Protiraketový systém je namierený voči Rusku

Kým európske sociálnodemokratické a zelené strany vyjadrujú vážne znepokojenie až odpor nad umiestnením amerického radaru v Česku a protiraketovej základne v Poľsku, slovenské ministerstvo zahraničných vecí...
Počet zobrazení: 1595
putin-hu-m.jpg

Kým európske sociálnodemokratické a zelené strany vyjadrujú vážne znepokojenie až odpor nad umiestnením amerického radaru v Česku a protiraketovej základne v Poľsku, slovenské ministerstvo zahraničných vecí sa poponáhľalo so zverejnením stanoviska, v ktorom tento projekt chápe a podporuje. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to len ďalší príklad oportunistického postoja Ficovej vlády, ktorý nemá so Slovenskom až tak veľa spoločného. Takéto uvažovanie je však v tom najlepšom prípade strašný omyl. Nová podoba amerického systému protiraketovej obrany sa stala u našich západných susedov vážnou vnútropolitickou témou, ktorá niektorými stranami otriasa v základoch. Mimoriadne silné napätie panuje najmä v Strane zelených, z ktorej už vystúpilo viacero silných osobností (na prvom mieste spomeňme Petra Uhla, ten však odišiel najmä pre nepochopiteľnú neoliberálnu orientáciu svojej partaje). Nórski zelení dokonca napísali svojim českým kolegom otvorený list, prečo sa ešte nazývajú zelenými. Silný odpor českej (ale aj poľskej) verejnosti je vyvolaný najmä neblahými historickými skúsenosťami z pobytu cudzích vojakov na ich území (základňa i radar budú vyňaté spod jurisdikcie suverénneho štátu), ale aj faktom, že túto otázku nemala vo svojom volebnom či politickom programe nijaká strana a občania pociťujú servilné kroky vlády voči americkému hegemónovi (bez toho, aby sa ich niekto pýtal na názor) jednoducho za podvod. Celý problém má však aj oveľa vážnejšiu ako emotívnu rovinu. Irán a KĽDR Európu neohrozujú Politický establišment argumentuje pri obhajobe tohto systému najmä tvrdením, že americký protiraketový dáždnik ochráni aj Európu a upokojuje Moskvu, že nie je namierený proti Rusku, ale proti tzv. darebáckym štátom, t. j. Iránu a Kórejskej ľudovodemokratickej republike. To je však číra lož. Každý vojenský odborník potvrdí, že ak by boli na územie Spojených štátov vystrelené nejaké rakety, pripravovaný systém by ich mohol zničiť jedine nad územím európskych krajín. Stredoeurópskych krajín. Ak by takáto antiraketa zasiahla svoj cieľ, stalo by sa tak podľa výpočtov s veľkou pravdepodobnosťou nad územím Slovenska. So všetkými tragickými následkami (najmä ak hovoríme o jadrových hlaviciach). Bývalý náčelník generálneho štábu Armády Slovenskej republiky Marián Mikluš navyše upozornil, že ak by ako odvetné opatrenie boli vystrelené rakety na krajiny strednej Európy vrátane Slovenska, americký protiraketový systém bude voči nim úplne bezmocný, technicky je to vylúčené (antirakety majú príliš úzky manévrovací priestor). Toto zariadenie dokáže zlikvidovať prakticky iba jediné rakety – ruské, namierené na USA. A opakujem, stalo by sa tak pravdepodobne nad naším územím. Washington, Praha a Varšava upokojujú ruské vedenie, že ich cieľom je brániť sa voči vojenskému potenciálu Teheránu a Pchjongjangu. V Moskve však nesedia hlupáci a vedia, že táto rétorika je namierená skôr na pacifikáciu znepokojeného domáceho obyvateľstva dotknutých stredoeurópskych štátov. Takáto argumentácia totiž nemá nijakú logiku. Ani Irán, ani Severná Kórea nevlastnia rakety, ktoré by mohli ohroziť Európu. Iránske rakety nemajú dolet ani 2 000 kilometrov. A keby ich aj v budúcnosti mali, na to, aby sme zabránili tejto hrozbe, by sme podobné systémy museli vybudovať niekde v Stredomorí a východnejšie, nie v strednej Európe. V prípade iránskej hrozby by bol oveľa výhodnejší a účinnejší iracký Kurdistan, Turecko, Gruzínsko, Izrael alebo Afganistan. V prípade severokórejskej povedzme Japonsko. Alebo si niekto vážne myslí, že by Pchjongjang vypúšťal raketu na USA cez územie Číny a Ruska? Nová éra v jadrovej politike Z uvedeného je jasné, že americký protiraketový dáždnik nie je a nemôže byť určený na ochranu Európy, ale výlučne na predsunutú ochranu USA pred Ruskom. Navyše tento systém dvojstranných zmlúv so Spojenými štátmi oslabuje bezpečnostnú architektúru Európy, čo je po Iraku ďalší podraz zo strany nováčikov. Moskva teda v nijakom prípade nepreháňa, keď bije na poplach. Tu už nejde len o teatrálne napínanie svalov, na aké sme boli za uplynulé dve desaťročia z Kremľa zvyknutí. Nový systém americkej protiraketovej obrany dramatickým spôsobom mení rozloženie síl vo svete. Po jeho zrealizovaní bude USA jedinou krajinou sveta, ktorá bude účinne schopná ničiť medzikontinentálne rakety, a stane sa tak prakticky i potenciálne monopolným globálnym jadrovým útočníkom. Ak tu niekto na jednej strane straší Teheránom a Pchjongjangom a na strane druhej nevidí nebezpečenstvo, aká obrovská moc sa vkladá do rúk jedinej superveľmoci, ktorá môže odteraz diktovať politické trendy celej zemeguli, nevie narátať do desať a nerozumie pravidlám medzinárodnej politiky. Novým protiraketovým dáždnikom Spojených štátov sa končí éra stabilizačnej úlohy jadrových síl, ktorých odstrašujúca úloha zabezpečovala vo svete rovnováhu a zabraňovala globálnemu konfliktu. Ak vieme, čoho je schopná Bushova imperiálna politika, ak vieme, že v Pentagone sedia generáli, ktorí pri každom americkom vojenskom dobrodružstve navrhujú použitie nukleárnych zbraní, je to mimoriadne znepokojujúca správa, ktorá by mala postaviť na nohy každého, kto si želá zachovanie svetového mieru. Pri dnešnom mocenskom vývoji niet dôvodu dôverovať hegemonistickej politike Spojených štátov. Globálne riziko vyplývajúce z tohto trendu je obrovské. Najväčším nebezpečenstvom pre svetový mier boli v dejinách predsa vždy vojensky najsilnejšie štáty, nie ojedinelí rebelanti regionálneho významu. Ak sa nám dnes niekto snaží demagogicky podsúvať pravý opak tejto rovnice, nie je to síce historicky nič nové, ale táto lož by nemala otupiť odpor voči militarizmu. Nový kolotoč zbrojenia, ktorý vyhovuje aj niektorým kruhom z radov vojensko-priemyselného komplexu v Rusku a ktorý uvrhne túto planétu do ešte nestabilnejšieho stavu ako v súčasnosti, zvyšuje pravdepodobnosť tretej svetovej vojny na hranicu, keď sa už nepýtame či, ale kedy. Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984