Výbuch a ticho
Vyzeralo to tam ako po výbuchu. Televízia nám ukázala, čo bežne nemáme šancu vidieť. Prázdnotu. Že na nej kedysi stála dáka budova sme si mohli iba domýšľať. Nič, nič, iba zemina. Zdrvení príbuzní, panie v zimných kabátoch rozprávajú o svojich nenájdených dcérach. Bezmyšlienkovití novinári pustia psychológov len k jednej-dvom banálnym vetám. A veď čo sa tu dá povedať? Strih. U susedov je pokoj. Pokojne sa debatuje – čo aj niektoré názory sú pustené hlasnejšie a niektoré zase nie sú pripustené vôbec. Hovorí sa o vážnej veci. Treba, či netreba Čechom americký radar? Zástancovia hovoria, že treba – a jedným dychom dodávajú, že veď o ničom ešte nie je rozhodnuté. Asi ako keď kedysi po Černobyle u nás rádioaktivita nebola a zároveň stále klesala. Je to šikovný postoj; na nejaké rozhodovanie je stále skoro, skoro, priskoro – až kým tí istí zástancovia neoznámia, že z rozbehnutého vlaku sa nedá vyskočiť. Ale čo je nás, priatelia, do toho? Keď sa na území niekdajšieho Československa rozmiestnili sovietske rakety, vyvolalo to protesty domácich disidentov i zahraničného mierového hnutia. Vtedy bolo jasné, že takéto rozhodnutie sa netýkalo len jediného štátu. Bolo jasné, že hrôzostrašné dopady nerešpektujú zemepis. Či boli rakety na Šumave, alebo v Tatrách, týkalo sa nás to. Zmenilo sa niečo tým, že páni Klaus a Mečiar narysovali medzi nami čiary a nechali postaviť na diaľniciach colnice? „Každý náš dôstojník vie, že na ten radar pôjde prvý jadrový úder. Veď toto je najpodstatnejšie, oslepiť nepriateľa. Aby nemohol reagovať,“ hovorí pri náhodnom stretnutí bývalý vojak. Možno má a možno nemá pravdu. Načo hneď privolávať jóbovky-atómovky. Ale že radar bude novým terčom, ktorý protivník bude chcieť zasiahnuť, na tom sa hádam zhodneme. Trafí? Pri bombardovaní Juhoslávie zablúdili údajne tie najvyspelejšie strely aj do susedného Bulharska a Macedónska. A čo rakety menej vyspelé? A čo ak to naozaj nebude len taký „obyčajný“ úder? Kam zasiahnu jeho dopady, keď dopadne? Zastanú poslušne na hraniciach? Ale čo. Možno sa systém v praxi osvedčí. „Úspěch americké raketové obrany v Polsku, aneb Američané litují, že byla zničena Bratislava,“ predstavuje si autor Uwe Ladwig túto úspešnú obranu na internetových Britských listoch. „Díky velice profesionální práci amerických specialistů byl let rakety přerušen. Bohužel se nedalo zabránit tomu, že jaderná hlavice vybuchla, a to náhodou nad Bratislavou. Celé město bylo zničeno. Obětmi se stali také obyvatelé Rakouska. Počty mrtvých a raněných zatím nejsou známy.“ Áno, je to len strašenie. Nič z toho sa nemusí stať. Štyridsať rokov žila Európa v tieni hrozby jadrovej vojny. Žila a prežila. Mali sme šťastie. Ale nemusí to tak byť navždy. V Novákoch sme videli malú, veľmi malú ukážku toho, čo to znamená, keď ničivá sila zrazu splní svoj účel. Tá základňa, ktorú máme mať za rohom – priblíži, alebo oddiali ukážky oveľa väčšie? Budú vďaka nej bezpečnejší Američania, Česi, Poliaci, my, Rusi, vôbec niekto? Prečo sa o tom u nás nehovorí? Prečo sa s tým u nás nič nerobí? Nás sa to naozaj netýka?
