Opera deťom

Raz za niekoľko sezón venuje opera SND jednu zo svojich premiér deťom a uvedie osobitný titul, ktorý sa dá nazvať detská opera. Ak niektoré z titulov, ktoré v tejto kategórii odzneli na javisku SND v minulom desaťročí, možno považovať za istý druh experimentu, Frešova opera Martin a slnko predstavuje overenú hodnotu. Svoju premiéru mala v SND v roku 1975 a v Banskej Bystrici sa hrala dokonca dvakrát (1975 a 1994). Stúpencom novátorských tendencií sa môže zdať Frešovo dielo pomerne konzervatívne, a to tak po zložke libretistickej ako hudobnej. No aj keď pripustíme takéto začlenenie diela, zároveň musíme dodať, že v jeho rámci dosahuje vysoké umelecké parametre. Hudba v ňom len miestami naznačuje folklórne inšpirácie, na iných miestach zas v sebe nezaprie vplyvy získané počas Frešových talianskych štúdií (ozvuky Pizzettiho či Respighiho) a je zaujímavá melodicky i v inštrumentácii. Novú inscenáciu v opere SND režíruje „špecialista“ na detskú operu Pavol Smolík. Jeho prístup sa dosť výrazne líši od pôvodnej Kriškovej inscenácie (s Vychodilovou scénou poznačenou „hálovským“ folklorizmom), na čo vytvára priestor už scéna Jaroslava Váleka. V jej strede sa nachádza akési kvázi sklenené bludisko posilňujúce pocity chladu zakliatej krajiny a jej významnou súčasťou je premietanie videozáznamu na plátno v úzadí. Jeho zábery navodzujú atmosféru niekedy až priveľmi prvoplánovo, pre neskúseného operného diváka však predsa len trocha dynamizujú dianie. Pre detského diváka asi bude najťažšie preniesť sa cez prvú štvrťhodinu inscenácie (bez ohľadu na to, že expozícia diela nie je najšťastnejšia), kým si privykne na opernú poetiku a zacvičí sa v dešifrovaní spievaného slova. V druhom obraze Ľudmila Várošová štylizuje svet zvieratiek do jednofarebne bielych kostýmov, impozantný je vstup Studenej princeznej na vtákovi Fénixovi (pripomínajúcom helikoptéru). Pre detského diváka sú vari najatraktívnejšie výjavy z druhého dejstva, kde nám mámenie zlatom asociovalo výjavy z filmu Fritza Langa Metropolis. Hudobné naštudovanie je dielom mladého Miloslava Oswalda a má uspokojivé parametre, na druhej premiére excelovala koloratúrka Andrea Čajová ako Studená princezná, pri koncipovaní ktorej sa skladateľ inšpiroval Kráľovnou noci z Mozartovej Čarovnej flauty. Titulnú postavu Martina nepojal Daniel Čapkovič (azda zámerne) jednoznačne hrdinsky, zato skôr pravdivo ľudsky. Operu chce deťom priblížiť aj bulletin s peknými veršami Tomáša Janovica. Práca s detským divákom v opere SND by však mala časom získať črty väčšej systematickosti a pestrosti foriem. Nejde už len o riaditeľom opery Petrom Mikulášom avizované návštevy detí v zákulisí, ale uvažovať by sa dalo podľa zahraničných vzorov napr. o osobitných programoch (programových zostrihoch) jednotlivých, deťom prístupnejších titulov formou prierezov v slovenskom jazyku a s výkladom, čiže akási jednoduchšia forma predpremiérových matiné pre menej pripravené publikum. Táto aktivita operného súboru však nemôže priniesť ovocie, kým nebude podporená zintenzívnením (či skôr započatím) výchovy k chápaniu umenia a rozvíjaním tvorivých umeleckých aktivít na školách v rámci i mimo vyučovania či inováciou a modernizáciou systému výchovných koncertov (na čo máme takého odborníka, akým je skladateľ Juraj Hatrík), ktoré by aspoň čiastočne vyvážili mediálny atak komerčnej hudby a komerčného umenia. Autor je hudobný publicista