Reklama
Reklama

Silné slabé ohnivko

Jeden čitateľ nám počas mediálneho boomu okolo možnej cesty slovenského premiéra do Venezuely napísal, že kým venezuelský prezident pozdvihnutím životnej úrovne obyvateľov slumov podobných našim rómskym osadám voličov získava...
Počet zobrazení: 840
2CB-m.jpg

Jeden čitateľ nám počas mediálneho boomu okolo možnej cesty slovenského premiéra do Venezuely napísal, že kým venezuelský prezident pozdvihnutím životnej úrovne obyvateľov slumov podobných našim rómskym osadám voličov získava, akýkoľvek slovenský politik, ktorý by sa v pozitívnom zmysle zameral na rómske osady, by voličov pravdepodobne stratil. Stratil by, a nie pravdepodobne, ale určite. Stratil by však predovšetkým – nazvime ich eufemisticky – nerozhľadených voličov. A spomedzi svojich sympatizantov by pritom neprišiel len o dobre situovaných, ale aj o ich menej šťastné náprotivky. Ani budúci možní kandidáti na existenciu v relatívne podobných podmienkach, v akých na Slovensku žijú mnohí Rómovia, no nielen oni, by totiž nepripustili, že by sa na ich (pod)úroveň mohli dostať tiež. Preto je smutne logické, že za zlepšenie podmienok chudoby žijúcej v osadách či ešte horšie, napríklad na uliciach, by sa nechceli zasadzovať ani len v náznakoch. O rovnosť totiž stojíme, len ak ide o bohatstvo či dobré postavenie. Naše, pochopiteľne. Inak nám ide predovšetkým o seba. Mali by sme však vedieť, na čo veľmi radi zabúdame – totiž, že pre seba robíme veľa aj pozdvihnutím najchatrnejších spomedzi nás. Myšlienka, že pevnosť reťaze závisí od jej najslabšieho ohnivka, neklame. Ten, kto ju, zrejme na základe skúsenosti, vyslovil, zaručene nebol hlupák. A sotva bol hlupákom aj filozof upriamujúci pozornosť na morálku, ktorá sa okrem iného vyznačuje tým, že jej vyznavači robia zo svojej slabosti a bezmocnosti svoju prednosť, a týmto prevrátením hodnôt sa rodí moc bezmocných, biednych, trpiacich. A dovolil by si azda u nás ktosi nazvať hlúpym človeka, ktorý na moci bezmocných postavil svoju cestu k slobode, ba svoje neskoršie významné štátnické postavenie? Alebo je azda hlupák ten, kto si uvedomuje, čo všetko by mohla spôsobiť narastajúca masa stále viac zbedačovaných menej biednym či bohatým, a usiluje sa tomu nejako zabrániť? Hoci ako jednu z príčin snahy pozdvihnúť trpiacich nemožno vylúčiť ani isté súcítenie, možno v tomto prípade ako podstatnú vytušiť skôr obavu o stabilitu vlastného léna. Alebo ak chcete, krajiny. Lebo pred pozíciou prvých medzi poslednými zvyčajne uprednostňujeme skôr pozíciu posledných medzi prvými. Hoci – v súčasnosti ide takmer všetkým skôr o to stať sa postupne prvými medzi prvými... Táto na prvý pohľad iba slovná hračka sa mi vynorila zo spomienky na môjho učiteľa dejepisu. Krátko po po novembri 1989 mi povedal, že to, čo sa u nás udialo, nebola revolúcia, ale obáva sa, že revolúcia po čase naozaj príde. A obával sa preto, lebo, ako povedal, bude ako všetky revolúcie – krvavá. Moje prečo vtedy zaklincoval svojím – pretože ak tí, čo sa dostali k moci nebudú múdri, a to hrozí, bude po niekoľkých rokoch priveľa takých, ktorí nebudú mať čo stratiť. Domyslieť si zvyšok už bolo ľahké. Keď je tých, ktorí nemajú čo stratiť priveľa, nepáchajú zvyčajne len samovraždy. Naopak, začnú svoju beznádej a bezmocnosť obracať proti tým, ktorí čo stratiť majú. Zdieľaná beznádej sa pritom v takomto zlomovom bode veľmi rýchlo mení na vzdor. A posilňuje najsilnejší pud živých tvorov – vôľu prežiť. Za akúkoľvek cenu. Ak tým, ktorými začne lomcovať, chýbajú na prežitie podmienky a legálne možnosti nejako sa k nim dostať, vzoprú sa. Keď sa ich vzoprie masa a ich počet značne prevýši počet tých, čo sa majú lepšie, je výsledok pomerne ľahko predvídateľný. A nebezpečný. Nebezpečný, samozrejme, predovšetkým pre tých, ktorým je pridobre na to, aby nemali čo stratiť. Obrátiť teda pozornosť na pozdvihnutie najzaznávanejších nemusí byť od politikov na čele štátu vôbec také neprezieravé, ako sa na prvý pohľad zdá. Pravdaže, ísť s tým do volieb ako s predvolebným sloganom môže byť v spoločnosti, kde si väčšina ľudí myslí, že im sa TO (rozumej zlé až najhoršie) nikdy nemôže prihodiť, môže byť politicky samovražedné. Hrozí však, že len do istého času. Presnejšie do času rozpadu nádejí, že je naozaj reálne, aby sme sa VŠETCI mali tak, ako nám to nielen v reklamách, ale aj slaboduchých textoch či programoch servíruje prevažná väčšina médií, teda ako multiboháči. A že práve taký multiprepych je ten pravý životný cieľ. A že ho môžu dosiahnuť všetci bez výnimky. A že ak aj nie, budeme z tých všetkých práve my tí, ktorým sa to podarí. Nebudeme. A nech všetky sily sveta opatrujú tých, ktorí sa nám usilujú natlačiť do hláv opak, ak si to tá masa, ktorá má len svoju biedu, naplno uvedomí. V tej chvíli bude úplne jedno, aké percento zodpovednosti za súčasné postavenie a za postoje biednych má ktorý režim. Tým skôr, že najmenej to bude zaujímať tých, čo sa prepadli na dno u nás dlho poznané len z kníh, filmov či rozprávania starých rodičov. Dôležité dokonca nebude ani to, že sa existencia toho dna na našom území oficiálne nepripúšťa alebo sa zmienky o ňom označujú za bohapustú propagandu. A v prípade vzopätia tých, ktorí nebudú mať čo stratiť, bude absolútne jedno aj to, či na ekonomický, spoločenský a ľudský prepad jeden režim, ako sa vraví, zarobil a druhý to LEN ignoroval, ani koľkí z tých, ktorých vlastná bieda prestane baviť, sa do nej dostali vlastným pričinením. Reťaz moci mocných praskne na prekypenej slabosti bezmocných.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama