Reklama
Reklama

Bábiky, či rebelantky?

Zhruba pred rokom sme sa z médií dozvedeli, že dve mimovládne ženské organizácie sa rozhodli v Bratislave osláviť MDŽ ako pripomienku dlhodobého úsilia žien o rovnoprávnosť v spoločnosti.
Počet zobrazení: 904
5_kresba-m.jpg

Zhruba pred rokom sme sa z médií dozvedeli, že dve mimovládne ženské organizácie sa rozhodli v Bratislave osláviť MDŽ ako pripomienku dlhodobého úsilia žien o rovnoprávnosť v spoločnosti. Správa obligátne pripomína, že 8. marec bol u nás v minulom režime príznačný povinnými podnikovými oslavami, na ktorých ženy dostali obligátne klince (rozumej kvety) a uteráky. A že sa stal nástrojom režimovej propagandy. Lebo sa oslavovalo preto, aby ženy získali pocit, že režimu na nich záleží a že sú jeho súčasťou. Zvláštne, ja som vždy mala pocit, že MDŽ sa oslavovalo kvôli mužom. Aby získali pocit, že im na ženách záleží. Vtedy, zrejme rovnako ako v súčasnosti, mnohým z nás, a mužom už vôbec, akosi nedochádzalo, že MDŽ má byť pripomienkou štrajku newyorských textiláčok, ktoré ním bojovali za zrušenie desaťhodinového pracovného času, proti nízkym mzdám a zlým pracovným podmienkam. Mzdy sme síce nemali veľmi vysoké, ale dalo sa z nich vyžiť. Prečo, o tom sa rozširovať nebudem; mohlo by sa to vnímať ako nástroj režimovej propagandy. Napokon tie a tí, čo to zažili (a boli spokojné a spokojní alebo nespokojné a nespokojní), vedia prečo. Napríklad preto, že sme pracovali alebo prinajmenšom boli na pracoviskách zväčša naozaj osem hodín denne a pracovné podmienky boli – tiež zväčša (či pre väčšinu?) – znesiteľné. Pravda, obchody boli v nedeľu a cez sviatky zatvorené, takže ich zamestnanci boli ochudobnení o nadčasy... Za menej práce a viac peňazí V roku 1857 to bolo inak. Robotníčky z viacerých newyorských textiliek demonštrovali 8. marca na uliciach za zlepšenie pracovných podmienok a zvýšenie platov. Polícia ich rozohnala, ale ony vzápätí založili prvé odborové združenie továrenských šičiek, ktoré nezaháľalo. Roku 1908 už vyšlo do ulíc New Yorku v marci asi pätnásťtisíc žien. Okrem volebného práva žiadali aj skrátenie pracovného času a zvýšenie miezd. Požiadavky, s ktorými by si v slovenskej súčasnosti nedovolili vyjsť do ulíc nielen ženy, ale ani muži. O zamestnanie, a nie jedno, sa každý (šťastlivec – lebo sú aj nešťastlivci bez čo i len polovičného zamestnania) trasie. A tak, usudzujúc z diskusií súvisiacich s úvahami o zmenách v Zákonníku práce, sa zdá, že naši ľudia začnú demonštrovať za to, aby im zákon umožnil pracovať za čo najhorších podmienok, za čo najnižšie mzdy a až do vyčerpania. Členky Socialistickej strany Ameriky naopak. Z demonštrácií za svoje práva urobili pravidlo a 28. februára 1909 vyhlásili Medzinárodný deň žien. Nebol to však ešte TEN Medzinárodný deň žien. TEN prišiel na svet až roku 1910 na Medzinárodnej ženskej konferencii v Kodani a pokladá sa zväčša za jeho konštituovanie, aj keď OSN naň zaostrila pozornosť až o 65 rokov neskôr. Američania môžu za 1. máj, Američanky za MDŽ Tak či onak, americkí muži štrajkujúci a demonštrujúci roku 1886 najmä v Chicagu a neskôr po celých USA, aby si vybojovali osemhodinový pracovný čas, si na ustanovujúcom kongrese II. internacionály roku 1889 v Paríži vyslúžili Sviatok práce a ich ženské náprotivky prevažne z New Yorku o dvadsaťdva rokov neskôr Medzinárodný deň žien. Oslavoval sa búrlivo; ibaže vtedy bez klinčekov aj bez uterákov, zato s bojovými požiadavkami. A najprv len v Rakúsku, Dánsku, Nemecku a Švajčiarsku. Ženy tam žiadali najmä volebné právo a rovnaké práva, mzdy aj postavenie v zamestnaní, ako mali muži, ale aj právo vzdelávať sa. V Rusku sa ženy vzopäli oslavovať svoj deň tiež bez klincov a uterákov, ale demonštráciami, až v roku 1913. Do histórie sa pritom mimoriadne zapísal najmä 8. marec 1917 (v Rusku vtedy 23. február). Demonštrácie petrohradských žien vtedy pod heslom Chlieb a mier vyústili do generálneho štrajku a tri dni na to do abdikácie cára Mikuláša II. Dočasná vláda potom uzákonila všeobecné volebné právo – aj pre ženy a udalosti sa udalosti sa do dejín Ruska zapísali ako februárová revolúcia. Pracovný čas – 14 hodín denne Podľa niektorých médií aj autorov sú tieto udalosti mýty a účelová propaganda. Nuž ktovie. Ale keď sa človek začíta do podnetnej štúdie Maríny Zavackej z historického ústavu SAV, Prečo sa oslavuje 8. marec, ktorá vyšla v Revue o dejinách História, pri niektorých pasážach opisujúcich pomery v amerických textilkách, rád by spochybňovačom dal za pravdu. Ibaže stoštyridsaťšesť mŕtvych v newyorskej továrni Triangle Factory je sotva mýtus. Ako píše Marína Zavacká, na ôsmom až desiatom poschodí fabrickej budovy pracovalo vyše päťsto žien a okolo sto mužov, pracovný čas bol 14 hodín denne, v halách plných horľavých materiálov sa tolerovalo fajčenie „na povzbudenie“, svietilo sa otvorenými plynovými horákmi, pohotovostné hasiace prístroje či náradie chýbali. Pracovné podmienky v tejto továrni pritom nepatrili k výnimočne zlým. V sobotu 25. marca 1911, len niekoľko minút pred koncom pracovného času, vzbĺkol na ôsmom poschodí požiar. Z desiateho poschodia sa podarilo robotníčkam uniknúť cez strechu do vedľajšej budovy, na deviatom sa o požiari dozvedeli prineskoro. Z dvoch východov bol jeden stále zamknutý, aby sa uľahčila kontrola odchádzajúcich. Pred druhým východom už šľahali plamene. Nákladný výťah sa zablokoval. Hoci hasiči prišli na miesto pomerne rýchlo, nemohli zasahovať, pretože ich rebríky siahali len po šieste poschodie. Zúfalé ženy, ktoré sa rozhodli zachrániť si život skokom z deviateho poschodia, mali minimálnu šancu prežiť, ak netrafili do hasičských plachiet a sietí. Ostatným neostala nijaká šanca. Od piatej ráno do siedmej večer Sotva si možno odpustiť úvahu, koľkí z tej poldruhastovky mŕtvych mohli žiť, keby boli pracovné podmienky v továrni trochu iné. Keby sa napríklad v požiarne rizikovom prostredí fajčenie „na povzbudenie“ netolerovalo, ale striktne zakazovalo, a namiesto fajčenia by sa robotníčkam a robotníkom umožnilo povzbudenie – odpočinkom. Pretože denná štrnásťhodinová práca vyzerala podľa listu jednej textilnej robotníčky priateľke, ktorý napísala roku 1844 a ktorým M. Zavacká dokumentovala svoju štúdiu, takto: Chcela si presne vedieť, ako pracujeme. Do fabriky ideme na piatu, o siedmej máme raňajky, o pol hodinu sa vrátime a pracujeme do pol jednej. O jednej, alebo štyri mesiace do roka o štvrť na dve, sa vraciame k práci a robíme do siedmej večer. Potom už máme celý večer pre seba, čo je viac, než majú mnohé iné dievčatá, ktoré si myslia, že od života ,fabričky´ nie je nič nudnejšieho. Ďalšia robotníčka však vidí svoje postavenie v textilke menej priaznivo. Roku 1845 píše: Som tu medzi samými cudzincami. Fabrické dievča, fabrička. Mnohí ľudia to slovo považujú za ponižujúce, i keď ja to, pravdu povediac, vôbec tak nevidím ani necítim. Tak tu som. Driem deň za dňom v hlučnej fabrike. Keď zazvonia, musím tam. Musím tam ostať a tráviť dni života medzi sivými stenami, kde jedinou hudbou je ustavičný rachot strojov?“ Cena človeka Pri vyšetrovaní tragédie newyorskej továrni Triangle Factory, uvádza M. Zavacká, sa zistilo, že v budove v poslednom čase už niekoľkokrát horelo, i to, že v továrni sa nedodržiavali ani vtedy platné predpisy pracovnej hygieny. Trestné stíhanie voči majiteľom, pánom Blanckovi a Harrisovi, sa však po ôsmich mesiacoch skončilo ich oslobodením. Dostatočne sa vraj nepreukázalo, že by o zamknutí východov boli osobne informovaní. Výsledkom 23 individuálnych žalôb bola nakoniec dohoda o odškodnom – po troch rokoch sa pozostalí domohli 75 dolárov za každého mŕtveho. Obrovský význam pre budúcnosť však malo vyšetrovanie štátnych a odborových hygienických a požiarnych komisií. Miestna pobočka textilných odborov zbierala svedectvá a vyvíjala nátlak na došetrenie prípadu. Do mesiaca po požiari vymenoval guvernér štátu vlastnú vyšetrovaciu komisiu pre továrne. Tá počas nasledujúcich piatich rokov spracúvala svedectvá o pracovných podmienkach na rôznych pracoviskách a položila základ novej legislatívy o bezpečnosti práce. Ktovie, čo by mohlo u nás položiť základy takého uvažovanie, ktoré nás – najnovšie pri diskusiách o pracovných podmienkach v súvislosti so Zákonníkom práce primäje uvedomiť si, že vyčerpávať sa v snahe o prežitie v práci donemoty v niekoľkých zamestnaniach je existenčne ohrozujúcejšie, ako vymôcť si možnosť dostávať v jednom zamestnaní plácu, z ktorej sa dá vyžiť. Čierne dni súčasných textiláčok Aj v súvislosti s ôsmym marcom mi nedá nemyslieť na osudy textiláčok na Slovensku, ale aj inde v Európe, ktorým karty riadne zamiešala nielen zmena režimu, ale aj boom textiliek v Ázii. Najnovšie sa recesia textilného priemyslu u nás dotkla Ozety v Trenčíne, v meste a kraji, ktoré sa ešte pred pár rokmi pýšilo vysokou zamestnanosťou. Lenže nedá mi nemyslieť ani na osudy tých žien a mužov v Ázii, ktorí nás svojou lacnou prácou vytláčajú z textilného trhu. Jedni i druhí, hoci aj pracujú proti sebe, sú postavením na jednej lodi. Akoby na ôsmom až deviatom poschodí niekdajšej Triangle Factory. Otázne je, či pre zmenu ich postavenia treba čakať na tragický požiar. Možno by bolo lepšie hasiť preventívne – a nielen v textilkách. Ak nie pre iné, tak preto, že pri takom požiari si nie je istý nik, ani tí, čo sú zdanlivo za vodou. Pretože čo ako by si to mnohí želali, ženy vedia byť nielen vyzdobené bábiky, ale aj cieľavedomé rebelantky.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama