Nie je dobré stáť v rade pred obchodom, ale ani pred úradom práce

Je jedným z najvýznamnejších postkeynesiánskych ekonómov v Rakúsku. Narodil sa v roku 1921 vo Varšave, kde aj študoval. Od roku 1960 bol profesorom národného hospodárstva na Hlavnej škole plánovania a štatistiky vo Varšave.
Počet zobrazení: 936
6Kazimierz Laski-m.jpg

Kazimierz Łaski, ekonóm Je jedným z najvýznamnejších postkeynesiánskych ekonómov v Rakúsku. Narodil sa v roku 1921 vo Varšave, kde aj študoval. Od roku 1960 bol profesorom národného hospodárstva na Hlavnej škole plánovania a štatistiky vo Varšave. Po „marcových udalostiach“ v Poľsku v roku 1968, keď vedenie strany reagovalo na narastajúcu nespokojnosť v krajine antiintelektuálnou a antisemitskou kampaňou, emigroval do Rakúska. Najprv pôsobil na Viedenskom inštitúte medzinárodnej komparatívnej ekonómie (WIIW), od roku 1971 bol profesorom na Univerzite Johannesa Keplera v Linzi. Po odchode do dôchodku bol od roku 1991 do roku 1996 riaditeľom výskumu na WIIW. S inštitútom je dodnes profesionálne úzko spojený. Po počiatočnom mladíckom období dogmatického marxizmu sa kriticky zaoberal štátno-socialistickým experimentom na jednej strane a mainstreamovými transformačnými stratégiami deväťdesiatych rokov na strane druhej. Rozhovor s Kazimierzom Łaskim publikujeme s láskavým súhlasom pôvodného vydavateľa, rakúskeho odborného časopisu Kurswechsel. Zhovárali sa Joachim Becker a Cécile Undreiner V Poľsku ste sa najprv zaoberali marxistickou ekonómiou, no potom ste sa priblížili teoretickým predstavám slávneho poľského ekonóma Michała Kaleckého. Aké boli dôvody tohto posunu vašej teoretickej perspektívy? – Ako to často v živote je, nemožno tu pomenovať jeden jediný dôvod. Súhlasí, že som sa najprv zaoberal marxistickou teóriou, a to veľmi dogmatickou formou. Skôr ako veda to však vtedy bol druh akéhosi náhradného náboženstva. Ku Kaleckému som sa priblížil predovšetkým preto, že Kalecki sa vrátil do Poľska. Bolo to v roku 1955. Základnou príčinou tejto zmeny však bolo sklamanie z ekonomických výsledkov centrálne plánovaného hospodárstva. Rolu tu zohrával aj politický vývoj. Do rozkolu s Titom panovala v rokoch 1945 – 1948 predstava, že to urobíme inak ako Sovietsky zväz. Túto ideu som – vtedy dvadsaťpäťročný – euforicky prijal. Výsledky obnovy koncom 40. rokov boli viac ako uspokojujúce. Samotný názov – ľudová demokracia – bol považovaný za akési vymedzenie voči diktatúre proletariátu. Bolo to však len krátke obdobie, po ktorom nasledovalo nasmerovanie na Sovietsky zväz pod vedením Stalina. Model zmiešaného hospodárstva sa nahradil modelom centrálneho plánovania a k tomu pribudli ešte významné vojenské výdavky. Toto všetko sa negatívne prejavilo politicky, no predovšetkým hospodársky. V roku 1956 sa udiali dôležité udalosti – pomermi otriasajúci XX. zjazd KSSZ, na ktorom Chruščov zúčtoval so Stalinom, protesty v Poľsku, povstanie a jeho potlačenie v Maďarsku. – To bol skutočne rozhodujúci bod, ktorý rozkýval celý politický establišment. Týkalo sa to aj Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZPR). Gomułka, ktorý bol predtým takmer uväznený, sa dostal späť k moci. Bol to jediný okamih, keď, ak by sa boli naozaj uskutočnili slobodné voľby, mohol ich vyhrať. Treba však zohľadniť, že PZPR by sa sama z vlastnej sily nikdy nedostala k moci. To ju odlišuje od Kuby, Číny alebo dokonca od Juhoslávie. Spojenectvo so Sovietskym zväzom bolo pre PZPR a aj pre Gomułku podstatné. Mimochodom, on nebol proti Sovietskemu zväzu. Ale bol samostatný komunista, zastupoval záujmy Poľska a bol striktne proti kolektivizácii poľnohospodárstva. Podobný vývoj prebehol aj v iných krajinách, predovšetkým v Maďarsku. Tam však z pohľadu Sovietskeho zväzu zašli priďaleko a za to ich krvavo potlačili. Marx vyvinul svoje teoretické predstavy a pojmy v podstate na základe pozorovania rozvinutej výroby tovarov a kapitalistických pomerov. Mal málo čo povedať k postkapitalistickému hospodárstvu a spoločnosti a na základe toho bolo to, čo povedal, dosť cudzie. Existovalo len relatívne veľmi málo systematických pokusov vytvoriť na Marxovi založenú teoretickú koncepciu štátno-socialistických ekonomík (k nim patrili napríklad pokusy Włodzimierza Brusa či Otu Šika). Prispelo podľa vás to, že štátne a stranícke vedenie znemožnilo kritickú sebareflexiu, k implózii štátneho socializmu? – Najprv zodpoviem otázku týkajúcu sa postkapitalistického hospodárstva. Nedostatok kritických diskusií bol určite jednou z príčin zrútenia štátneho socializmu. Experiment socializmu leninsko-stalinského typu však zlyhal z mnohých dôvodov. Jedným z nich bolo, že v nijakej z týchto krajín nebol systém de facto demokraticky potvrdený. Jediné slobodné voľby v Rusku, krátko po Októbrovej revolúcii 1917, boľševici ešte umožnili, potom, v roku 1918, však Ústavodarné zhromaždenie rozohnali, pretože ich jasne prehrali. To, čo sa neskôr nazývalo socializmom, sa legitimovalo odvolávaním na vôľu robotníckej triedy, odporovalo to však jediným slobodným voľbám. Aj keď Marx hovoril o diktatúre proletariátu, nemyslel tým, domnievam sa, takú diktatúru, aká potom bola v Sovietskom zväze. Nijaké podobné pokusy neboli neskôr nikdy legitimované voľbami ani v Číne a ani na Kube. Rozpad socializmu bol neodvrátiteľný, pretože bol ekonomicky neefektívny, a veľký podiel zdrojov, najmä v Sovietskom zväze, šiel do zbrojného priemyslu. Nie je však pravda, že sa v tom čase nevybudovali kapacity. Všetky krajiny východnej Európy ešte dnes čiastočne žijú z výpredaja toho, čo vtedy vytvorili. Mohla socializmus podľa vás zachrániť trhová reforma? – Otázka, či trhové hospodárstvo a socializmus môžu byť navzájom spojené, zostáva vlastne nezodpovedaná. Istotne nie, ak sa socializmus stotožní s centrálne plánovaným hospodárstvom. Samozrejme, trhové hospodárstvo potrebuje skutočné, nie propagandistické ceny. Všetky socialistické krajiny mali umelé ceny. Ponuka a dopyt sa rozchádzali. Ľudia stáli v radoch, aby dostali tovar. Na druhej strane máme kapitalistický systém, v ktorom panuje trh kupujúcich. Nie ľudia stoja v radoch, ale tovar leží v regáloch a čaká na zákazníkov. Takisto je v kapitalizme trhom nakupujúceho aj trh práce. Na tomto trhu stoja robotníci v radoch, aby dostali prácu. Zdá sa teda, že de facto máme len voľbu medzi systémom, kde ľudia stoja v rade, aby dostali tovar, alebo medzi takým, kde ľudia stoja v rade, aby dostali prácu. Nie je to veselá alternatíva, a nedomnievam sa, že sú len tieto dve možnosti. Som presvedčený, že sociálne trhové hospodárstvo dokáže medzi nimi nájsť kompromis. V každom prípade sa k takémuto záveru približujú skúsenosti z rokov 1950-1970 v západnej Európe, predovšetkým v Rakúsku a Spolkovej republike Nemecko. Ani údajne úzka súvislosť medzi základňou a nadstavbou nie je celkom istá, minimálne na určitý čas. Vývoj v Číne predstavuje v tomto smere veľmi zaujímavý príklad. Panuje tam starý politický systém a de facto tam majú kapitalizmus. A ten rastie extrémne rýchlo. Súvislosť medzi nadstavbou a základňou teda nie je taká úzka, ako sa predpokladá. Či to vydrží nadlho, je iný príbeh. Nedomnievam sa, že pri miliardovom národe a moci malej skupiny je mocenský zväzok takto udržateľný. Pre Marxa a marxistov bol socializmus vždy spätý s robotníckou triedou. Pre stredo- a východoeurópske krajiny s výnimkou Česka však platilo, že industrializácia nebola príliš pokročilá, robotnícka trieda nebola veľmi početná a relatívne primitívne poľnohospodárstvo zohrávalo nadradenú rolu. V týchto podmienkach tam, kde sa neuskutočnila kolektivizácia, predovšetkým v Poľsku, získali najväčší prospech zo socializmu roľníci, nie robotníci. Dnes v Poľsku vôbec nevidno domy so slamenou strechou, ale v mojom detstve to bol typický obraz, mimochodom, veľmi pekný. Ale keď horelo, horela celá dedina. Robotníci, ktorí pred vojnou pracovali v priemysle, v socializme skoro vôbec nepocítili zvýšenie svojho životného štandardu. Existovala však veľká masa ľudí z vidieka, ktorí odišli do miest. Často predtým nemali prácu. Ich situácia a situácia ich detí sa nesmierne zlepšila. Vráťme sa ešte k prvej časti otázky... – U Marxa existujú rozličné úvahy, ale v centre pozornosti a vedeckých rozpráv neboli vždy tie najdôležitejšie. Koncept vykorisťovania odvodený od náuky o hodnote práce je vedecky – odhliadnuc od ideologických účinkov – obsahovo prázdny. Predpokladá, že novú hodnotu tvorí len pracovná sila, že ona samotná má hodnotu, a tvrdí, že nadbytok novovzniknutej hodnoty nad hodnotu pracovnej sily je nadhodnota, ktorú si kapitalisti privlastňujú. Od Sraffu však vieme, že podobným spôsobom by sa dala formulovať náuka o hodnote energie atď. V protiklade s tým sú také tézy ako odmietnu-tie Sayovho zákona (ponuka si sama spontánne tvorí dostatočný dopyt) a odvodená tendencia kapitalizmu udržiavať armádu nezamestnaných, dlhodobé príspevky do náuky o národnom hospodárstve, aj keď nie vždy bezchybne formulované. K tomu patrí aj pred sto päťdesiatimi rokmi trefne predpovedaný fenomén koncentrácie kapitálu, ktorý dnes prijal formu globalizácie svetového hospodárstva. Hlboký protiklad súčasnosti spočíva v tom, že existuje svetové hospodárstvo bez svetovej vlády. Skutočnosť, že kapitál sa môže voľne pohybovať, ale práca nie, je jednou z najväčších výziev našich čias. V rámci Európskej únie síce v podstate existuje voľný pohyb pracovnej sily (aj keď obmedzený jazykovými znalosťami, možnosťami bývania, kultúrnymi rozdielmi atď.), neexistuje však skutočná vláda EÚ. Kľúčové krajiny EÚ sú podriadené spoločnej menovej politike, ale nemajú spoločnú fiškálnu politiku. Ako to môže fungovať? Nie je náhoda, že krajiny v rámci menovej únie vykazujú nižší stupeň rastu ako krajiny mimo tejto únie. Z dlhodobého hľadiska to nebude udržateľné. Rozhodujúce je, či ďalej pôjdeme smerom spoločnej fiškálnej politiky, spoločnej zahraničnej politiky a možno spoločnej vlády. A nie som si veľmi istý, či ideme týmto smerom, pretože EÚ sa na to momentálne nezdá pripravená. Začiatkom deväťdesiatych rokov ste zastávali (post)keynesiánsku transformačnú stratégiu. Do akej miery sa tieto návrhy odlišovali od pohľadu hlavného prúdu? – Vo východoeurópskych krajinách vždy existoval široký odpor obyvateľstva, ktorý bol motivovaný prevažne politicky, pretože systém nebol nikdy akceptovaný. Potom existovala nespokojnosť so systémom, ktorá vznikala aj z nedostatočného ocenenia dosiahnutých výhod. Životná úroveň a platy sa porovnávali so Západom, často deformovaným spôsobom. Tak napríklad nejaký Poliak pracoval niekoľko týždňov do roka v zahraničí a mohol povedzme ušetriť 100 dolárov. Pri panujúcom trhovom výmennom kurze mohli takéto úspory zodpovedať viacerým mesačným zárobkom v Poľsku. Dalo by sa dospieť k záveru, že mzdy v Poľsku boli len pätinou tých na Západe. Meradlom neboli sociálne pomery pred vojnou ani realistické zhodnotenie pomerov v západných krajinách. K tomu sa pridala stagnácia príjmov v osemdesiatych rokoch a klesajúca sociálna mobilita. Systém sa približoval svojmu koncu a bol zrelý vrátiť sa k trhovému hospodárstvu. Začala sa transformácia. V skutočnosti nikto nevedel, ako sa dá previesť centrálne plánované hospodárstvo na trhové. Medzinárodné inštitúcie, predovšetkým Medzinárodný menový fond a Svetová banka, však mali hotovú odpoveď, a tú vždy predpisovali rozvojovým krajinám: reštriktívna peňažná politika, vyrovnaný rozpočet, otvorenie hospodárstva zahraničiu a predovšetkým liberalizácia cien. Keď koncom roka 1989 prišla do Varšavy delegácia Medzinárodného menového fondu, navrhla tri varianty stabilizácie: ľahký, stredný a ťažký. Delegácia bola prekvapená, že vláda uprednostňovala ťažký variant, pretože normálne sa krajiny bránili prijať extrémne opatrenia. Programy stabilizácie nemilosrdne potlačili celkový dopyt, a nebrali pritom do úvahy, že od neho závisí výroba. My sme preto predpovedali, že výroba veľmi prudko poklesne. Urobili sa návrhy na inú koncepciu fiškálnej a peňažnej politiky. Vtedy som bol výskumným riaditeľom WIIW. Spolu s Friedrichom Levčikom sme cestovali do všetkých krajín. Organizovali sme konferencie, varovali sme pred recesiou, ktorú by tieto programy spôsobili. Ale nedalo sa nič urobiť. A myslíte si, že sa naozaj nedalo nič urobiť? V samotnom Poľsku sa ozývalo zopár hlasov ekonómov, ktorí neodišli do exilu, napríklad Tadeusz Kowalik a Ryszard Bugaj. – Áno, boli niekoľkí, ktorí sa vzopreli tejto politike, ale oni neudávali tón. Vláda slepo verila, že o niekoľko mesiacov bude všetko preč a že krajina veľmi rýchlo zažije podstatný vzostup blahobytu. Dokonca aj taký sociálne uvedomelý politik ako Jacek Kuroń (v rokoch 1989 – 1990 a 1992 – 1993 minister práce a sociálnych vecí) uvažoval: „Teraz musíme vybudovať kapitalizmus, potom vybojujeme práva robotníkov.“ Myslel, ako veľa iných, že po dvoch, troch rokoch sa naozaj všetko zlepší. Ukázalo sa niečo iné. Vytvoril sa veľmi nespravodlivý, divoký kapitalizmus. Rozdiely príjmov nie sú hádam oveľa väčšie ako vo Francúzsku, ale musí sa zohľadniť, že tieto rozdiely vznikli vo veľmi krátkom čase. Je jedna vec, keď vyrastáte v spoločnosti, kde už ako dieťa viete, že existujú Rockefellerovci alebo feudálni páni. A je celkom iná vec vyrastať v spoločnosti vo východnej Európe, ktorá bola takmer rovnostárska, a po niekoľkých rokoch stretať superbohatých ľudí, milionárov. V tom istom čase okúsila nemalá časť spoločnosti, predovšetkým roľníci a samozrejme, nezamestnaní, schudobnenie. Aj Európsky pakt stability, ktorý bude rozšírený o východnú Európu, bude smerovať k zníženiu dopytu. Fiškálna a peňažná politika budú zamerané reštriktívne. Odstránenie možnosti devalvácie bude zároveň vytvárať dodatočný tlak na mzdy. – Prodi raz na kritériá Európskeho paktu stability povedal: stupido. A tri percentá hrubého domáceho produktu (HDP) ako maximálne nové zadlženie, i 60-percentný pomer štátnych dlhov voči HDP sú skutočne svojvoľné. Tieto čísla dlhodobo predpokladajú priemernú úroveň rastu HDP od päť percent. Teraz je hospodárstvo veľmi vzdialené od päťpercentného rastu, preto to nemožno dodržať. Tieto čísla sa veľmi pravdepodobne vymysleli, aby sa určitým krajinám znemožnil vstup do monetárnej únie, ale ony potom tieto kritériá, minimálne krátkodobo, predsa len splnili (napr. Taliansko, Španielsko). Takéto smerovanie peňažnej a fiškálnej politiky však nie je udržateľné. Pozrime sa na Čínu. Táto krajina je veľmi úspešná v dobiehaní industrializácie, hľadala a našla vlastnú cestu. Robili celkom inú politiku ako niektoré krajiny vo východnej Európe alebo v Rusku. V rámci Únie doženú východoeurópske krajiny tie ostatné len veľmi pomaly. Tak pomaly, že nasledujúcich desať – dvadsať rokov sa rozdiel veľmi nezmenší. Ale mohli by mimo EÚ robiť inú politiku? Podľa môjho názoru áno, ale nerobili. Najlepšie sa to dá pozorovať v Poľsku, kde sa vyznám trochu lepšie. Počnúc prvou vládou Mazowieckého sa všeobecne realizovala politika laissez-faire. S touto politikou je lepšie byť v Únii ako mimo. Pretože po prvé, Únia posilňuje politickú demokraciu, a tieto krajiny z pohľadu demokracie nie sú veľmi pevné. V rámci Únie je demokracia oveľa lepšie zabezpečená. Po druhé, z EÚ stále prichádzajú prostriedky zo spoločnej pokladnice, ktoré by mohol požadovať vývoj. Prístup k EÚ by bol dvojstranný. Na jednej strane sú tieto krajiny pre negatívnu obchodnú a výkonovú bilanciu zahranično-hospodársky zraniteľné. Vo viacerých krajinách tvorí deficit obchodnej bilancie asi osem percent HDP a niekedy dokonca viac. Týmto sa nedajú vylúčiť menové krízy a prístup by toto nebezpečenstvo odstránil. Príčiny však zostávajú. Nedostatočná konkurencieschopnosť by spôsobila vyššiu nezamestnanosť, ak nie je možnosť devalvácie. Úplne posledná otázka: pri skúmaní hospodárskeho vývoja východnej Európy badať veľké podobnosti s deväťdesiatymi rokmi v Latinskej Amerike, najmä v Uruguaji a Argentíne. Výmenné kurzy, posilňovanie meny, deficit obchodnej bilancie… Na príklade Argentíny vidíme, že táto kombinácia dlhodobo nefunguje. – Áno, zavedenie eura by mohlo byť akýmsi útekom dopredu. Mohlo by ich ochrániť pred finančnou krízou, ale nie pred mohutnými dopadmi na zamestnanosť. To sú ťažké otázky. Preložila Lucia Ilková

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984