Opozičná nuda
Parlamentné voľby sú ďaleko. Veľmi ďaleko. Tak ďaleko, že opozícia po ne nedovidí. Inak by nespala takým hlbokým spánkom. Prehľad médií za niekoľko uplynulých týždňov ponúka tristný pohľad na jej účinkovanie. Nič, čo by stálo za zmienku, nijaká výrazná vlastná iniciatíva. Iba vnútorné problémy (a spory) strán, prípadne kritická reakcia na vládne návrhy. Strana maďarskej koalície vyvoláva pozornosť verejnosti Durayovými vyjadreniami o autonómii a hľadaním ďalšie kandidáta, ktorý by mohol vystriedať Bélu Bugára. Hlavnou témou kresťanských demokratov sú tiež predzjazdové personálne otázky: podarí sa Vladimírovi Palkovi vymeniť Pavla Hrušovského, koho podporuje väčšina a aký vplyv na smerovanie KDH by mal nový predseda hnutia? Človek nemusí byť politický analytik, aby mu bolo jasné, že autonómia nie je problém, ktorý by vážne trápil obyvateľov slovenského juhu. Tobôž nie post šéfa SMK. A platí to aj o tradičných voličoch maďarskej strany, ktorých počet sa od volieb k voľbám zmenšuje. Bugárovci sa už dlhší čas správajú, ako by nepoznali realitu, v ktorej žije ich vlastné (potenciálne) voličstvo. Predovšetkým to, ako na nich doľahli sociálno-ekonomické reformy pravicových politikov. Kresťanských demokratov – zdá sa – nepoučil ani šokujúco slabý volebný výsledok. Diskusia o ďalšom smerovaní práve pred snemom je síce pochopiteľná, ale verejnosť zaujímajú len výsledky politických strán, nie to, čo im predchádza. Vrcholom sú občasné mediálne vystúpenia lídra SDKÚ Mikuláša Dzurindu a jeho súkmeňovcov. Utkvelá predstava, že môžu oslabiť pozície Smeru a osobitne premiéra Fica kritikou jeho zahraničnej politiky hraničí so šialenosťou. Podobne pôsobí chatrné úsilie o obranu reforiem, ktorým ľudia buď nerozumejú, alebo sa im jednoducho nepáčia. Ak taká výrazná väčšina aktívnych voličov volila vtedajšie opozičné strany, asi tým dala najavo aj svoj postoj k politike predošlej vlády. Prečo by tí istí ľudia mali po necelom roku zmeniť názor? Nota bene, ak sa Smer dosť dôsledne pridržiava svojich hlavných predvolebných sľubov, nech sa aj sústreďuje najmä na také (nazývané hanlivo populistické), ktorým jednoduchí ľudia ľahko porozumejú. Dzurindovci si pravdepodobne stále naivne myslia, že stačí zverejniť pozitívne výsledky makroekonomického vývoja a široká verejnosť padá od radosti do bezvedomia. Život v opozícii je vraj ľahký. Do značnej miery je to pravda, ale to neznamená, že (volebné) koláčiky utešene narastú bez práce. Staré slovenské príslovie platí aj v politike. Reakcia voličov na nudnú opozíciu je pochopiteľná. Ale v tomto prípade naozaj platí, že strojcom svojho (ne)šťastia sú si len opoziční politici. Autor je stály spolupracovník Slova
