Mimochodom
Poslankyňa Edita Angyalová sa do novely zákona o reklame pokúsila vpašovať aj zmenu celkom iného zákona – o slobodnom prístupe k informáciám. Ten si opozícia v každej demokratickej spoločnosti stráži ako oko v hlave. Pozmeňovací návrh napísaný horúcou ihlou vyvolal, pochopiteľne, odbornú aj politickú búrku. Ktovie, ktorý čížiček to mladej poslankyni nakukal. Naozaj je až taká naivná, že netuší, ako si každý úradník uľahčí prácu, ak môže? A keby naozaj mohol označiť žiadosti občanov o informácie za zjavne nerozumné a zahodiť ich do koša, koľko žiadostí by asi bolo vybavených? Čosi tu bolo zjavne nerozumné, a žiadosť o informácie to nebola. * * * Pani Belousovová sa naozaj pri vedení schôdze parlamentu, slušne povedané, vymkla pravidlám ako aj zvyklostiam. Čo však Bélovi Bugárovi spravili „dedinské učiteľky“, že sa na ne cez Belousovovú osopil? O tom potom. * * * Ján Kubiš alebo Vuk Draškovič. Jeden z týchto dvoch ministrov zahraničných vecí nevie narátať do päťdesiat. Ten slovenský na parlamentnom výbore vyhlásil, že jeho srbský kolega mu tvrdil, že sa na nedávnom referende o novej ústave zúčastnilo iba štyridsaťdva percent ľudí. A teda by muselo byť neplatné. Belehrad sa od tohto tvrdenia dištancoval, Kubiš sa zase dištancoval od svojich výrokov. Bola to vraj iba určitá hyberbola. Ešte niekoľko takých hyperbol a Slovensko sa môže rozlúčiť s dôverou k svojej zahraničnej politike, ktorá sa doteraz pýšila, že je od-borne zdatná najmä v oblasti problematiky Balkánu. Ale možno sa len chceme pripodobniť veľkému zaoceánskemu vzoru – škoda len, že tá podobnosť sa blíži jeho neschopnosti rozoznať Slovensko od Slovinska. * * * Najväčším bojovníkom za zachovanie jednoty Srbska sa stal Mikuláš Dzurinda. Slovensko by vraj nemalo uprednostňovať turistiku po Číne, ale malo by zaujať jasnú pozíciu ku Kosovu. Úplný rozklad bývalej Juhoslávie sa totiž môže dotknúť aj iných častí Európy s národnostnými menšinami. Teraz ide o to, ako tým našim slovanským bratom pomôcť. Tak ako keď bol Dzurinda ešte premiérom a povolil americkým bombardérom letieť ponad slovenské územie na Belehrad? Tiež tam neleteli kvôli turistike. * * * Poslanec za SNS Jozef Rydlo, známy svojím hlbokým obdivom slovenského vojnového štátu, zakončil nedávnu televíznu debatu úderom pod pás. Zrejme nechcene ju uštedril katolíckej cirkvi. Svoje vystúpenie totiž zhrnul jednou vetou. Vraj všetko, čo doktor Tiso robil, robil ako katolícky kňaz. Keby som bol rímskokatolíckou cirkvou, tak by som si to vyprosil. Nielenže Tiso dal vyviezť vyše šesťdesiattisíc Židov do nacistických táborov smrti a ešte 5. mája 1945 fanaticky blahoželal Hitlerovmu nástupcovi k vymenovaniu, ale ignoroval aj odmietavé stanoviská Vatikánu k svojej činnosti prezidenta. A to naozaj nie je s kostolným poriadkom. * * * Prinajmenšom dvadsaťtisíc členov, nielen sympatizantov, musí mať nová cirkev, aby sa mohla dať zaregistrovať. Takúto novelu nášho zákona o postavení cirkví, ktorý je jeden z najprísnejších v Európe, vyvolala recesistická snaha o založenie ateistickej cirkvi neveriacich. Skôr však ide o xenofóbne postoje k moslimom. S takýmto nápadom neprišlo KDH ani SNS, ale poslanci za ĽS-HZDS a Smer-SD. Akoby novodobí sociálni demokrati nemali čo robiť, len okliešťovať náboženský pluralizmus. Spomínaný cenzus by sa preto mal prijať s aj dodatočnou platnosťou pre všetky cirkvi. Hneď by na Slovensku zostali iba tri-štyri. (bk)
