Oplatí sa financovať Svetovú banku?
Predminulý týždeň sa v Paríži začali zdĺhavé rokovania medzi Svetovou bankou a európskymi vládami. Rozhoduje sa o tom, či budú európski daňoví poplatníci aj naďalej financovať neefektívne politiky najvýznamnejšej rozvojovej inštitúcie sveta. Banka sama priznáva, že chudobu sa jej odstraňovať nedarí, takže dvadsaťpäť miliárd dolárov, ktoré ročne na tieto účely vynakladá, by sa dalo použiť aj inak. Štatistiky o narastaní úmrtnosti a prehlbovaní regionálnych rozdielov dokazujú, že starý známy recept v podobe privatizácie, liberalizácie a znižovania výdavkov na školstvo a zdravotníctvo nefunguje. Nešťastnou sa ukázala aj orientácia výhradne na rast HDP, pri zanedbávaní jeho redistribúcie v rámci jednotlivých ekonomík. Volania po reforme politiky Keďže európske vlády sú hlavným sponzorom Svetovej banky, môžu svoje názory presadzovať sebavedomo. Hlasné otázky však zatiaľ počuť iba z Nórska a Veľkej Británie, ktoré Svetovú banku vyzývajú, aby prestala podmieňovať svoje úvery neúnosnými ekonomickými reformami. Ak by mohli vlády krajín, ktoré si berú pôžičky, o tom, ako riadiť svoju krajinu, rozhodovať samé, znamenalo by to v postkoloniálnej ére významný krok vpred. Voľby v týchto štátoch by zrazu mali zmysel, pretože nová administratíva by mala šancu riadiť rozpočet podľa vlastných predstáv a zároveň by bola zodpovedná vlastnému obyvateľstvu. V Benine, Mozambiku či Zambii môže byť obyvateľom v podstate jedno, kto vládne, keďže všetky tieto krajiny museli privatizovať aj napriek odporu lokálnych vlád. Centrum moci sa v očiach obyvateľov jednoducho presunulo z miestneho demokratického procesu niekam ďaleko a stráca sa v nadnárodných finančných inštitúciách. Pre národné kabinety musí byť rozhodne náročné udržať si autoritu v podmienkach, keď nerozhodujú prakticky o ničom dôležitom. Posledné slovo pri zavádzaní reforiem teda musia mať národné vlády. Analytici SB majú mať v tejto fáze iba poradný hlas, pričom by mali rešpektovať špecifiká konkrétneho regiónu. V praxi však boli rovnaké rozvojové modely použité pre viacero krajín súčasne, čo sa verejne ukázalo až neskôr. Vyjednávania medzi SB a konkrétnymi krajinami totiž podliehajú utajeniu, prípadne sa k verejnosti dostanú neskoro. Nie je pritom jasné, komu by verejná diskusia o smerovaní konkrétneho štátu mohla uškodiť. Zahmlievanie namiesto reformy Svetová banka reaguje na rastúcu kritiku svojej činnosti podobne ako komunisti v osemdesiatych rokoch. Najprv nastúpila snaha odvrátiť pozornosť ohlasovaním nových programov. Prezident inštitúcie Paul Wolfowitz pompézne oznamuje reportérom Financial Times svoj nový plán rýchlej pomoci, ktorý umožní presunúť do najkritickejších oblastí v priebehu dvoch týždňov až päť miliónov dolárov. Určite je to záslužné, flexibilita sa cení, ale o podmienkach tejto pomoci ani slovo. Ak chce tie peniaze Libéria, mala by povedzme vypredať svoje prírodné zdroje, alebo sprivatizovať školstvo? V ďalšej fáze sa presúva zodpovednosť za neúspechy na plecia príjemcu. Jeden zo strojcov vojny v Iraku zdôrazňuje, že je nutné ešte dôkladnejšie posudzovať projekty, ktoré krajiny uchádzajúce sa o úvery predkladajú. Navodzuje to dojem, akoby mali štáty tretieho sveta pri schvaľovaní pôžičiek posledné slovo. Ani zmienka o tom, že kým napríklad Zambia dostala peniaze, musela splniť neuveriteľných 178 podmienok Svetovej banky. Opäť chýba Wolfowitzova definícia kvalitného projektu – prezident SB však pravdepodobne naráža na formálne stránky, keďže na obsahové nemajú vlády postihnutých krajín najmenší vplyv. Ak by náhodou nefungovali prvé dva zahmlievacie manévre, je poruke najťažší kaliber. Na vine je Medzinárodný menový fond, ktorý prekračuje svoje právomoci a angažuje sa aj vo veciach, na ktoré nemajú jeho zamestnanci kvalifikáciu. Ide o rozvojovú pomoc krajinám s najnižšími príjmami. Odhliadnuc od toho, že to – presne ako Svetová banka – robí s mizernými výsledkami už desiatky rokov, je na tomto argumente zaujímavé aj niečo iné. Menový fond by sa podľa SB nemal starať do mikroekonomiky postihnutých krajín a mal by nechať sektorovú ekonomickú analýzu iba na banku. Tá má v tejto oblasti oslňujúce výsledky, o ktorých by určite vedeli s nadšením rozprávať napríklad obyvatelia Mozambiku – tí museli na jej naliehanie odpredať svoje jediné zarábajúce odvetvie – továrne na produkciu orieškov kešu – zahraničným investorom. Po občianskej vojne to bolo pre miestnych ľudí iste dôležitejšie ako napríklad rekonštrukcia zničenej infraštruktúry. Hľadať lepšie riešenia Ak Svetová banka odmietne reformu svojej terajšej politiky, európski lídri by mali zvážiť, či neexistuje aj nejaký iný spôsob boja proti hladu, úmrtnosti a negramotnosti. Bolo by krokom späť, keby sa zodpovednosť presunula na ťažko kontrolovateľnú bilaterálnu úroveň, ale existujú zaujímavé rozvojové programy z dielne OSN a Európskej komisie. V prípade, že si ako meradlo úspešnosti nezvolia len rast HDP na obyvateľa (v subsaharskej Afrike klesá dokonca aj tento málo vypovedajúci ukazovateľ), môžu byť vhodnou náhradou za doterajšie neefektívne aktivity najdôležitejšej finančnej inštitúcie na svete. Autor je mediálnym koordinátorom Priateľov Zeme
