzťahov. A on ich za čas svojho starostovania má veľa. „Keď zavŕšim toto volebné obdobie, budem mať vo funkcii v prospech občanov odslúžených dvadsaťpäť rokov.“ Možno ste si aj vy všimli spojenie odslúžených v prospech občanov. Post na čele obce, okresu, kraja, vyššieho územného celku, parlamentu, vlády i štátu je ním charakterizovaný najlepšie. Nie všetci „slúžni“ si však uvedomujú, že ich výsadou a povinnosťou nie je vládnuť, ale slúžiť... Dvojkomorový parlament a Rada starostov S touto myšlienkou ma Ľubomír Matlák zoznámil, keď som sa ho spýtala, čo si myslí o rušení krajských úradov. Rušenie podľa neho nie je dobrý termín. Lepší by bol presun istých kompetencií. V malých dedinách, kde niektoré činnosti nemá kto robiť, je totiž vyšší úrad prínosom, či ich už usmerní metodicky alebo kompetenčne, napríklad pri správe daní. Treba to vyriešiť tak, aby sa zachovala náväznosť. Ale aj to, aby menšie obce na úkor veľkých neprichádzali o prísun peňazí. „Ja som už dávnejšie navrhoval vyt-voriť dvojkomorový parlament, kde by boli volení poslanci, ktorí by spravovali pridelené prostriedky a Rad starostov. Nemuseli by v nej byť všetci, aby to nebol priveľký moloch, ale v rámci regiónu by sa dalo dohodnúť, aby bol v rade povedzme za každých päť dedín jeden starosta a aby spolu rozhodovali o tom, kam a kedy pôjdu pridelené financie. Lebo keď príde povedzme sto miliónov na kanalizáciu a sto obcí dostane po milióne, za to nespraví nikto nič. Ale ak sa dohodneme, že niektorá obec potrebuje viac, dáme jej viac a ostatné nejaký čas počkajú, aby aj ony nabudúce mohli dostať naraz viac.“ Navyše uvažoval aj o možnosti zriadiť takzvaný obrátkový finančný fond, z ktorého by si obce mohli požičať. V banke to síce tiež nie je problém, ale na vysoký úrok. A to malé obce veľmi zaťažuje. V obrátkovom fonde, ktorý by štát pridotoval, by úroky byť nemuseli. „A keby si napríklad desať obcí z takého fondu vzalo desaťmiliónový úver a každý rok splatili po päťstotisíc, vrátilo by sa už ten prvý rok ďalších päť miliónov,“ hovorí starosta. „Z toho by sa dalo pomôcť zase ďalšej obci. Tak by sa sa podľa mňa veľmi urýchlila ich výstavba a budovanie. Už teraz sa napríklad kanalizácie robia spoločne. Nie všetky obce sú totiž pripravené, aby niektoré činnosti mohli urobiť za rok. Ale sú lokality, kde veľmi dobre spolupracujú a tam je zárodok koncepčného riešenia celej lokality.“ Ako na kolotoči Aké pozitíva a negatíva asi zaznamená človek, ktorý dvadsaťjeden rokov deň čo deň prichádza do kontaktu nielen s vrchnosťou, ale aj so všetkými, neraz dosť chaotickými pohybmi pri tvorbe nových či staronových zákonov a pravidiel hry? Ako človeku z praxe pomáhajú a ako mu, naopak, strpčujú život? „Po revolúcii sa zrušili okresné národné výbory, ale de facto zostali ako obvodné úrady – vznikli nové okresy, zrušili sa obvodné úrady – nedávno zase vznikli obvodné úrady. A najhoršie je, že sa tak často mení vládna garnitúra. Tí, ktorí sa dostanú k moci, chcú zvrátiť, čo urobili tí pred nimi a komplikujú ľuďom život. Príliš často sa menia vlády, pričasto sa menia poslanci vyšších územných celkov, pričasto aj vedúci funkcionári a na dôležité riadiace posty prichádzajú často aj ľudia, ktorí nie sú fundovaní. V tejto súvislosti sa už hovorilo aj o návrate definitívy, ale na kolotoči ľudí sa stále nič nezmenilo. Vydať za rok osemsto až tisíc zákonov či noviel znamená zaťažiť tých dolu. Ja napríklad pravidelne dopisujem do pôvodných zákonov doplnky. Niektoré ich pritom majú aj dvadsať, tridsať. Nebolo by jednoduchšie vydať nový zákon?“ Zrelý a agilný Ľubomír Matlák starostuje už dvadsať rokov, ibaže keď začínal, volal sa post pre ľudí na čele obcí inak, zodpovedajúco dobe – predseda miestneho národného výboru. V publikácii o obci z roku 1995, ktorá vyšla pri príležitosti 720. výročia prvého doloženého záznamu o Špačinciach, ho charakterizovali ako mladého agilného poslanca. Zvolili ho najprv v predčasných voľbách, keď predchádzajúci predseda odchádzal do dôchodku. A pretože vtedy bolo ťažké sa z takéhoto postu vyhovoriť, vymenil šéfovanie stredisku výroby elektrorozvádzačov v krajskom združení Agrostavu v Trnave za šéfovanie Miestnemu národnému výboru v Špačinciach. Viedol ho až do júna 1990, teda do prvých poprevratových volieb, keď kandidoval znova. Najmä pre svoje presvedčenie, že keď čosi v obci začal, mal by v tom pokračovať a docieliť, čo si predsavzal. Výsledok – z približne 1000 voličov zaňho hlasovalo 700, zvyšok si rozdelili jeho traja protikandidáti. Približne v takomto pomere ho občania volili až do volieb roku 2002. Vo vlaňajších komunálnych voľbách dostal od Špačinčanov opäť najviac hlasov. Tento rok sa začína dvadsiaty druhý rok jeho starostovania a on verí, že keď sa na tomto poste naplní jeho štvrťstoročnica, bude dokončené, čo v obci pred dvadsiatimi ako človek na jej čele začal. Či vydrží nepracovať s ľuďmi aj potom, je otázne, pretože s nimi bol od mladosti stále v kontakte v telovýchove, v Zväzarme, u požiarnikov, pri výcviku brancov, dvadsať rokov robil sudcu z ľudu, a roky je poľovným hospodárom; po odchode z postu rušňovodiča robil zásobovača, koordinoval krajský systém nákupu a s ľuďmi robil aj ako vedúci výroby elektrorozvádzačov. Pri takomto – povedalo by sa možno dnes vznešene portfóliu – nebol problém zapojiť do zveľaďovania obce kamarátov, poľovníkov, hasičov, futbalistov. A všetko išlo. Čo sa starostovi neodpúšťa Ťažko sa zvyká na to, že v posledných rokoch ľudia stratili záujem o všetko dianie. Aj keď je to dosť pochopiteľné, lebo je to dané ich existenčnými pomermi. Veľká časť žije na úrovni životného minima, čo automaticky spôsobuje, že sa uzatvárajú do seba a nemajú záujem o to, čo sa robí okolo nich. Starostovi by sa však ľahostajnoť a nezáujem o dianie v obci neodpustili. A čo ešte? Nejaký mimoriadne veľký a viditeľný nárast osobného kapitálu. Aj keby ho nadobudol vo všetkej počestnosti. Ľubomír Matlák tvrdí, že nič také uňho neprichádza do úvahy, lebo nič mimoriadne nemá. A na všetky invektívy, že má to či ono za obecné peniaze, má lapidárnu odpoveď. „Všetko čo robím a mám, som nadobudol za obecné peniaze. Veď obec ma platí už vyše dvadsať rokov. Rovnako ako moju ženu, ktorá v obci učí na základnej škole.“ Na ľudí na šéfovských postoch sa zvyčajne frfle, neraz bez ohľadu na to, či niečo robia, alebo nie. Mali by mať občania radi človeka na čele obce? Na to sa podľa starostu Špačiniec nedá odpovedať jednoznačne. „Závisí to od toho, či ho uznávajú, alebo nie. A uznanie sa nevydobýja ľahko. Stavať sa dá len na práci v prospech ľudí, a keď prídu problémy, oponenti sa nájdu vždy. Ale ja oponentúru vítam, pretože ani ja ani ostatní poslanci nemôžeme obsiahnuť všetko. To je ako keď doma denne chodíte okolo nejakého stĺpika a nevšimnete si, že je hrdzavý, ale návšteva to zbadá hneď. Takže kritické pripomienky môžu mnohému pomôcť. Neplatí to len v prípade chronických sťažovateľov, ktorí sa sťažujú na všetko a stále. Najväčšou starosťou starostu však musí byť to, aby boli ľudia spokojní.“ Kto odchádza, kto zostáva Špačince, krátko pred šestnástou, zastávka pri základnej škole. Autobusov do Trnavy ide v tomto čase naozaj dosť a naozaj nie všetky (zrejme tie zmluvné atómkarske) zastavujú. Problém dostať sa do Trnavy však nemám, aj keď nie na prvý raz, pretože niektorí vodiči ma upozornia, že nejdú na stanicu. Možno môžem na-stúpiť bez problémov preto, že ma tu vodiči nevídavajú a pochopili, že ich malé vojny so Špačinčanmi sa ma ako cestujúcej netýkajú. (Hoci to nie je celkom pravda, pretože, parafrázujúc Hemingwaya, problémy každého sa dotýkajú všetkých.) Špačince a ich obyvatelia zostávajú za mnou. Režimy padajú, vlády sa menia. Ľudia, ktorým o niečo ide, zostávajú. Autorka je novinárka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama