Sme ľudia s inou skúsenosťou (Thomas Brussig)
Dnes som sa vo Viedni zúčastnila povinného seminára na tému gender mainstreaming organizovaného mojím zamestnávateľom. Zamestnanci inštitútu, ktorého klienti sú prevažne dlhodobo nezamestnaní, majú Európskou úniou predpísanú povinnosť raz za dva roky absolvovať niekoľkohodinové školenie, a tak si svoje vedomosti v tejto oblasti neustále aktualizovať. Pre úplnosť dodávam, že jedna z vedomostí, ktoré som dnes nadobudla, je definícia (jedna z mnohých definícií) gender mainstreaming-u: Gender mainstreaming nie je cieľ, ale metóda, ktorej cieľom je rovnoprávne zaobchádzanie s mužmi aj so ženami. Ako to pokračovalo V miestnosti nás sedí asi pätnásť, väčšina z nás sa nepozná. Len traja z nás sú muži, aj trénerka, ktorá je už, ako nám povie, dvadsať rokov aktívna v rôznych ženských politických organizáciách, je žena. Pokiaľ viem, sme tu dve cudzinky: Ja a moja poľská kolegyňa, Ewa. Trénerka nám kladie prvú, klasickú otázku: Čo od dnešného dňa očakávame? Väčšina odpovedá úprimne, že vypršala platnosť predchádzajúceho školenia a poslali ich sem. Väčšina z nás túto tému počula mnohokrát. Keďže v inštitúte nepracujem dlho, som na takomto školení prvý raz, ale gender mainstreaming som už v podobnom kontexte absolvovala. Potom sa prihlási Gregor a hovorí, že by chcel od žien počuť, ako sa im darí spájať prácu s kariérou. Táto otázka určí smer celej predpoludňajšej diskusie. Skupina sa rozdelí na dva predvídateľné tábory. Prevláda názor, že ženy musia mať na pracovnom trhu rovnaké príležitosti ako muži, musia mať rovnakú príležitosť začleniť sa do pracovného života bez ohľadu na to, že sú často aj matkami. Jedna z nás sa prihlási a povie, že bola so svojimi dvoma synmi doma štyri roky a bola s nimi doma rada. Ak vraj zástancovia konzervatívnej ÖVP bojujú za to, aby aj práca ženy v domácnosti bola ohodnotená ako plnohodnotná práca, tvrdí sa, že chcú, aby sa ženy vrátili k sporáku. Potom povie, že nie všetky matky sa chcú svojich detí zbaviť, strčiť ich do škôlky a ísť pracovať. Tu sa prihlásim ja a poviem, že som zo Slovenska, kde som v detstve nemala jedinú kamarátku, ktorá by mala mamu ženu v domácnosti, všetky naše mamy pracovali, a neviem ako vy, ja som celé detstvo počúvala, aké to majú tie na Západe dobré, že môžu byť doma, že nečudo, že vo Švajčiarsku sú domčeky také úhľadné, keď tie západniarky nič iné nerobia, len doma pucujú, a keby to naše ženy mohli, to by sme videli, ako by to v našich domoch vyzeralo. Tak neviem. Ešte však dodávam, že ja som, rovnako ako veľká väčšina mojich vrstovníkov, typické „odložené dieťa“, ktorého sa moji rodičia „zbavili“ a „strčili ma do škôlky“, pričom čas strávený v škôlke patrí v mojom živote k tomu najkrajšiemu a nemyslím, že by veľká väčšina mojich rovesníkov bola svojimi skúsenosťami zo škôlok dlhodobo poškodená (áno, museli sme jesť špenát, ktorý nám nechutil a áno, museli sme popoludní predstierať spánok, hoci sa nám nechcelo spať, ale dnes sú to veselé príhody, aké patria k detstvu – prinajmenšom k tomu môjmu, ktoré by som nevymenila). My a oni/ony Potom niekto povie, že je čas na obednú prestávku. Pri dverách ma osloví jedna zo žien: Rozumiem po poľsky? pýta sa po poľsky. Jasné, že rozumiem, hovorím a volám na Ewu, nech počká, vraj má v skupine krajanku. Zaujímavé je, že hoci niektorých iných účastníkov poznám lepšie ako ju, ideme celkom prirodzene my tri spolu na obed, akoby sme našli stratených príbuzných. Poľku Anu som v živote nevidela, ale v tej chvíli je celkom samozrejmé, že spolu trkoceme, akoby sme sa len dávno nevideli a v skutočnosti odjakživa patrili k sebe. A navyše, okamžite utvoríme alianciu proti „nim“, tým, ktorí vôbec ničomu nerozumejú, v ničom sa nevyznajú a tuto nám mútia hlavy. Ana hovorí, že je slobodná matka, má jedenásťročného syna a päťročnú dcéru. Pracuje do piatej, dcéra je v škôlke, syn v družine a nesťažujú sa. A vraj ani ona sa nesťažuje. A tak to je. Vraj ona musí prežiť, tak čo jej tu bude niekto rozprávať o rovnosti príležitostí a gender mainstreamingu. Pridáva sa Ewa. Vraj ona bola celé detstvo so starou mamou, s ktorou sa hrozne nudila a závidela deťom, ktoré chodili do škôlky. Takže jej tu nikto nebude nič rozprávať. Radostným rapotaním nám obedná prestávka rýchlo prejde. Vraciame sa na svoje miesta s pocitom, že sme sa dobre vyrozprávali. Sme ľudia s inou skúsenosťou? Hoci to tak vyzerá, v tomto článku nejde o gender mainstreaming. Nejde v ňom ani o to, či je lepšie, keď ženy chodia do práce, alebo ostanú doma s deťmi. Oveľa viac ma zaujalo, ako rýchlo sme my tri utvorili pakt. My tri so zvláštnou skúsenosťou, s ktorou sa „tam s tými“ neoplatí ani podeliť. „Tam tie“ vzájomne diskutovali, ale nám vlastne ani nestáli za to, aby sme povedali svoj názor. Napríklad názor Any, ktorý by sa, myslím, dal zovšeobecniť takto: Najprv musím vyriešiť svoj pálčivý problém, až potom môžem hľadať všeobecné riešenie. Keď som na nevydržanie hladná, prinajhoršom kúsok jedla aj ukradnem. Keď mám čo jesť, môžem sa zamýšľať, ako na svete vyriešiť otázku hladovania. To všetci vieme. Ana, ktorá musí uživiť seba a dve deti, si nemôže dovoliť odmietnuť horšie platenú prácu len preto, aby vychovávala spoločnosť k tomu, že aj ženy si zaslúžia vyššie platy. Jej kolegyňa Edeltraut si môže dovoliť horliť za to, aby to ženy robili. Je to hierarchia potrieb, o ktorej sme všetci počuli. Oveľa zaujímavejšie je, že Ana so svojim názorom mlčí, mlčí aj Ewa so svojou skúsenosťou detstva u starej mamy. Kdesi hlboko v nás je pocit, že by nám nerozumeli, a zároveň, že my tri si porozumieme okamžite, intuitívne, bez vysvetľovania. Niekoľkokrát som napríklad počula rozhovory dievčat z rôznych východných krajín (ktorým sa, mimochodom, v rakúskej nemčine hovorí „tam dole“ (da unten), hoci z hľadiska zemepisu nie sú ani zďaleka všetky na juhu), ktoré v Rakúsku pracujú ako opatrovateľky detí, a ktoré rozprávajú viac-menej ten istý príbeh, takže by sa dal nazvať takmer urbánnou legendou: Rakúske domáce panie sú neporiadne, nečistotné, nevedia si poradiť s deťmi, nevedia variť, nosia jedlo od Číňana a pod. V tejto situácii prichádza slovenská au-pairka, ktorá uprace, utíši dieťa, ktoré si ju okamžite obľúbi, navarí domáce jedlo a medzi tým všetkým funguje ešte ako laická psychoterapeutka neurotickej domácej panej, ktorá sa z toho všetkého nervovo rúca. Dievčatá sa vo svojej skúsenosti vzájomne utvrdzujú, pridávajú nové a nové zážitky, ktoré ju ešte pestrejšie ilustrujú a dobre sa pritom bavia. Hneď majú spoločný svet, spoločnú bázu, sú tu ony a „tam tie“. Navyše je zaujímavé, že sebaobraz slovenských žien sa tu zjavne zmenil: Kým kedysi to boli „tie Rakúšanky“, „tie západniarky“, čo celé dni pucujú, takže majú doma poriadok, dnes sme to my, poriadne Slovenky, z „Východnej dievčence“, čo „si líčka umývame studenou vodou“ a „máme iba jednu sukňu“, ale prinášame do rakúskych domovov pohodu a pokoj tradičných domácností. Tak neviem, ako to je. Medzi nami dievčatami Doteraz nešlo o gender mainstreaming, ale na záver si predsa dovolím krátku poznámku. Seminár, ktorý som absolvovala, sa týkal predovšetkým znevýhodnenia žien na pracovnom trhu. Dozvedeli sme sa napríklad, že podiel žien medzi rakúskymi šéfkami podnikov je tri percentá, že rakúski dôchodcovia majú o 42 percent vyššie dôchodky ako rakúske dôchodkyne a 85 percent zamestnaných na čiastočný úväzok sú v Rakúsku ženy. Zároveň som sa dozvedela, kto za to môže: totiž muži. Žijeme vo svete, v ktorom už celé veky vládnu muži. Prvou ženou na svete nebola Eva, ale Lilith, ktorá Adama opustila a Eva je len náhrada za ňu. To sa však nevie, lebo do Biblie sa dostala oficiálna verzia o Eve umiesenej z Adamovho rebra. Už tu sú korene vlády mužov. Spoluvinné sú aj ženy, ktoré neodmietnu zle platenú prácu, lebo tak udržujú v chode fungujúci mechanizmus. Pochopím, že zabojovať musí každá z nás. Dobre teda. Čomu však ako dlhoročná čitateľka ženských časopisov, ktoré píšu ženy pre ženy nerozumiem: Prečo si aj medzi nami dievčatami podsúvame rady ako prečkať čas, kým zavolá, ako po prvej noci zistiť, či to s nami myslí vážne, čo urobiť preto, aby sa po prvom rande ešte ozval? Časopisy, ktoré oslovujú práve zamestnané ženy s dobrým zárobkom (usudzujúc napríklad podľa reklám, ktoré sú v nich publikované), práve mestské yuppies typu Sex and the City, upozorňujú ženy, že stratégia, ktorá vedie v (ľúbostnom) živote k úspechu, je prenechať všetku moc mužovi, nechať všetko rozhodovanie na muža, netelefonovať, nekomunikovať, čakať, a nájsť si pevnú sieť dobrých kamarátok, ktoré s nami čakanie vydržia a dosť koníčkov, ktorými si čakanie spríjemníme. Naopak, muži sa prezentujú ako bytosti, ktoré sa musia celý život zdokonaľovať v stratégiách, ako skrotiť akési divé zvieratá, ktoré tento zákon ešte nepochopili, ako sa vyhýbať plačlivým esemeskám a želaniam vydať sa a mať dieťa. A to mi netvrdia muži. To mi dôverne pošuškali skúsené ženy. Tak neviem. Ako to je. A kto je „vinný“.
