Lebo majú kam padnúť
Chudobných máte vždy medzi sebou, píše sa v Biblii. Hoci to mal oficiálne v úmysle, chudobu úplne neodstránil ani bývalý režim. Hanbil sa za to, a tak ju maskoval. Verejne sa o nej hovoriť nemohlo. I keď sa usiloval pozdvihnúť materiálnu úroveň, bránila mu v tom jeho vlastná neefektívnosť. Plytval zdrojmi. Kládol priveľký dôraz na suroviny, stroje a stavby, a primalý na ľudí. Nevedel skutočne zistiť, čo ľudia vlastne chcú. A aj preto ho tí ľudia nakoniec odmietli. No v súčasnosti nadobúda bieda výrazne odlišné, priam alarmujúce formy. Najmä položenie obyvateľov v oddelených rómskych getách je bližšie stredoveku alebo postkoloniálnej rovníkovej Afrike, ako Európe dvadsiateho prvého storočia. Pravdaže, ani zvyšok obyvateľstva na tom nie je úžasne. Podľa oficiálnych štatistík príjem krajiny v posledných niekoľkých rokoch stúpol nad úroveň roka 1989. Konečne. Rozdeľuje sa dnes však výrazne nerovnejšie ako predtým. Nemožno porovnávať mechanicky. Každý, kto má vo vrecku mobilný telefón, je z hľadiska roka 1989 boháč prakticky nekonečný – vtedy ho objektívne nemohol vlastniť nikto. Lenže ani ten mobil vo vrecku nepresvedčí rodinu, ktorá vydáva len na najnutnejšie potreby drvivú časť príjmu, že si žije nad pomery. Pri sociologických prieskumoch pravidelne vypláva na povrch presvedčenie časti obyvateľstva, že o niečo prišla – navzdory snahe „zasvätených“ rozpustiť toto presvedčenie v záplave viac či menej šikovných vysvetlení. Niečo sa však predsa rozpustiť podarilo. Súcit chudobných s ešte chudobnejšími. Položenie tých najhoršie postavených sa za posledných viac ako desať rokov výrazne zhoršilo. Časť detí sa dnes do materiálnej biedy narodí, vyrastie v nej a ak sa nič nezmení, aj v nej celý život zotrvá. Tragické je, že ich životné položenie je až priveľmi vzdialené ostatným, priveľmi vzdialené aj tej neveľmi bohatej väčšine slovenskej populácie. Akútny nedostatok existenčných prostriedkov, aby si mohli zabezpečiť aspoň tie najzákladnejšie potreby – mať kde bývať, mať pravidelnú stravu – ich vylučuje z možnosti podieľať sa na živote spoločnosti. Nečudo, že ostatní od nich bočia. Nikto nechce patriť k lúzerom. O to menej, ak majú tmavú farbu kože a nebodaj ešte bežne prekračujú pravidlá, na ktoré je navyknutá väčšina. A pritom postavenie jedných aj druhých spolu súvisí. Skryto, a zároveň veľmi úzko. Je v móde hovoriť o tom, že na celom svete je málo práce – a že nezamestnaná chudoba už nemá pre systém nijakú cenu. No tento vývod je chybný. Chudobní, nezamestnaní až nezamestnateľní vôbec nie sú zbytoční. Ich životná úroveň totiž predstavuje dno. Tí, ktorí prácu majú, ktorí sa predsa len ešte ako-tak pretlčú, na takéto dno klesnúť nechcú. Práve touto svojou výstražnou úlohou je nezamestnaná chudoba cenná. Keby jej nebolo, keby zrazu zostali v spoločnosti len tí, ktorí prácu majú, situácia by sa výrazne zmenila. Na jedno voľné miesto by nepripadali desiatky záujemcov, ale naopak, o každého pracujúceho človeka by mali záujem viacerí zamestnávatelia. Museli by medzi sebou súťažiť, ponúkať lepšie platy – a mzdy by zrazu rástli výrazne rýchlejšie ako dnes. Práca by získala, a kapitál tratil. A preto je dôležité, aby nezamestnaní či nezamestnateľní živorili v chudobe. Chudobní možno nie sú potenciálnymi zamestnancami, ale prakticky a každodenne zamestnancom dokazujú, že aj oni sú potenciálnymi nezamestnanými. Takými, ku ktorým patriť je hanba. Je to dôležité pre systém. A pre nás, pre ľudí? Čo je dôležité pre nás?
