Úniu čaká skúška odvahy

Premiéri a prezidenti štátov Európskej únie majú v marci v Bruseli rozhodnúť o budúcnosti energetickej politiky EÚ. Ak budú brať do úvahy posledné zistenia odborníkov OSN o klimatických zmenách, rýchlo zamietnu to, čo navrhujú ich ministri životného prostredia. Ten koncept totiž vôbec neberie do úvahy početné varovania vedeckých autorít a stanovuje skromné ciele v redukcii emisií oxidu uhličitého a vo využívaní obnoviteľných zdrojov energie. Medzivládny panel OSN potvrdil dva základné fakty: ku klimatickým zmenám prispieva svojou činnosťou aj človek. Ak to nezmení, čakajú ho intenzívnejšie búrky, suchá a zdvíhanie hladín oceánov. Čas na ďalšie rozmýšľanie už nie je. Pasívny postoj nemožno ospravedlňovať ani tým, že neblahé následky v tomto smere najviac pocítia ľudia, ktorí žijú v krajinách tretieho sveta. Dôvodom na zdržanlivosť by nemalo byť ani to, že jednostranné dobrovoľné obmedzenia môžu EÚ ekonomicky znevýhodniť oproti USA, Číne a ďalším hospodárskym blokom, ktoré sa podobným opatreniam húževnato bránia. Únia by mala vo svojej energetickej politike urobiť rozhodné kroky, a tým inšpirovať aj ostatné rozvinuté štáty. Nestačí, ak obnoviteľné zdroje budú do roku 2020 vykrývať iba pätinu spotreby primárnej energie, ako to navrhujú ministri. Pritom odmietajú prijať akékoľvek záväzné opatrenia, ktoré by jej výrobcov nútili k nevyhnutným investíciám a technologickým zmenám. Európa si však začína uvedomovať, že obnoviteľná energia môže byť na rozdiel od energie z fosílnych palív čistejšia, bezpečnejšia, a najmä udržateľnejšia. Stále viac investorov v nej vidí budúcnosť, ich podnikateľské sebavedomie by určite povzbudili jasné ciele európskych vlád podporené konkrétnymi nástrojmi vrátane finančných. Únia by mala opustiť všeobecné kritériá a stanoviť si jasné ciele pre jednotlivé odvetvia: produkciu elektriny, vykurovanie, chladenie... Najmä ak samotná Európska komisia označuje vlastné pravidlá za veľmi vágne. Nereálne plány Lisabonskej stratégie a jej smutný osud môžu slúžiť ako varovný príklad. Mal by sa prijať záväzok, aby do roku 2020 pokrývali zdroje z biomasy, veternej a slnečnej energie štvrtinu celkovej energetickej spotreby EÚ. Schizofrenický postoj únie badať na príklade postoja k emisiám oxidu uhličitého. Ministri životného prostredia členských štátov navrhujú znížiť ich objem do roku 2020 o pätinu. Okrem konštatovania, že ide o nepochopiteľný alibizmus, je to zlý signál pre medzinárodnú komunitu. Volanie mimovládnych organizácií po 30-percentnom cieli je legitímne aj preto, že inak sa nebude dať udržať nárast globálnej teploty oproti predindustriálnej dobe pod dvoma percentami. Hranica dvojpercentného nárastu teploty oproti úrovniam spred približne 150 rokov by sa podľa vedcov nemala prekročiť, ak nechceme ľudí vystaviť riziku katastrofických klimatických zmien. Ak pri emisiách zatiaľ chýba politická vôľa, tak pri znížení spotreby energie sa to tvrdiť nedá. Tu sa politici aj mimovládny sektor zhodujú, že do roku 2020 treba zredukovať súčasné plytvanie o pätinu. Opäť však chýbajú konkrétne záväzky. Schopnosť stanoviť si merateľné ciele a spôsoby, ako ich dosiahnuť, bude v EÚ asi najväčšou prekážkou v boji proti klimatickým zmenám. Pri ignorantskom postoji USA, Ruska, Číny a Indie zaujíma svetovú verejnosť práve EÚ ako pionier zodpovednejšieho správania. Keď sa oň starý kontinent usiluje pri ľudských právach či diplomacii, nie je dôvod, aby neurčoval smer aj pri riešení naliehavého problému klimatických zmien. Autor je mediálny koordinátor Priateľov Zeme