Konferencia vo Wansee: pôvod holokaustu

Wansee je predmestie Berlína. V jednej z tamojších víl sa 20. januára 1942 stretli nacistickí funkcionári. Témou ich stretnutia bol Endlösung, teda konečné riešenie židovskej otázky. Schôdzu zvolal Reinhard Heydrich. Zápis vyhotovil Adolf Eichmann. Hoci sa v zápise nepoužíval pojem vyhladenie, z jeho obsahu je zrejmé, že to bol vlastne rozsudok smrti nad všetkými Židmi, ktorí žili na území nacistami okupovanej Európy či v krajinách Hitlerových vazalov. Antisemitizmus bol jedným zo základných prvkov nacistickej ideológie. Útoky na Židov obsahoval nielen Hitlerov Mein Kampf, ale aj ďalší popredný nacistický ideologický výtvor – Mýtus 20. storočia od Alfreda Rosenberga. Podľa Hitlera boli Židia ničiteľmi kultúry, ktorých cieľom bolo ovládnutie sveta. Vrcholom absurdity bolo obvinenie, že svet chceli ovládnuť nielen prostredníctvom moci a vplyvu finančníkov, ale že aj boľševická revolúcia v Rusku bola súčasťou toho istého mechanizmu. Treba pripomenúť, že Hitler bol pôvodom Rakúšan a Rosenberg zasa pochádzal z Pobaltia. Postavenie Židov v Nemecku a Rakúsku sa líšilo. Značná časť Židov v Nemecku sa už cítila byť súčasťou nemeckého národa. Okrem Židov, ktorí sa už prestávali odlišovať od ostatného obyvateľstva, keď prijali jeho spôsob života i kultúru a zachovali si v reformovanej podobe svoje náboženstvo, žili v Rakúsko-Uhorsku aj ortodoxní Židia, ktorí sa od ostatných obyvateľov odlišovali už oblečením. Hitler v knihe Mein Kampf píše, že pôvodne nebol antisemitom – prvým podnetom na antisemitizmus bolo, keď vo Viedni videl ortodoxného Žida. Kým v Nemecku a Rakúsko-Uhorsku boli Židia rovnoprávni s inými obyvateľmi (zrušenie antisemitských predpisov priniesla revolúcia v roku 1848), v Rusku bol antisemitizmus nielen súčasťou oficiálnej štátnej ideológie, ale platilo tam viacero antisemitských zákonov. Židia mohli žiť iba vo vymedzených oblastiach, mali zakázané niektoré povolania a existoval tzv. numerus clausus – obmedzenie prístupu k vzdelaniu. Podľa niektorých historikov bol diskriminačný systém vybudovaný tak, že Židov vyslovene vyzýval na podplácanie úradníkov, aby sa obchádzali spomínané predpisy. Práve táto situácia ruských Židov spôsobovala, že sa niektorí z nich – no bolo ich len veľmi málo – pridávali k revolučnému hnutiu. Počas revolúcie v roku 1905 však cárske úrady obviňovali z organizovania revolučnej činnosti práve Židov a vyprovokovali tak viacero pogromov. Antisemitizmus sa prejavil po prvej svetovej vojne aj v politike Poľska a Maďarska. V Maďarsku napríklad tiež existoval numerus clausus, toto a iné opatrenia však mali „ruský“ charakter a podplácaním ich bolo možné obchádzať. Protižidovské opatrenia v nacistickom Nemecku Nacisti sa pustili do protižidovských čistiek v úradoch a jednotky SA robili pogromy, len čo prišli k moci, už v januári 1933. Prvá etapa ťaženia proti Židom sa zavŕšila v septembri 1935 prijatím tzv. norimberských zákonov. Židia prestali byť nemeckými občanmi a mali iba postavenie štátnych príslušníkov. To znamenalo, že boli zbavení všetkých občianskych práv. Zároveň boli zakázané sobáše medzi Nemcami a Židmi a trestný bol aj pohlavný styk medzi príslušníkmi týchto dvoch národov. To, čo sa tvárilo ako spontánny hnev nemeckého ľudu, teraz získalo „zákonný“ podklad. Je však zaujímavé, že počas olympiády, ktorá sa roku 1936 konala v nacistickom Nemecku, z miest športových podujatí protižidovské nápisy zmizli. Mimochodom, Olympijská charta rasovú diskrimináciu zakazovala. No hoci židovskí športovci nesmeli byť súčasťou nemeckej reprezentácie, členom Medzinárodného olympijského výboru neprekážalo, aby súhlasili s usporiadaním hier v Nemecku. A neprekážalo im to napriek hlasom verejnosti, že by sa tam vzhľadom na norimberské zákony nemali konať. V období rokov 1936 – 1938 sa nacisti snažili, aby sa čo najviac Židov z Nemecka vysťahovalo. Jedným z organizátorov tohto nátlaku bol Adolf Eichmann. Lenže napríklad britské úrady skôr bránili ako pomáhali židovskému prisťahovalectvu do Palestíny a väčšina krajín nechcela prijímať židovských utečencov, a to nacistická propaganda škodoradostne kvitovala. V júli 1938 sa z iniciatívy amerického prezidenta Roosevelta konala Evianská konferencia, ktorej sa zúčastnili delegáti z 32 krajín. Formálne sa mala zaoberať problémom utečencov, ale fakticky malo ísť o pomoc nemeckým Židom. Nacistické Nemecko sa konferencie nezúčastnilo. Poslalo tam len zástupcu nemeckej židovskej obce, istého známeho viedenského lekára, ktorý však nemal nijaké vyjednávacie právomoci. Jediná krajina, ktorá bola židovských utečencov ochotná prijať, bola Dominikánska republika. USA síce prejavili ochotu tiež, no iba s podmienkou, že ostatné krajiny prijmú ten istý počet Židov ako oni. Nacisti (opäť škodoradostne) konštatovali krach konferencie a nacistické noviny písali, že nik nechce židovské mišpoche. Krištáľová noc Židovský utečenec Herschel Grynszpan zastrelil 9. novembra 1938 v Paríži radcu nemeckého veľvyslanectva Ratha. Táto vražda sa využila ako zámienka na rozsiahle pogromy na území celého Nemecka. Oddiely SA rabovali a rozbíjali židovské obchody a demolovali synagógy. Po pogromoch museli nemeckí Židia zaplatiť ako „pokutu“ jednu miliardu mariek a zostril sa aj výklad norimberských zákonov. Židia boli vylúčení zo všetkých škôl, odobrali im vodičské preukazy a začali ich sústreďovať do vymedzených oblastí, čo sa fakticky rovnalo vytváraniu židovský get. V tejto súvislosti je však príznačné, že hoci nacisti hovorili o židovskej rase, ich pseudovedci pre ňu nedokázali vymedziť dostatočné kritériá. Ideálom árijskej rasy mal byť vysoký modrooký blondín. Lenže vysokí modrookí blondíni boli aj medzi tými, ktorí boli podľa norimberských zákonov Židmi. Nacisti preto mohli ako jednoznačne stanoviteľné kritérium použiť iba príslušnosť k židovskej náboženskej obci. Opatrenia po krištáľovej noci naznačovali, že ide o proces, ktorý môže vyústiť do čohosi zlovestného. Sám Hitler 30. januára 1939 vyhlásil, že „ak sa podarí finančnému Židovstvu v Európe a mimo nej uvrhnúť ešte raz národy do svetovej vojny, potom nebude jej výsledkom boľševizácia Zeme, a tým víťazstvo Židovstva, ale vyhladenie židovskej rasy v Európe“. Niektorí autori tvrdia, že nacisti najprv nechceli Židov fyzicky vyhubiť, ale „iba“ vyhnať a že plány na holokaust vznikli až neskôr. Kto čítal Mein Kampf, mohol zistiť, že v ňom Hitler hovoril o odčinení porážky Nemecka v prvej svetovej vojne. Tú však mohla odčiniť iba druhá svetová vojna. Treba si uvedomiť, že nacisti používali svojský slovník, kde mali slová skrytý význam. Endlösung naznačoval príponou end (konečný) nezvratný proces. Ak si teda domyslíme skutočný význam napríklad knihy Mein Kampf, je jasné, že Hitler hovoril o fyzickej likvidácii Židov už v nej. Stačí pripomenúť jeho odvolávky na pseudodarwinovské názory o biologickom boji. Nakoniec, naznačil v ňom aj vyhubenie Slovanov. Napísal, že nacisti nechcú germanizovať ľudí, ale pôdu. Začiatok holokaustu Druhá svetová vojna sa začala nacistickým útokom na Poľsko. Zakrátko sa Hitler stal pánom západnej časti Poľska, kde žili asi dva milióny Židov. Okupované Poľsko nacisti rozdelili na dve časti; jednu pripojili k Nemecku a z druhej vytvorili tzv. generálne gubernátorstvo. Znamenalo to, že všetku moc na tomto území mali Nemci, a Poliaci mohli vykonávať iba pomocné funkcie. Z anektovaného územia Židov vyhnali do „gubernátorstva“, kde boli sústredení v getách. Treba však zdôrazniť, že nacisti počas vojny začali nielen proces hubenia Židov, ale aj Poliakov. Fyzicky napríklad zlikvidovali všetkých vysokoškolských pedagógov na univerzite v Kra-kove a Poliakom znemožnili aj prístup k vzdelaniu. Mimochodom, jeden z českých kolaborantov s nacistami, Emanuel Moravec vyhlásil, že ak český národ nebude poslušne slúžiť nacistom, čaká ho osud Židov a Poliakov. Nacisti totiž chystali aj fyzickú likvidáciu značnej časti českého národa, no rátali s tým až po vojne, pretože počas nej potrebovali českých robotníkov. Ďalšou etapou holokaustu bol nacistický útok na Sovietsky zväz. Armádu sprevádzali špeciálne jednotky SS (Einsatzgruppen), ktoré mali okrem iných skupín obyvateľstva likvidovať aj Židov. Na území bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík, ktoré sa podarilo nacistom okupovať, žili pred vojnou asi štyri milióny Židov. Z nich sa asi dvom miliónom podarilo utiecť pred príchodom Nemcov, no do decembra 1941 špeciálne oddiely údajne vyvraždili vyše 200 000 Židov. Konferencia vo Wansee Podľa niektorých tvrdení sa konferencia o „konečnom riešení“ židovskej otázky mala konať už v decembri 1941, no údajne pre vstup USA do vojny bola presunutá na 20. január 1942. Nacisti už mali vytvorené technické predpoklady „Endlösungu“. Na území generálneho gubernátorstva už stálo viacero koncentračných táborov, plynové komory sa začali používať už roku 1938 (išlo o fyzickú likvidáciu duševne chorých), v okupovanej Európe boli Židia sústredení v getách. Charakteristický je tento Heydrichov výrok na konferencii: „V rámci konečného riešenia majú byť Židia s primeraným sprievodom dopravení na pracovné nasadenia na Východ. Vo veľkých pracovných skupinách, kde budú rozdelení podľa pohlavia, sa budú práceschopní Židia presúvať do týchto oblastí a počas presunu pracovať na výstavbe siete diaľnic. Takto sa pravdepodobne väčšina z nich vyradí už počas presunu. Zvyšok bude pravdepodobne zložený iba z najodolnejších jedincov. S nimi treba naložiť tak, aby sa po prípadnom prepustení, nestali zárodkom novej obrody Židovstva.“ Keď potom Heydrich informoval nacistickú špičku v protektoráte Čechy a Morava o ďalšom osude Židov, povedal, že budú sústredení v koncentračných táboroch v blízkosti polárneho kruhu. Dodal však, že spolu s nimi tam budú presunutí aj Česi, ktorí budú robiť dozorcov. Z protokolu konferencie vyplývalo, že „konečné riešenie“ postihne Židov v celej okupovanej Európe a že táto akcia bude mať prioritu dokonca pred vojenskými operáciami. Podľa konferencie žilo údajne na celom území Európy (vrátane nacistami neokupovaných území) vyše desať miliónov Židov, no na okupovaných územiach ich malo byť okolo osem miliónov osemstotisíc. Odhaduje sa, že zavraždených z nich bolo okolo šesť miliónov. Centrom vyvražďovania boli koncentračné tábory Auschwitz, Majdanek, Treblinka, Belzec, Chelmno a Sobibor. Ako sme už spomenuli, nacisti vymýšľali vyvražďovaniu rôzne eufemizmy, ktoré sa používali aj medzi realizátormi „konečného riešenia“ na potlačenie možných výčitiek svedomia. V súčasnosti existuje skupina tzv. revizionistických historikov, ktorí dokonca spochybňujú samotný fakt holokaustu. Najznámejším spomedzi nich je David Irving. Pritom jediné, čo je naozaj otázne, sú len presné počty zavraždených – nie samotný fakt holokaustu. Spoluvinníci Ťažko možno tvrdiť, že by Nemci vo všeobecnosti neboli o holokauste nič vedeli. Veď v organizácii SS bolo okolo deväťstotisíc Nemcov. Lenže Židia žili aj na územiach, kde nacisti svoju moc nevykonávali priamo. Spoluvinu na holokauste mali aj kolaboranti s nacistami. V niektorých krajinách sa však obyvateľstvo postavilo proti nacistickým akciám. Židov odmietali vydať Bulhari a Fíni. Hoci v Maďarsku vládol Horthy, ktorý presadil protižidovské opatrenia v Európe ako prvý, tiež odmietal vydať nacistom maďarských Židov a ich likvidácia prebehla až po nastolení Szálasiho diktatúry. Čo sa týka Slovenska, sám Hitler prejavil počudovanie nad tým, ako mu „ten farárik Tiso“ išiel po vôli. Dalo by sa veľa písať aj o ľuďoch, ktorí sa Židov snažili zachraňovať, riskujúc život. Boli medzi nimi príslušníci všetkých národov na území Európy pod nacistickou kontrolou, aj Nemci, Maďari, Poliaci a príslušníci ďalších národov, v neposlednom rade aj Slováci. Lenže v tejto súvislosti treba zdôrazniť, že nacisti okrem Židov kántrili aj Rómov a po víťazstve mali prísť na rad aj Slovania. Nacistický „nový poriadok v Európe“ by znamenal fyzickú likvidáciu mnohých národov a etník. Autor je publicista