Vojna zvoní všetkým

Dotkla sa nás vojna. A vôbec nie nepriamo. Dostali sme plný zásah. A hoci sme ho nedostali všetci, zasiahol každého. Aj toho, kto si to nepripúšťa. Jedovatú chuť vojny teraz poznajú všetci obyvatelia Novák a ich okolia. Nemusia ani pozerať akčné filmy, ani spravodajstvo z Iraku, Afganistanu či iného miesta na Zemi, kde vybuchuje munícia, ktorá nie je určená na znefunkčnenie seba samej, ale na znefukčnenie ľudských životov. Definitívne a nenávratné. Žijem. To vraj bolo prvé slovo, ktoré namiesto pozdravu hovorila jedna Nováčanka každému, kto jej po správe o tragédii v podniku na likvidovanie munície zavolal. Žijem, opakovala, ale po zásahu tlakovou vlnou som hodinu neprehovorila ani slovo. Ktovie koľkým a ako dlho bude dopriate po takýchto výbuchoch hovoriť žijem, ak tie výbuchy neprídu po ľudskej nepozornosti či lajdáctve, ale naopak, po pozornosti, ktorú nám venujú tí, pre ktorých nie sme viac ako nepríjemný hmyz. Bude na našom území aspoň jednej generácii dopriate prežiť život v mieri? Zúfalý otec jedného z nezvestných chlapcov povedal, že nijakí nezvestní nie sú, pretože v nováckej fabrike na ničenie zbraní nemohol v epicentre výbuchu nikto prežiť. A pripomenul, že je paradoxné, ako sa ľuďom vypomstila potreba pracovať. Nedostatok pracovných príležitostí v tejto lokalite totiž spôsobil, že sa mnohí usilovali dostať do podniku na zneškodňovanie munície neraz za každú cenu. Aj protekčne, s malými či nijakými skúsenosťami. Usilovali sa o to pre prácu, pre zárobok, a netušili, že sa o to usilujú aj pre smrť. Zbrane sú také. Jedných živia, druhých zabíjajú. Lenže smrť v tomto prípade nerobí výnimky pri nikom. Ani pri tých, ktorých zbrane živia len tým, že ich vyrábajú. Zbrane nemajú svedomie. Vyrábajú sa, aby zabíjali. Rovnako, ako sa vyrábajú vojny. Aj tie sa vyrábajú ako hocijaký iný tovar – pre zisk. Aj preto, že človek má stále všetkého málo. Presnejšie, je presvedčený, že má málo. Chce viac, chce lepšie. Len ťažko povedať, či je viac vždy naozaj aj lepšie. A či sa preto, aby sme mali viac, musia rozpútavať vojny. Namietate, že vy predsa nie? Hlboký omyl. Svet je príliš malý na to, aby sa nejaká vojna začína a viedla bez toho, aby sme nejakým spôsobom boli jej účastníkmi. Nešťastie v Novákoch otriaslo všetkými, ktorým vzalo najbližších. Otriaslo aj tými, ktorí „len“ boli pri tom. Ostatní sme možno na chvíľu zmeraveli. Ale vojna, u nás zatiaľ len v špecifickej, pasívnej podobe, by mala otriasť každým z nás. Pretože sa každého z nás dotýka viac, ako sa odvážime pripustiť. Lebo aj tí, ktorí nikdy nečítali Hemingwayovo Komu zvonia do hrobu, zrejme cítia – vojna zvoní všetkým.