Prelet nad sokolím hniezdom

Ján Sokol bol spolupracovníkom ŠtB. Dokonca vedomým. A ešte za to dostával aj peniaze. Navyše o tom všetkom dlho mlčal, resp. klamal. Podľa niektorých je to ďalšie svedectvo o obludnosti totalitného režimu.
Počet zobrazení: 1327

Ján Sokol bol spolupracovníkom ŠtB. Dokonca vedomým. A ešte za to dostával aj peniaze. Navyše o tom všetkom dlho mlčal, resp. klamal. Podľa niektorých je to ďalšie svedectvo o obludnosti totalitného režimu. Zároveň je to však šokujúca výpoveď o inštitúcii, ktorá si nárokuje pozíciu kľúčovej morálnej autority národa. Pravicové médiá minulý týždeň prvýkrát po dlhom čase nasadili voči eštébákom zmierlivý tón. Predtým sa politici či inak verejne známi ľudia v prípade podobných odhalení ocitli na pranieri bez ohľadu na (ne)existenciu jasných dôkazov. Teraz sa však zjavilo hneď niekoľko zmierlivých postojov, čo informácie o arcibiskupovi Sokolovi zľahčujú, ba z neho robia obeť komunistického totalitného systému. Mnohí by zrazu boli radi, keby táto honba prestala. Aj tí, ktorí každého, kto hovoril o hrubej čiare za minulosťou označovali za zbabelca bojaceho sa vysporiadať s minulosťou. Nekompromisný pravicový komentátor zrazu upozorňuje, že obyčajný spis ŠtB nehovorí dosť o okolnostiach ani o motivácii človeka, ktorý s tajnou políciou spolupracoval. Prečo to však nenapísal, keď išlo o niekoho iného, nie o arcibiskupa Sokola? Živelné odhaľovanie eštébákov si pritom vyžiadalo nejednu naozaj nevinnú obeť. Napríklad niekdajšieho šéfa prvej ponovembrovej moravskej „národnej“ strany, ktorý na to doplatil životom. Vtedy ešte nikto – najmä nie fanatickí antikomunisti – jednotlivé kategórie nerozlišoval a on bol celé týždne pod tlakom pravicových médií, ktoré ho dehonestovali pre informáciu, že bol kandidátom tajnej spolupráce. Vedel, že s ŠtB nespolupracoval, no nevedel sa účinne brániť a jeho srdce extrémny stres nevydržalo. Navždy zostane jednou z najväčších čiernych škvŕn na svedomí Václava Havla, ktorý sa až potom postavil proti novodobej honbe na čarodejnice a priznal, že ŠtB istý čas bez jeho vedomia evidovala ako kandidáta na spoluprácu aj jeho. Eštébák? V prípade Jána Sokola vyvolalo vážne podozrenie už jeho nezvyčajne dlhé zaradenie medzi kandidátov tajnej spolupráce. Odborníci vysvetľovali, že tak dlho ŠtB nikdy nikoho nepreverovala. Fakt, že v jeho prípade otáľala vyše 10 rokov podľa nich naznačuje, že si kontakty s ním vážila a nechcela naňho zbytočne tlačiť. Ján Langoš niekoľkokrát zdôraznil, že nikto sa nemohol stať agentom ŠtB tak, že by o tom nevedel, že by s tým pri plnom vedomí nedal (písomný) súhlas. A Ján Sokol sa napokon agentom stal. Nijaký výnimočný príbeh, podobných by sme v archíve ÚPN našli desiatky, ba stovky. Lenže ak bol Ján Sokol eštébák, tak je tu jeden zásadný rozdiel: nie z vtedajšieho, ale predovšetkým zo súčasnéhopohľadu nejde o obyčajného eštébáka. Naopak. Ak niečo kresťanským demokratom pri ich osemročnom vládnutí zlomilo krk, bolo to predovšetkým úsilie o klerikalizáciu verejnej sféry. Od zavádzania vyučovania náboženstva do vzdelávacieho systému cez štátom platenú kňazskú službu v ozbrojených silách, zvyšovanie financovania života cirkvi zo štátnych zdrojov, rozsiahle reštitúcie kedysi cirkevného majetku, posilňovanie náboženského vysielania verejnoprávnych médií až po politickú predvolebnú agitáciu v kostoloch. To všetko malo a má maximalizovať vplyv katolíckej cirkvi na život každého občana SR bez ohľadu na jeho politickú orientáciu, a najmä náboženské (ne)presvedčenie. Predstavitelia KDH to obhajovali nevyhnutnosťou morálnej obrody spoločnosti. Ale dnes sa musíme pýtať: Pod vedením človeka, ktorý vedome spolupracoval s totalitnou tajnou políciou a otvorene chváli fašistický režim? Morálna očista podľa cirkvi Najväčším problémom nie je spolupráca Jána Sokola s ŠtB. S trochou zľahčenia môžeme pokojne konštatovať, že takých ľudí sú medzi nami stovky a nemôžeme ich všetkých hádzať do jedného vreca. Napokon, udávať z politických dôvodov sa dalo aj bez spolupráce s ŠtB. Problémom je v prvom rade fakt, že arcibiskup o tejto spolupráci dlho klamal tvrdiac, že nijaké kontakty s tajnými agentmi nemal. Zatajoval dôležité skutočnosti a fakty, prekrúcal ich pred verejnosťou a pravdu – aspoň čiastočnú – nepriznal sám od seba, ale až keď už zaňho prehovorili dôkazy. Pritom mnohé „obvinenia“ stále odmieta. Ale akú váhu majú všetky jeho ďalšie vyjadrenia? Kedy môžeme čakať ich ďalší posun, kedy prídu na rad ďalšie priznania? Ďalší problém je postoj katolíckej cirkvi. Je neuveriteľné, že by v nej nikto zo Sokolových kolegov doteraz nepoznal pravdu. Napriek tomu sa ho oficiálni predstavitelia cirkvi verejne zastávali a nepripúšťali to, čo teraz pripustil on sám. KDH nikdy nekonalo v rozpore so záujmami katolíckej cirkvi: ona ašpiruje na hlavnú morálnu autoritu v spoločnosti, ona ústami svojich predstaviteľov neraz zdôrazňovala nevyhnutnosť morálnej očisty národa od dedičstva komunizmu. Teraz sa však ukazuje, že si morálnu očistu predstavuje dosť selektívne. Sama seba očistiť nielenže nevie, ale ani nechce. Minimálne, ak ide o jej vlastných ľudí. Na akých skutočných, nie deklarovaných, etických princípoch by teda stála oná morálna obroda spoločnosti, ak by sme ju prenechali jej? Autor je stály spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984