Osud hriešnej svätice ako opera

V roku 1731 publikoval abbé Antoine Francois Prévost ďalšie tri zväzky svojich pamätí, medzi ktorými bola aj História rytiera des Grieux a Manon Lescaut, z ktorej sa stal (napriek tomu, že ju cirkev prikázala spáliť) jeden z najobľúbenejších a najdojemnejších ľúbostných príbehov ľudských dejín. Zvlášť silno zarezonoval vo frivolnej ére konca devätnásteho storočia, keď po ňom v rozpätí deviatich rokov siahli dvaja významní skladatelia: Giacomo Puccini a Jules Massenet. Sladko sentimentálna hudba francúzskeho skladateľa, o ktorom sa Debussy vyjadril, že keby sa nebol chcel natoľko zapáčiť parížskemu ženskému publiku, mohol byť géniom, dosiahla v opere Manon vrchol, ktorý sa potom Massenetovi už ani v jednej zo svojich opier nepodarilo prekonať. V opere SND sa dielo uvádzalo štyri razy (naposledy v roku 1981) a v priebehu posledného necelého roka som mal možnosť vidieť inscenácie Manon vo dvoch renomovaných operných domoch – milánskej La Scale a viedenskej Štátnej opere. Kým začiatkom druhej polovice minulého storočia sa návraty k Massenetovým operám považovali za prežitok, v posledných rokoch prežíva skladateľovo dielo novú renesanciu predovšetkým uvádzaním jeho menej známych opier Sapho, Théreze, Cendrillon, Don Quichote, Hérodiade, Cid, La Navarraise či Thais (z ktorej meditácia s husľovým sólom patrí k obľúbeným koncertným číslam často sa objavujúcim aj na krasokorčuliarskych exbíciách). Popri Wertherovi (momentálne uvádzanom v Bratislave aj Banskej Bystrici) sa však predsa len najčastejšie hráva práve Manon – opera, ktorou sa končí aj tohoročná sezóna v Teatro Liceo v Barcelone. Hlavnú tenorovú úlohu bude s najväčšou tenorovou hviezdou posledného roka Mexičanom Ramónom Villazonom alternovať Talian Stefano Secco, ktorého sme minulé leto privítali na Zámockých hrách zvolenských. Obe spomínané inscenácie opery v Miláne a vo Viedni mali spoločnú vysokú úroveň hudobného naštudovania, pričom by som dal predsa len prednosť tomu milánskemu, hoci jeho sólisti boli podstatne menej známi než dvojica protagonistov vo Viedni. Predvedenia sa však výrazne odlišovali režijným prístupom k predlohe. Kým v Miláne režisér Nicolas Joël ponechal príbeh zakotvený v osemnástom storočí a nepokúsil sa ho nijako ozvláštniť, režisér viedenskej inscenácie prejavil viac odvahy. Tá nespočívala len v prenesení príbehu do obdobia medzi dvoma vojnami dvadsiateho storočia. Úvodný kvintet sa vo Viedni inscenuje na proscéniu pred zatiahnutou oponou (ako vo viedenskej Leoncavallovej Bohéme), zboristi sú vytlačení do rohov nad orchestrisko, a hoci sú kostýmovaní ako ostatní účinkujúci, do deja zasahujú len svojím spevom (podobne ako vo florentskej inscenácii Verdiho Otella). Režisér sa pokúsil oživiť predovšetkým hudobne najrozpačitejšie obrazy (prvý a tretí), inklinujúce viac k opere comique než k opere lyrique a zapratáva javisko okrem komparzistov aj atrapami postáv (figurínami) a v súlade s časovým posunom oveľa viac exponuje erotiku príbehu. Ťaží pri tom z nevídaného sexepílu predstaviteľky titulnej úlohu Rusky Anny Netrebko, ktorej nerobí problém exponovať líniu svojich nôh a krivku svojich bokov či poprsia v opernom svete nevídaným spôsobom. To je však len vonkajškové pozlátko jej prístupu. V skutočnosti to najcennejšie a najobdivuhodnejšie je, že sa dokáže úplne stotožniť s interpretovanou postavou, je schopná skvele spievať v akejkoľvek polohe tela a je ozajstným epicentrom inscenácie. Jej gavalier – skúsený Roberto Alagna (po nedávnom škandále v milánskej La Scale vracajúci sa po desiatich rokoch do Viedne) jej herecky dobre sekunduje, no spevácky pôsobí menej štýlovo a uvoľnene ako des Grieux milánskej inscenácie (Massimo Giordano). Do presvedčivého stvárnenia hlavnej postavy hriešnej svätice (ako Manon nazval Vítězoslav Nezval), ale aj príbehu ako celku celkom nepasujú niektoré detaily, napr. krádež šperkov v prvom dejstve, odohrávajúcom sa na nástupišti parížskej železnice alebo vyzývavé vlnenie v oboch kláštorných mníšok. Celkovo však režisér Andrej Serban dokázal, že aj opera donedávna považovaná za staromódnu sa dá priblížiť viac dnešnému divákovi. Úspešný bol vari aj preto, že sa celkom nerozišiel s tradíciou a venoval veľa priestoru detailnému hereckému rozkrývaniu jednotlivých postáv. A tí diváci, ktorým ide v opere predovšetkým o krásny spev, si taktiež prišli na svoje. Autor je publicista