Ctihodní luhári európskej diplomacie

Juhoslávia sa rozpadáva už takmer sedemnásť rokov. Žiadny z doterajších vojenských či politických zásahov NATO a Európskej únie nesmeroval k vytvoreniu stability na Balkáne, ale len k zmene kontextu konfliktov.
Počet zobrazení: 1509
9-m.jpg

Juhoslávia sa rozpadáva už takmer sedemnásť rokov. Žiadny z doterajších vojenských či politických zásahov NATO a Európskej únie nesmeroval k vytvoreniu stability na Balkáne, ale len k zmene kontextu konfliktov. Naivná predstava, že otesávaním etnickej mozaiky Balkánu do homogénnych národných kvádrov možno vytvoriť jednoduchý a nekomplikovaný svet bez zmätkov a cudzích prvkov, je najhorším postupom pre tento región, ktorý sa zmieta v paranoickej neistote domnelých i skutočných identít osôb žijúcich inak v bezprostrednom, intímnom kontakte. Kto je vinný za to, čo sa dnes deje v Kosove? Prvá odpoveď, ktorá sa ponúka oficiálne, je Slobodan Miloševič. Iste, dôkazy proti Miloševičovi vyzerajú veľmi presvedčivo, najmä keď je mŕtvy, ale na subjektívnom prehodnocovaní dejín je čosi patologické. Zvlášť, ak v polovici deväťdesiatych rokov Západ oslavoval srbského prezidenta ako mierotvorcu a človeka, s ktorým sa dá rokovať. Nech je už Miloševič akokoľvek vinný, existujú aj ďalší, politickí vinníci, ako to napríklad vysvetľuje Brendan Simms vo svojej knihe Unfinest Hour (Neslávna hodina), zdrvujúcej analýze západnej diplomacie. Príliš veľa nejasností Západ si dnes umýva ruky, lebo vie, že ľudia majú radi priezračné situácie, pri ktorých si môžu do vinníka hodiť kameňom. A práve takáto situácia sa naskytla v marci minulého roka, keď bývalý srbský prezident za záhadných okolností zomrel v haagskom väzení. Pripomeňme si, že proti Slobodanovi Miloševičovi bolo vznesených 66 (zdôrazňujem, šesťdesiatšesť) obvinení z vojnových zločinov v Chorvátsku, v Bosne a v Kosove, no ani jeden mu nedokázali. Norimberský proces s nacistickými zločincami trval jedenásť mesiacov. Proces so Slobodanom Miloševičom sa za neporovnateľne lepších technických podmienok naťahoval viac ako štyri roky a za ten čas nebol vynesený jediný rozsudok. Je zvláštne, že v haagskych väzniciach zomrelo v krátkom čase sedem ľudí kľúčových pre proces s bývalým srbským vodcom. Je zvláštne, že smrť juhoslovanského exprezidenta prišla šesť dní po záhadnej samovražde Milana Babiča, ktorý sa udusil v igelitovom vrecúšku. Vážne pochybnosti nad oficiálnou verziou Miloševičovho úmrtia vyslovil vtedy v Českej televízii aj niekdajší spravodajca OSN pre bývalú Juhosláviu a dlhodobý kritik intervencie NATO Jiří Dienstbier. Nemožno si nevšimnúť, že haagskemu súdu neschopnému usvedčiť Miloševiča hrozilo totálne fiasko. Smrť všetko rieši, lebo vďaka mediálnej podpore mení obvinenie na rozsudok. Okrem toho je tu celý rad ľudí – medzi európskymi, balkánskymi aj americkými politikmi – ktorým prenesenie viny na jedného jediného muža značne uľahčuje spánok. Juhoslovanský exprezident toho vedel dosť na to, aby si mnoho ľudí želalo jeho umlčanie. Musím povedať, že nepochybujem o Miloševičovej zodpovednosti za vojnové zločiny – najmä v prípade Kosova, za ktoré bývalý juhoslovanský vodca priamo zodpovedal ako prezident aj tejto provincie – pochybujem však o rozsahu tejto zodpovednosti. Je veľa ľudí, ktorí by radi zabudli na to, ako sa vyvíjal konflikt na Balkáne v deväťdesiatych rokoch. A masy majú krátku pamäť. A tak lož za lžou víťazne tiahne slobodným svetom. Lož stála na počiatku vojny so Srbskom, lož stála na počiatku vojny s Irakom. Ctihodní luhári vládnu svetu a ľuďom to neprekáža. Je toho ešte príliš veľa, čo je na pozadí balkánskych vojen nejasné. Šokujúca rýchlosť Nemecka, s akou uznalo odtrhnuté Chorvátsko. Státisíce Srbov vyhnaných z Chorvátska a Bosny za blahosklonného prizerania celej Európy. Na tieto obete sa akosi pozabudlo. Dodnes ich má Srbsko na krku, hoci sa Západ už v Daytone zaviazal, že im umožní návrat do ich domovov. Prekrútené dejiny Kosovskej oslobodzovacej armády UĆK, ktorú americké ministerstvo zahraničných vecí ešte roku 1998 zaraďovalo k teroristickým organizáciám (jej príslušníci masakrovali srbských policajtov i umiernených Albáncov, čo vyprovokovalo reakciu Belehradu), no už o pár mesiacov z nej urobilo bojovníkov za slobodu. Západ prirýchlo zabudol na zločiny vodcu UĆK Hašima Tačiho, keď ho navliekol do obleku, zdokonalil ho v angličtine a urobil z neho štandardného politika... Medzinárodná správa nesplnila úlohy Z pohľadu súčasnej situácie v tejto juhosrbskej provincii bol konflikt z roku 1999 zúfalou vojnou o udržanie Kosova. Miloševič ju nezvládol. Jeho neprimerane brutálna reakcia na útoky albánskych extrémistov nielenže zrelativizovala podstatu etnického napätia v tomto regióne, ale v konečnom dôsledku mu zúžila manévrovací priestor na minimum. Diktát z Rambouillet (slovenský preklad úplného znenia tohto textu uverejnilo Slovo počas agresie NATO ako jediné slovenské periodikum) už bol iba fraškou, Miloševič pochopil, že takýto plán tak či tak povedie k odtrhnutiu Kosova, a tak mu nezostávalo nič iné, ako hrať vabank. Nič na tom nemení ani fakt, že oficiálnym cieľom zásahu NATO a neskôr KFOR bolo zabezpečiť „multietnické Kosovo“. Dnes teda multietnické vskutku je: sú tam Američania, Briti, Nemci a dokonca aj niekoľko Srbov... Nielen Miloševič, ale aj nezodpovedná západná politika urobila z Kosova balkánsku Palestínu. Podľa rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 prijatej po trojmesačnom bombardovaní Juhoslávie malo Kosovo zostať integrálnou súčasťou Srbskej zväzovej republiky. Rezolúcia zaväzovala medzinárodnú správu, aby na území zabezpečila demokraciu, právny štát, ochranu menšín a všeobecnú bezpečnosť s tým, že o ďalšom štatúte tejto provincie sa rozhodne až po splnení týchto cieľov. Pripomeňme, že prakticky to isté žiadala „dohoda“ z Rambouillet. Najmä však pripomeňme, že nič z týchto záväzkov medzinárodné spoločenstvo nesplnilo. Naopak: príslušníci albánskej teroristickej organizácie UĆK za nečinného prizerania KFOR spustili v Kosove surové etnické čistky, počas ktorých bolo vyhnaných takmer 250 000 Srbov, Čiernohorcov, Rómov a Židov, ale aj menšie skupiny Albáncov, ktoré nesúhlasili s praktikami teroristov. Nebezpečný precedens To, čo dnes predvádza európska diplomacia, je hanebné a vo svojich dôsledkoch šialené. Áno, je to zrada. Zrada nielen Srbska, ktorého novému vedeniu sľubovali spojenci podporu, ale aj všetkých princípov, na ktorých bol vybudovaný Helsinský mierový proces v Európe po roku 1975. Že to nechápe Matti Ahtisaari vzhľadom na jeho pôvod neprekvapuje. Ale že to nechápe bývalý generálny tajomník OBSE Ján Kubiš, je šokujúce. Všetky ubezpečenia európskych lídrov, že nedopustia, aby sa z Kosova stal precedens, sú iba prázdne reči a trápne lži. Takto isto hovorili roku 1999, že nedopustia, aby sa Kosovo etnicky vyčistilo. Realitu prijali bez mihnutia oka. Nie je dôvod myslieť si, že rovnako zbabelo sa nezachovajú aj v budúcnosti. Z logiky veci totiž vyplýva, že takéto záruky dať nemôžu, lebo žiadne etnické spoločenstvo nie je možné dlhodobo udržať v nejakom štátnom zväzku proti jeho vôli, ak to nemá dopadnúť ako v Čečensku alebo Náhornom Karabachu. Samostatné Kosovo je časovanou náložou, destabilizujúcou rozbuškou okolitých štátov (najmä Grécka a Macedónska) a celého Balkánu, ktorý je najcitlivejším, mäkkým podbruškom stability Európy. Áno, vývoj smeruje k nezávislosti. Ale je to trend, ktorý zapríčinila svojou politikou v tejto oblasti Severoatlantická aliancia a vôbec neprekvapuje, že tento proces drobenia a oslabovania Európy tak vehementne podporujú Spojené štáty. Európski lídri sa dnes správajú rovnako pokrytecky a zbabelo ako pred prvou svetovou vojnou. A my, namiesto toho, aby sme tento katastrofálny vývoj vďaka svojmu vplyvu v oblasti korigovali, lokajsky skláňame hlavy a ústami Jána Kubiša sa ustráchane pýtame, „čo ak sa ocitneme sami“ so svojím stanoviskom v rámci EÚ a NATO... Takže nemať vlastný názor, to považuje náš minister zahraničných vecí za „zodpovednú európsku politiku“. Skutočné krédo diplomata vyškoleného v Moskve. Pravda, rozhodovať dnes o tejto otázke nie je ľahké. Neznamená to však, že budeme utekať pred otázkou, čo túto situáciu spôsobilo a nechávať podobným geopolitickým avantúram živelný priebeh. V Kosove sa dnes hrá nielen o Srbsko, Slovensko, Abcházsko, Južné Osetsko či Náhorný Karabach. V Kosove sa dnes hrá o budúcnosť celého kontinentu. Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984