Veľmoci a počiatok balkanizácie

Po úpadku Mongolskej ríše začal turecký kmeň nazývaný podľa svojho vládcu Osmanskí Turci vytvárať na území Malej Ázie svoj štát. V polovici štrnásteho storočia začali títo Turci dobýjať krajiny Balkánu. Roku 1389 porazili Srbov v bitke na Kosovom poli, o štyri roky na to vyvrátili bulharský štát a roku 1453 padol Carihrad. Po bitke pri Moháči roku 1526 Turci okupovali územie dnešného Maďarska. Turecká expanzia bola zastavená až roku 1683 v bitke pri Viedni. Začalo sa postupné vytláčanie Turkov z území, ktoré dobyli... Turkom sa podarilo počas éry ich nástupu obsadiť rozsiahle územia v Ázii, Európe a severnej Afrike. Táto svetová ríša bola vojensko-feudálnou despociou. Bola rozdelená na léna, ktorých vládcovia (sipahiovia) svoje územie ovládali pomocou jazdeckého vojska. Pechotu tvorili tzv. janičiari. Kresťania okrem iných daní museli odovzdávať aj tzv. daň krvi, teda svojich synov, ktorí boli potom vycvičení na krutých bojovníkov – ich fanatizmus zvyšovala okolnosť, že nemali nijaké rodinné väzby, iba pocit absolútnej poslušnosti k svojim veliteľom. Dedičný sultán z rodu Osmanov prijal roku 1520 titul kalif a vyhlásil sa tak za hlavu všetkých sunnitských moslimov. Turecké panstvo nad národmi Balkánu trvalo pol tisícročia. Hoci vojensko-feudálny systém Turecka dokázal po stáročia udržať nadvládu nad mohutnou ríšou, už nebol schopný vývoja. Víťazil, keď vo svete prevládal feudalizmus. V osemnástom a devätnástom storočí sa však Turecká ríša dostáva do krízy a začínajú ju prezývať „chorý muž na Bospore“. Čoraz viac sa prejavuje nevýkonnosť štátnej správy, narastajú konflikty medzi skupinami vládnucej vojensko-feudálnej kasty, posilňujú sa odstredivé tendencie v provinciách, ktorých regenti sú čoraz nezávislejší od vlády v Istanbule. Najkritickejšie boli pomery na Balkáne. Podrobené slovanské národy a Gréci ustavične viedli proti tureckej nadvláde odboj, ktorý pravidelne prerastal do povstaní. Gréci získali v tomto regióne aj v Istanbule silné ekonomické postavenie. Habsburská monarchia, Ruská ríša, ale neskôr aj Veľká Británia a Francúzsko získavali vďaka tomuto odboju možnosť zasahovať do vnútorných záležitostí Tureckej ríše. Nešlo im, pravdaže, o oslobodenie utláčaných národov, ale o zisk ekonomických a politických pozícií. Od devätnásteho storočia sa jedným z hlavných problémov európskej politiky stala „východná otázka“. V rokoch 1788 – 1792 sa Rusko a Habsburská monarchia spojili proti Turecku, ktorému pripravili niekoľko zdrvujúcich porážok. Vojna sa skončila uzavretím mieru vo Svišťove a Jasoch. Lenže vtedy sa objavuje faktor, ktorý bol akoby predobrazom budúcich osudov Balkánu. Prusko a Veľká Británia zakročili, aby víťazom zabránili v priveľkých územných ziskoch. Turecko stratilo iba územie medzi riekami Bug a Dnester. Na rastúci odboj utláčaných balkánskych národov Turci reagovali zverstvami, ktorých obdobu možno nájsť až neskôr v dvadsiatom storočí. Preto mohli európske mocnosti zosilňovať svoj nátlak na vládu v Istanbule. Vďaka pomoci Ruska získali Srbi najprv autonómiu (1804 – 1830) a v šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia úplnú nezávislosť. Roku 1821 povstali proti tureckej nadvláde Gréci a roku 1827 bolo toto grécke povstanie, ktorému začala hroziť od Turkov drvivá porážka, vďaka zákroku Ruska, Francúzska a Veľkej Británie zachránené. V bitke pri Navarine bolo zničené turecké loďstvo, ruské vojská sa roku 1828 ocitli pod múrmi Istanbulu. Roku 1829 Turci podpísali mier a Grécko dostalo najprv autonómiu. Zásah európskych mocností sa však prejavil tak, že Grécku vnútili kráľa z bavorskej dynastie (dodnes sú farbami na gréckej zástave biela a modrá, ktoré sú aj farbami Bavorska). Turecký vladár Mahmúd II. (1808 – 1839) sa pod tlakom porážok pokúsil o reformy, ktoré by zmodernizovali jeho ríšu. Zrušil napríklad janičiarske vojsko a nahradil ho armádou cvičenou európskymi inštruktormi. Urobil administratívnu reformu, zrušil vojensko-lénny systém, budoval školstvo európskeho typu. A hoci reformy nezasiahli podstatu tureckého feudalizmu, narazili aj tak na odpor feudálov a moslimského duchovenstva. Existencia Turecka však čoraz viac začala závisieť od vplyvu západných mocností, ktoré nechceli dopustiť, aby Rusko mohlo získať vplyv na Balkáne a Blízkom Východe. Úpadok tureckého panstva Roku 1851 vyhlásila nezávislosť od Turecka Čierna Hora. Vďaka špecifickým zemepisným a iným zvláštnostiam bola turecká zvrchovanosť nad týmto územím aj predtým skôr formálna. Turci sa roku 1852 pokúsili Čiernu Horu okupovať, no proti tomu sa postavilo Rusko. Sultán odmietol ruské ultimátum, požadujúce, aby sa mohlo stať ochrancom (protektorom) všetkých kresťanov na území Turecka. Ruské vojská teda roku 1853 vstúpili na územie podunajských kniežactiev Moldavska a Valašska a pri Sinope bola zničená turecká flotila. Lenže Osmanskej ríši prišli na pomoc britské a francúzske vojská. Vypukla Krymská vojna, ktorá sa však obmedzila predovšetkým na obliehanie prístavu Sevastopoľ v rokoch 1854 – 1856 britsko-francúzskymi vojskami. Tureckú ríšu zachránil roku 1856 Parížsky mier. Lenže za svoju pomoc proti Rusku si Veľká Británia a Francúzsko vyžiadali také rozsiahle hospodárske ústupky, že sa z Turecka fakticky stala polokolónia poskytujúca suroviny a odoberajúca priemyselný tovar. Čo sa týka boja balkánskych národov za slobodu, roku 1849 Turci potlačili povstanie v Bosne a Hercegovine, roku 1858 rozšírili územie svojho štátu Čiernohorci, roku 1859 sa do nového štátu – Rumunska – zjednotili podunajské kniežatstvá Moldavsko a Valašsko a roku 1867 získalo plnú nezávislosť Srbsko. Dodajme, že proti tureckej nadvláde bojovali aj národy žijúce v ázijských oblastiach Turecka, predovšetkým Arméni a Arabi. V máji 1876 vypuklo povstanie v Bulharsku. Turecké vojská sa pri jeho potláčaní dopustili zverstiev, ktoré pobúrili verejnú mienku v Európe. V júni 1876 vyhlásilo vojnu Turecku Srbsko a v júli sa k nemu pridala Čierna Hora. Napriek tomu, že Srbom pomáhali ruskí dobrovoľníci, ich armáda sa ocitla v nebezpečenstve strašnej porážky. Ak chcelo Rusko intervenovať ako štát a vyhnúť sa pritom podobnému konfliktu, ako bola Krymská vojna, muselo získať aspoň priateľskú neutralitu Rakúsko-Uhorska. Na tajných rokovaniach Rakúsko-Uhorsko súhlasilo s ruským zásahom, iba ak mu Rusko dovolí okupovať Bosnu a Hercegovinu. V januári 1877 bola v Istanbule konferencia veľvyslancov veľmocí. Tá požiadala tureckú vládu, aby na Balkáne urobila vnútorné reformy, no Turci podporovaní Veľkou Britániou tieto požiadavky odmietli. Pod zámienkou ich presadenia však Rusko v apríli 1877 vyhlásilo Turecku vojnu. Po slávnej bitke pri priesmyku Šipka sa ruské vojská vydali na mohutný postup. Po páde pevnosti Drinopol tu bolo v januári 1878 uzatvorené prímerie. V prípade, že by ruské vojská pokračovali smerom k Istanbulu, pohrozila Veľká Británia Rusku tvrdými protiopatreniami. Neďaleko tureckého hlavného mesta, v mestečku San Stefano, uzavreli Turecko a Rusko predbežnú mierovú zmluvu. Turecko malo nielen definitívne uznať nezávislosť Srbska, Čiernej Hory a Rumunska, ale malo týmto štátom poskytnúť ďalšie územia. Rusko malo získať Kars, Ardahan, Bajazid, Batumi a juhozápadnú časť Besarábie, ktorú stratilo po Krymskej vojne, Rumunsko malo byť za to odškodnené severnou časťou Dobrudže. Zároveň táto mierová zmluva predpokladala samostatnosť Bulharska. Veľké Bulharsko malo získať aj celé Macedónsko a malo siahať od Čierneho po Egejské more. Rakúsko-uhorská a britská vláda sa cítili touto mierovou zmluvou poškodené a odmietli ju uznať. Veľká Británia si za pomoc pri jej zrušení vyžiadala od Turecka ostrov Cyprus. V júli 1878 sa konala v Berlíne konferencia, ktorá mala Sanstefanskú mierovú zmluvu revidovať. Rusko si síce (okrem Bajazidu) uhájilo územné zisky, no najhorší dopad mala táto konferencia na mladý bulharský štát. Samostatnosť dostala iba severná časť krajiny, južná ostala súčasťou Turecka pod názvom Východná Rumélia a Osmanskej ríši zostalo aj celé Macedónsko. Nezávislosť Srbska, Čiernej Hory a Rumunska bola potvrdená. Rakúsko-Uhorsko mohlo okupovať nielen Bosnu a Hercegovinu, ale aj tzv. Novopazarský sandžak, územie, ktoré oddeľovalo Srbsko a Čiernu Horu. Berlínska konferencia nielenže nenastolila na Balkáne mier, ale premenila ho na „sud pušného prachu“ – región, kde sa zrážali záujmy veľmocí. Nemecku a Rakúsko-Uhorsku sa podarilo získať za spojenca Rumunsko; tejto krajine bol totiž vnútený kráľ z dynastie Hohenzollernovcov. Srbsko bolo ekonomicky závislé od Rakúska-Uhorska – tam totiž smeroval export jeho poľnohospodárskej produkcie. Hoci Bulhari nikdy nezabudli, že ich od tureckej nadvlády oslobodilo Rusko, pod odchode ruských vojsk sa tam podarilo presadiť vládu orientovanú skôr na Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Bulharsko si roku 1888 pripojilo svoju Turkami okupovanú južnú časť – Východnú Ruméliu. Pod rakúskym vplyvom viedol srbský kráľ Milan v novembri 1885 až marci 1886 vojnu proti Bulharsku, v ktorej bola jeho krajina porazená. Porážka však viedla k tomu, že v krajine postupne prevládol vplyv Ruska. Proruské politické sily existovali aj v Bulharsku. Balkánske vojny Hoci Bosnu a Hercegovinu okupovali rakúsko-uhorské vojská, formálne bola pod vládou Turecka. V predminulom storočí panoval geopolitický názor, že skutočne nezávislý štát musí mať prístup k moru (jedinou výnimkou bolo Švajčiarsko). Srbsko by ho získalo, ak by sa jeho súčasťou stala Bosna a Hercegovina. Rakúsko-Uhorsko v roku 1908 Bosnu a Hercegovinu anektovalo. To vyvolalo tzv. bosenskú krízu. Hrozila vojna so Srbskom. Nakoniec sa celá záležitosť vyriešila tak, že Rakúsko-Uhorsko vyplatilo odškodné 2,5 milióna britských libier Turecku a ukončilo okupáciu Novopazarského sandžaku, ktorý sa stal súčasťou Srbska. Lenže vojna bola oddialená iba dočasne. V Turecku síce roku 1908 zvíťazili tzv. mladoturci, ktorí chceli modernizovať krajinu, no ich víťazstvo nič nevyriešilo, ba dlhotrvajúcu krízu ešte prehĺbilo. Z popudu Ruska prebiehali medzi Srbskom a Bulharskom od roku 1911 tajné rokovania o spojenectve proti Turecku. Nebol však vyriešený problém, ako by sa malo rozdeliť Macedónsko, ktoré si nárokovali Srbi i Bulhari. Navyše existoval problém Albánska. Územie obývané Albáncami si nárokovalo Srbsko, Grécko a Čierna Hora. K spojenectvu proti Turecku sa v máji 1912 pridalo aj Grécko. Francúzska i britská vláda dali budúcej vojne svoj diskrétny súhlas. Začala sa v októbri 1912 a pre Turecko dopadla katastrofálne. Bulharské vojská sa dostali do blízkosti Istanbulu a Turci boli vyhnaní z Európy. Rakúsko-uhorská vláda dala najavo rázny nesúhlas s tým, aby Srbsko získalo prístup k jadranskému moru. Išlo tu totiž o osud Albánska. Vojnové operácie boli prerušené v decembri 1912 a 27. decembra 1912 veľmoci rozhodli o utvorení albánskeho štátu, ktorý síce mal dočasnú vládu, ale pod dozorom veľmocí. Hranice Albánska neboli stanovené na základe etnického princípu, ale na kompromise medzi Ruskom a západnými veľmocami. Vo februári 1913 sa vojnové operácie obnovili. Mierová zmluva bola uzavretá 30. mája 1913 v Londýne. Turecku ostal v Európe iba Istanbul s okolím, o osude Albánska mali mocnosti rozhodnúť neskôr. Lenže o bývalé turecké územie vypukol spor medzi bývalými spojencami. Na konci júla 1913 vypukla druhá balkánska vojna. Srbsko, Grécko, Rumunsko a Turecko bojovali proti Bulharsku, ktoré utrpelo rýchlu porážku. V auguste 1913 bola v Bukurešti uzatvorená mierová zmluva. Bulharsko nielenže stratilo časť území v Macedónsku, ale muselo odstúpiť Rumunsku južnú Dobrudžu. Táto porážka vyvolala v Bulharoch dlhotrvajúcu nenávisť najmä voči Srbom a primkla krajinu k Nemecku a Rakúsko Uhorsku. Po svetových vojnách Prvé výstrely prvej svetovej vojny padli potom tiež na Balkáne. V Sarajeve bol zavraždený následník rakúsko-uhorského trónu František Ferdinand d’ Este. Najprv sa vo vojne ocitlo Srbsko, potom Bulharsko, Turecko a Rumunsko. Po vojne sa na mape Európy zjavila Juhoslávia. Lenže proti začleneniu do nového štátu boli najmä Chorváti, ktorí okrem iného zavraždili juhoslovanského kráľa. Winston Churchill, počas prvej svetovej vojny prvý lord admirality, chcel presadzovať britské záujmy na Balkáne prostredníctvom tzv. dardanelskej operácie. Briti však utrpeli porážku. Aj počas druhej svetovej vojny chcel Churchill otvoriť najprv druhý protinacistický front na Balkáne. Opäť sa mu to však nepodarilo. Po vojne sa zdalo, že Balkán (s výnimkou Grécka a Turecka) sa dostal pod kontrolu Sovietskeho zväzu, čím sa naplnili ešte túžby cárskeho Ruska. Lenže roku 1948 sa spod sovietskej kontroly vymkla Juhoslávia. Jednou z príčin rozkolu bolo aj to, že Stalin nechcel Titovi dovoliť, aby k Juhoslávii pripojil Albánsko. Koniec storočia sa zavŕšil krvavým rozpadom Juhoslávie. Rumunsko a Bulharsko sa v tomto storočí stali členmi Európskej únie. Autor je publicista