Reklama
Reklama

Posledné roky Iraku

Už štyri roky zúri najkrvavejšia vojna v postmoderných dejinách a jeden z najničivejších konfliktov za uplynulých päťdesiat rokov. Američania v nej bojujú dlhšie ako v druhej svetovej vojne...
Počet zobrazení: 1152
9-m.jpg

Už štyri roky zúri najkrvavejšia vojna v postmoderných dejinách a jeden z najničivejších konfliktov za uplynulých päťdesiat rokov. Američania v nej bojujú dlhšie ako v druhej svetovej vojne a počet ich obetí je vyšší ako ten, ktorý im spôsobil tragický 11. september 2001. Na druhej strane, v Iraku v súčasnosti zomiera viac civilistov ako počas Husajnovho režimu pred inváziou z devätnásteho marca 2003. Desaťtisíce mŕtvych a tri milióny utečencov sú hroznou obžalobou politiky Georgea Busha, ktorý pre svoje šialené náboženské vízie neváha zničiť celé krajiny. V tejto chvíli je úplne jedno, či v Iraku zahynulo stotisíc civilistov (ako to nesmelo priznáva Pentagon) alebo viac ako šesťstopäťdesiattisíc (ako to tvrdí tzv. Burnhamova štúdia z Hopkinsovej univerzity) – obe čísla sú desivou výpoveďou o nezmyselnosti americkej okupácie. Bývalý americký žalobca v Norimbergu a svetovo uznávaný právnik Benjamin Ferencz dokonca prirovnal Bushovu zodpovednosť k vojnovým zločinom, za ktoré boli roku 1945 súdení nacisti a verejne vyzval, aby bol americký prezident postavený pred medzinárodný súd. Dôvodov je na to viac než dosť: vpád vojsk do Iraku, ktorým sa porušili všetky civilizované normy, barbarské zničenie miest ako Fallúdža alebo Rámádí, mučenie v Abú Graib, masaker v meste Haditha, likvidácia pamiatok svetového kultúrneho dedičstva, narušenie stability celého regiónu, bezpočet mŕtvych, ranených, utečencov. George Bush má krvavé ruky, a také sa nepotriasajú. Nemal by však byť považovaný za jediného vojnového zločinca. Keď koncom minulého roka (teda v čase, keď už aj Bush opatrne naznačoval, že je otvorený novým myšlienkam týkajúcim sa Iraku) britský premiér Tony Blair plamenne presviedčal o tom, že stiahnuť vojská by znamenalo zbabelú kapituláciu, pripomínal skôr zmyslov zbaveného fanatika, ktorý odmieta uznať realitu prehry. Arogancia, ignorancia a násilie ako bežná súčasť života Na začiatku súčasných problémov v regióne stál smutne slávny prejav Georgea Busha v americkom Kongrese dvadsiateho deviateho januára 2002, v ktorom pomenoval a vyhlásil boj proti „osi zla“. Do tohto novotvaru zahrnul Severnú Kóreu, Irán a Irak (najmä prvé dva štáty to pochopili ako metaforické vyhlásenie vojny, hodenú rukavicu a výzvu na budovanie vojenského jadrového arzenálu). Samotné slovné spojenie je ukážkovým vyjadrením nekompetentnosti tohto muža a jeho administratívy na poli svetovej histórie a politiky. Zamýšľaná historická analógia s nacistickou osou je totiž falošná. Os značí alianciu, spojenectvo, kým Irak a Irán boli v roku 2002 otvorenými nepriateľmi a na čas ich zmierila iba Bushova reč. Severná Kórea zasa nikdy nebola spojencom ani jednej z uvedených krajín. Arogancia a ignorancia reality je však s uvažovaním neokonzervatívneho krídla amerických republikánov takmer geneticky spojená. Zdá sa, že s presným pomenovaním stavu vecí si nikdy nerobili ťažkú hlavu. Niektoré prejavy z tohto obdobia už dnes nezmazateľne patria skôr do dejín humoru. Asi najznámejší príklad je Bushov príhovor z prvého mája 2003, v ktorom z paluby lietadlovej lode oznámil „drahým Američanom“, že misia v Iraku je splnená... O nič menej komicky však nevyznieva ani ubezpečenie vtedajšieho ministra obrany Donalda Rumsfelda, ktorý pre Washington Post 19. marca 2006 povedal, že bezpečnosť v Iraku je obrovská a demokracia je na pochode. Násilie v Iraku patrí v súčasnosti medzi také bežné záležitosti, že niektoré incidenty sa už ani nedostanú do správ – napríklad keď ozbrojenci zmasakrujú dvadsať zamestnancov bagdadskej televízie. Elektrina ide v celej krajine nanajvýš štyri hodiny denne. Ľudia sa naučili nedôverovať už ani policajným uniformám a vedia, že kam príde armádna jednotka, tam celkom určite nastane hromadné vraždenie. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz a harvardská finančná špecialistka Linda Bilmesová odhadujú, že celkové náklady na túto vojnu už prekročili dva bilióny (!) dolárov [pozn. redakcie: ide skutočne o bilióny, nie o častý chybný preklad anglického „billion“, ktoré po slovensky značí miliardu]. Hoci tzv. Bakerova správa zo súčasného stavu vyvodila jasné a neľútostné závery, že Američania musia z Iraku čo najrýchlejšie a bez akýchkoľvek podmienok odísť a už len dúfať, že nenávidený Irán a Sýria dokážu svojím vplyvom zastaviť toto peklo na Zemi, Bushova administratíva akoby nič nepochopila a správa sa presne naopak. Žiada ešte viac peňazí a ešte viac vojakov... Iracká vláda nevládne ničomu Pritom americká armáda dnes okrem zbytočného zhoršovania stavu v Iraku nemôže urobiť takmer nič. Nedokáže zabrániť nielen občianskej vojne, ale ani rozpadu štátu. Iracká „vláda národnej jednoty“ (čo je skôr zlý vtip ako eufemizmus) nemá na krajinu prakticky nijaký dosah. Jej členovia sledujú diametrálne odlišné ciele. Spomedzi lídrov krajiny majú akú-takú skúsenosť s vládnutím iba prezident Talabání a viceprezident Mehdí; ostatní sú známi skôr svojimi silnými rečami. Iracká vláda je nefunkčná a nevládne prakticky ničomu. Nevládne Kurdistanu – túto krajinu spravuje Kurdská regionálna vláda, ktorá bagdadským ministerstvám ani len nedovolí otvoriť na severe štátu svoje pobočky. Nevládne šíitom na juhu – tu majú reálnu moc islamskí klerici, náboženské strany a militanti. Nevládne sunnitským Arabom v strednom Iraku – to je bojové územie nikoho, v ktorom sa odohrávajú najprudšie zrážky. Nevládne v Bagdade, prinajmenšom mimo Zelenej zóny – iracké hlavné mesto je dnes najnebezpečnejším miestom na svete, je to mesto ozbrojených táborov, v ktorom sa nikto neodváži sám vyjsť na ulicu ani cez deň. Ministri a ostatní vrcholoví predstavitelia štátu používajú na vlastnú ochranu osobitné milície alebo si ich požičiavajú od Kurdov (pešmerga, kurdská národná stráž, je v súčasnosti najschopnejšou vojenskou silou v krajine a jedinou, ktorá je spoľahlivo proamerická) – len blázon by sa spoliehal na irackú políciu alebo armádu. V mestách vládne anarchia. Šíiti a sunniti sa medzi sebou zabíjajú teraz už aj preto, že nenosia správne oblečenie, že nehovoria správnym prízvukom alebo nemajú správne meno. Každý deň zahynie aspoň sto ľudí, ale nikto to už nepočíta. Kurdistan smeruje k nezávislosti Osobitnú pozornosť si v tejto súvislosti zasluhuje Kurdistan na severe krajiny, bezpochyby najdemokratickejšia časť Iraku. Väčšina arabských Iračanov považuje Kurdov za nepriateľov – najmä pre ich spoluprácu s Američanmi. Nastupujúca generácia kurdských lídrov (štyridsiatnikov a mladších) nepociťuje z existencie Iraku nijaký úžitok a budú stupňovať tlak na plnú nezávislosť Kurdistanu tak rýchlo, ako im to situácia umožní. Navyše už aj lídri irackých Arabov sa neoficiálne vyjadrujú, že tomu rozumejú a uznávajú právo Kurdov na sebaurčenie, lebo obyvatelia Kurdistanu evidentne súčasťou Iraku byť nechcú. Iracký vicepremiér Ahmad Chalábí dokonca verejne vyhlásil, že Kurdovia majú na rozchod s Iračanmi právo. Bývalý iracký minister obrany a financií Ayad Alláwí bol síce miernejší, no aj on povedal, že osamostatnenie Kurdistanu nemôže byť jednostranné, ale na základe obojstranných dohôd. V tejto súvislosti je zaujímavý posun v uvažovaní o tejto otázke zo strany Turecka. Ako je známe, pred vojnou sa Ankara veľmi ostro stavala proti akýmkoľvek snahám o federalizáciu Iraku a neúspešne sa pokúšala získať súhlas Washingtonu na vstup svojich jednotiek do irackého Kurdistanu. Nedávno sa však turecká vláda s myšlienkou federácie zmierila a zmiernila aj svoj odpor voči začleneniu Kirkúku do Kurdistanu. Táto zmena postoja je akceptovaním reality v súčasnom Iraku. Ankara veľmi dobre vie, že by mohla odmietnuť jednostranné kurdské odhodlanie zabrať Kirkúk, no nemá dosť sily na bojkot rozhodnutí legalizovaných na svojom území suverénnym Irakom. Niektorí tureckí politickí myslitelia vidia dokonca vo vytvorení irackého Kurdistanu potenciálny prínos. Irackí Kurdovia sú totiž sekulárni, prozápadní a nearabskí. Mohli by sa stať prirodzeným spojencom Turecka a nárazníkovou zónou proti snahám vytvoriť islamský arabský štát na juhu svojej krajiny. Ankara má v irackom Kurdistane aj rastúce ekonomické záujmy – turecké spoločnosti sú najväčšími zahraničnými investormi v tomto regióne. Oficiálne síce Turecko vytvorenie nezávislého Kurdistanu naďalej neoblomne odmieta a má na to svoje vážne dôvody. Kurdi dnes obývajú päť štátov (Turecko, Irak, Irán, Sýriu a Arménsko), no v Iraku ich žije len osemnásť percent, kým v Iráne dvadsaťštyri a v Turecku najviac – päťdesiatdva percent z celkového počtu. No Turci už dlhší čas sami vedia, že osamostatnenie Kurdistanu je otázka času – a keď sa to stane, chcú v ňom mať čo najväčší vplyv. Najväčším oponentom kurdskej nezávislosti môže byť v súčasnosti paradoxne skôr Irán – štát, ktorý separatizmus Kurdov v Iraku historicky vždy podporoval. Vývoj v Iraku však inšpiroval aj iránskych Kurdov, ktorí teraz od Teheránu požadujú čoraz viac práv, čo v rokoch 2004 a 2005 vyústilo do brutálnych zrážok s režimom. Samotný Irán však má menšie možnosti zabrániť nezávislému irackému Kurdistanu ako Turecko. Spojené štáty a ich spojenci by netolerovali vojenskú intervenciu Teheránu. Keď aj Bush potrebuje šíitskych teokratov... Ďalšia možnosť destabilizácie Iraku sa črtá na juhu. Ak šíiti sformujú v tejto časti osobitný región, vznikne teokratická vláda, ktorá sa bude skladať z väčšej časti z militantov. Tento variant nie je nepravdepodobný, a to napriek tomu, že šíitizmus znamená predovšetkým náboženskú identitu. Mnoho šíitov totiž o sebe hovorí ako o etniku a spomeňme si na Titovu Juhosláviu, ktorá považovala bosnianskych moslimov za etnickú skupinu, nie iba za náboženstvo. Sunnitský štát nie je veľmi pravdepodobný, otázka je, či vôbec irackí sunniti, ale aj šíiti chcú byť nezávislí. V každom prípade si myslím, že Irak v súčasnej podobe má svoje dni už zrátané a jeho rozpad na arabskú časť a Kurdistan je iba otázkou času. Čo sa týka šíitov, egyptský prezident Mubarak pravdepodobne trochu zveličoval, keď televíznej stanici al-Arábia v apríli minulého roka povedal, že šíiti vo svete sú lojálnejší k Iránu ako k akejkoľvek svojej vlastnej krajine, ale zasa tak ďaleko od pravdy nebol. Bushova brutálna politika na Blízkom východe priniesla Iránu v šíitskych arabských krajinách (Irak, Kuvajt, Saudská Arábia a Bahrajn) toľko príležitostí, aké v tomto regióne nikdy nemal. Bez ohľadu na to, čo Washington rozpráva, Spojené štáty nemajú nijakú možnosť a možno už ani chuť čeliť iránskemu vplyvu na juhu Iraku alebo kdekoľvek inde v šíitskom arabskom svete. Tieto trendy nie sú vítané, ale nemusia byť katastrofálne. A tak Bushova administratíva dostala USA do veľmi pikantnej situácie. Šíiti (vrátane tých iránskych) majú s Američanmi spoločný záujem na potlačení medzinárodného terorizmu. Preto musí Spojeným štátom paradoxne záležať na dobrých vzťahoch so šíitskymi teokraciami. Avšak v prípade vojenskej konfrontácie s Iránom je viac než isté, že irackí šíiti by sa postavili proti Spojeným štátom. Aj preto môže vojenská prítomnosť Američanov a Britov na juhu Iraku len zhoršiť vzťahy so šíitskymi predstaviteľmi, ktorí sú pre nich inak takí strategicky dôležití v boji s medzinárodným terorizmom. Napriek všetkému, čo si o Bushovej krvilačnej politike myslím, som presvedčený, že invázia pred štyrmi rokmi kolaps Iraku urýchlila, ale nezapríčinila ho. Iracká občianska vojna je tým najšpinavším koncom krajiny, ktorá nikdy nefungovala ako dobrovoľný zväzok a prinášala ľuďom utrpenie po väčšinu svojej existencie. Práve rozdelenie môže priniesť väčšiu stabilitu do regiónu a práve pre túto príčinu by sa malo akceptovať. V Bagdade a iných zmiešaných sunnitsko-šíitskych oblastiach Spojené štáty nemôžu prispieť k riešeniu, lebo nijaké riešenie tu, aspoň v dohľadnej budúcnosti, neexistuje. Je to tragédia, ale je to tak. Architekti vojen v Afganistane a Iraku sa chvastali, že zmenia Blízky východ na nepoznanie. Skutočne sa im to podarilo... Autor je vysokoškolský učiteľ a predseda Združenia svetoobčanov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama