Moji intelektuáli

Šesťdesiatsedem čŕt napísaných v rokoch 2002 – 2006 som okrem skupinových portrétov venoval osemnástim zahraničným osobnostiam a štyridsiatim piatim „veľkým dcéram a synom malého národa“.
Počet zobrazení: 3127
12_cb-m.jpg

Šesťdesiatsedem čŕt napísaných v rokoch 2002 – 2006 som okrem skupinových portrétov venoval osemnástim zahraničným osobnostiam a štyridsiatim piatim „veľkým dcéram a synom malého národa“. (To je charakteristika, ktorú som si poznačil na rub pozvánky pri udeľovaní štátnych vyznamenaní roku 2006). Je samozrejmé, že rezervoár veľkých detí nášho národa nie je mojimi štyridsiatimi piatimi osobnosťami zďaleka vyčerpaný, ale moje možnosti písať o nich do značnej miery áno. Písal som (s dvoma výnimkami) iba o ľuďoch, ktorých osobne poznám. Ak som ich ešte celkom nepoznal, pozval som ich na obed. (Netýka sa to skupinových portrétov, tak veľa písanie nevynáša). Dobrý pokrm rozviaže jazyk, organizmus generuje endorfíny, ukladá cholesterol a postrehy sa zaznamenávajú na účty, servítky alebo na jedálny lístok. Tak charakterizuje prof. Štefan Luby svoju trilógiu o osobnostiach vedy, kultúry a politiky a pokračuje: Písanie sa u mňa zmenilo na osobnú zaujatosť, ale z mladosti viem, že trilógia má zaujať najmä čitateľa. Ak by k tomu došlo, vzkriesim svojich intelektuálov podobne ako Conan Doyle Sherlocka Holmesa. Dovtedy, ak bude treba vzdať niekomu hold, nájdem si iný literárny rámec.V úvodoch alebo doslovoch k Mojim intelektuálom je uvedené, o kom som písal. Treba dodať, prečo som písal. O vedcoch, pedagógoch, umelcoch som písal preto, lebo v mojich očiach napĺňali príslušné ideály. O vedcoch-manažéroch preto, lebo za cenu kompromisov skĺbili svoje dve poslania. O astronautovi som písal preto, lebo podľa očakávania, a po určitých ťažkostiach, pristál na Mesiaci. Niektoré osobnosti som si však vybral preto, lebo vnútornou sebanegáciou prekročili hranicu svojej schematickej spoločenskej kategorizácie. Moji politici našťastie nie sú žiadnymi skutočnými politikmi, patria naďalej k literátom, historikom, environmentalistom, staviteľom. Teológovia sa pred jedlom pomodlia, ale zaujmú svojím nadčasovým pohľadom na život. Sudca nesúdi, filológ unesie rukopis Biblie, konštruktér atómovej bomby bojuje za mier. A vlastne, o mier sa usilujú svojou duchovnou činnosťou všetci.

Nestor slovenskej neurológie

Prišlo mi už zo dva razy na um, či môj otec a jeho vrstovníci nie sú poslednou generáciou, ktorá sa teší skutočnému obdivu svojich detí. (Nehovorím o láske a oddanosti.) Rýchly rozvoj technológií, informačné inovácie, internet spôsobili, že medzigeneračný prenos vedomostí sa počas posledných dvadsiatich – tridsiatich rokov do veľkej miery nahradil vnútrogeneračným Namiesto rád starších máme kindermanažmenty a staršiemu sa môže ujsť ironická rada – otec, buď trendy. Ak je to tak, sotva môžem urobiť niečo rozumnejšie, ako dávať svoje spomienky na týchto „posledných mohykánov“ na papier. Vrátiť sa znova, možno nie naposledy, k zakladateľom vedy na Slovensku; k pánom, ktorí nosili klobúky a jednu ruku vo vrecku nohavíc, v lete si obliekli biele obleky a na dovolenku chodili do kúpeľov, aj keď neboli chorí. Dostali sa tam, hoci neboli zámožní, vlakom I. alebo II. triedy (pretože vtedy bola aj III. trieda) Hrávali šach a karty, pretože zákony hier sú jediné, ktoré sa vždy dodržiavajú (Voltaire). V dobe, keď žili, mohlo byť toto poznanie podvedomým duchovným útočiskom. Niektorí z nich zahli po roku 1945 (1948) v pravom uhle „doľava“, čo znie skôr konfúzne ako zvukomalebne, a spravidla na to neskôr doplatili. Súčasťou tejto zakladateľskej množiny bola podmnožina (skôr podmnožinka), ktorá politickým zvodom a tlakom odolala. Životom šli priamo, kľučkovali, keď chceli odolať. Jeden zo spôsobov, ako ich identifikovať, je zobrať si Encyklopédiu Slovenska a zistiť, komu udelili štátny rad, cenu alebo titul akademika v rokoch 1968 – 1970. Dostali by sme mená ako Juraj Antal, Jozef Černáček, Ján Červeňanský, Štefan Luby st., Daniel Rapant a ďalší. Jarná prílivová vlna ich vyplavila na breh krátkeho politického odmäku. Nechcem pre nich získať politické body, ale poukázať na okolnosť, ktorá bola sui generis spoločenským tmelom a bázou nadviazania priateľstiev. Prvkom tejto podmnožiny bol prof. MUDr. Jozef Černáček, DrSc., jeden zo zakladajúcich členov-korešpondentov SAV (1953), nestor slovenských neurológov. Narodil sa roku 1909 v Novom Meste nad Váhom a doktorát medicíny získal na Karlovej univerzite v Prahe roku 1933. Pokračoval na Neurologickej klinike Karlovej univerzity ako asistent u prof. Haškovca, až kým roku 1939 po rozpade Československa, nedošlo k vzájomnej repatriácii českých a slovenských vzdelancov. V Bratislave začínal ťažko. Propražské sympatie a manželka Češka boli dôvody, pre ktoré ho vtedajší dekan lekárskej fakulty Univerzity Komenského nechcel akceptovať a pre ktoré mal byť odsunutý na kliniku do Nitry. „Pre vedu ma zachránil Luby,“ spomína na toto obdobie Jozef Černáček. Bolo to vcelku jednoduché – na pozíciu univerzitného asistenta mal podľa vtedajšej legislatívy právny nárok, v čom ho môj otec usmernil. V rýchlom slede sa stal docentom (1945), profesorom (1947) a prednostom Neuropsychiatrickej kliniky kliniky UK, ktorú roku 1950 rozdelil na neurologickú a psychiatrickú. Neurológiu viedol do odchodu do dôchodku (1976). Je dobré, keď človek ovláda cudzie jazyky (Jozef Černáček ich ovládal päť), a nie je na zahodenie, keď ovláda aj svoj vlastný. V tom bol tiež majstrom – rezervovaným stoickým filozofom, ktorý vedel, aký je rozdiel medzi slovesami hovoriť a povedať. Hovoril aj po latinsky a roku 1969 , v etape návratu k tradíciám, odznel jeho promočný príhovor v tomto jazyku. Po nemecky ho naučili rodičia. V Komárne, kam jeho otca – profesionálneho vojaka neskôr preložili, si osvojil maďarčinu, neskôr francúzštinu a angličtinu, dohovoril sa aj v Taliansku a Španielsku, kde absolvoval stáže. Prednášal po anglicky. V angličtine vyšli jeho knihy o chirurgickom liečení epilepsie (s L. Cigánkom, 1962) a o vzťahoch medzi hemisférami mozgu (s F. Podivínskym, 1972). Profesor Černáček sa dožil vysokého veku, 97 rokov. Keď som 11. mája 2006 na jeho rozlúčke v bratislavskom krematóriu a počúval poďakovanie a hold dekana Lekárskej fakulty UK v Bratislave a prednostu „černáčkovskej“ Neurologickej kliniky UK prof. Pavla Traubnera, premietol som si v skrátenom slede celý svoj život, počas ktorého som ho stretal. Boli to stretnutia skôr sporadické ako pravidelné, ale vždy poznačené jeho espritom. V pamäti mi utkvel obraz z detstva, keď na rodinnej túre v lese pri Smoleniciach zaostal. Kľačal na zemi a rukou hmatal všade okolo seba. Hľadal okuliare s hrubými sklami, ktoré mu strhol konár. Problémy so zrakom ho sprevádzali po celý život. Absolvoval dve operácie. Za rozptylkami s optickou mohutnosťou 20 dioptrií sa jeho skúmavé oči dali skôr tušiť ako vidieť. Napokon, skúmavosť je vlastnosť duchovná, a nie optická. Počas dôchodku musel už texty skenovať – posúvať si ich popred oko tak, aby lúč svetla odrazený od písmeniek dopadol na tú časť sietnice, ktorá bola ešte funkčná. Profesor Černáček sa zaoberal zápalovými infekčnými chorobami nervstva, asymetriami mozgových hemisfér a ich súčinnosťou. Vo fyziológii a chorobách mozgu bol priekopníkom. Sám alebo so spoluautormi napísal 190 publikácií. Prednášal v 25 svetových metropolách, stal sa členom zahraničných akadémií a učených spoločností. V čase normalizácie sa stal viceprezidentom Svetovej neurologickej federácie, ako jediný z východného bloku. Politické orgány boli neskôr nespokojné, že ich slovutná federácia nepožiadala vopred o súhlas. Dali ho teda dodatočne, aby nebola hanba. Bol tiež zakladajúcim členom a v rokoch 1973 – 1975 predsedom medzinárodnej posturografickej spoločnosti v Amsterdame. Vždy sa však vracal na Slovensko, do vlasti, kde sa viac darí kosodrevine ako tulipánom. Anamnézu spoločnosti po rokoch 1968/1969 vnímal ťažko. Syn Peter, lekár, emigroval neskôr, začiatkom osemdesiatych rokov do Kanady. Dcéra Jana s ním žila do konca v krásnom starom bratislavskom byte na Kozej ulici, v ktorom mal zbierku obrazov od umelcov rangu Koloman Sokol, Ladislav Guderna, Dezider Milly. Tam si sám diagnostikoval posledný infarkt. Do nemocnice však už ísť nechcel. Túžba po večnom živote je literárna fikcia, nie reálny životný postoj. Keď sa akademik Jozef Černáček zotavil z jednej z posledných zdravotných kríz, komentoval to slovami: „To sa už hádam ani nepatrí.“ Bol to jeden z posledných prejavov jeho sebairónie a suchého humoru, v ktorom bol majstrom práve on, ak Milana Lasicu pasujeme za guru humoru všeobecného.Na seminári osobností SAV nám rozprával, aký je rozdiel medzi chátrajúcou budovou a starnúcim človekom, ktorému tiež už padá omietka.K spomienkam na Jozefa Černáčka patria aj jazdy autom na rodinné výlety spolu s rodinami akademika Červeňanského, kde Lubyovci boli rozdeľovaní do iných áut, pretože náš otec sa s kúpou vozidla neponáhľal. Výlety autami boli spoločenskou udalosťou. Neboli mobilné telefóny ani CD prehrávače, a tak dorast mohol počúvať debaty rodičov. Neboli ani dažďové senzory. Iva Mojžišová-Červeňanská spomína, ako šofér Černáček otvoril okno, vystrčil ruku a oznámil: „Es pršt.“ Vlastne skôr „odtušil“, čo je výstižné české slovo, ktoré v slovenčine nemáme. Odtušovanie bolo jeho silnou stránkou. Keď jeho manželka vyhlásila: „Keď ideme rýchlo, stláčam zuby,“ profesor dodal: „Ja keď idem rýchlo, stláčam plyn.“ Výborný neurológ, perfekcionista, obetavý lekár, na ktorého neplatilo, že v sebahodnotení sa všetci vidíme trocha väčší, znalec výtvarného umenia a hudby, by si zaslúžil, aby som túto esej zakončil nejakou vzletnou vetou. Ale jemu by sa to nepáčilo. Nebudem preto tvrdiť, že vyoral hlboké brázdy, hoci sa v nich boríme skoro po kolená.

Autor je predseda Slovenskej akadémie vied Esej je z knihy Moji intelektuáli III Vedec s autorským šarmom

Nepochybne sa raz nájde niekto, kto črtu či esej podobnú tým, ktorými on vzdal hold „svojim“ intelektuálom v troch knižkách s titulom Moji intelektuáli a prídomkom I, II a III, napíše o ňom. O fyzikovi, profesorovi, DrSc., predsedovi Slovenskej akadémie vied. Preto, kým sa stal, akým je vedcom, šéfom, priateľom, človekom. Zatiaľ píše o tých, ktorí sa viac alebo menej dotkli jeho života či života tohto sveta tak, že je to hodné zaznamenania, on. A píše zaujímavo, vtipne a so šarmom. Ako v doslove k jeho tretej knihe hovorí literárny vedec profesor Peter Liba „ide mu o zážitkové poznanie vedeckej či umeleckej osobnosti. A v takomto poznaní fakty a údaje z jednotlivých vedných oblastí plnia iba ilustratívnu funkciu. (...) Nezaujíma ho kabinetný vedec ani akademický vedec ani ich lacná popularita, výlučnosť, senzácie rôzneho druhu Zážitkové poznanie chce vidieť vedca v jeho ľudskom, spontánnom správaní, v bezprostredných ľudských prejavoch.“ Autorom Mojich intelektuálov I až III, z ktorých prinášame ukážku, je profesor Štefan LUBY (1941), predseda Slovenskej Akadémie vied. Zastával aj zastáva nielen mnohé významné posty, ale je aj spoluautorom či autorom dvestopäťdesiatichšiestich vedeckých prác a ôsmich patentov. Píše eseje, má rád operu, cituje básnikov. Okrem mnohých iných vyznamenaní je napríklad aj držiteľom Pribinovho kríža I. triedy, Krištáľového krídla SR, Humboldtovej medaily či Ceny Slovenského literárneho fondu za vedeckú tvorbu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984