Milá Katka... II.

Ale to je hlboké nedorozumenie, ako hovorí klasik... Napriek tomu, že sa – podľa mňa – mýlite, opäť ste presne sformulovali rozšírené hlboké nedorozumenie, ktorému podľahli mnohí počestní ľudia a na ktorom sa vezú mnohí nepočestní politici...
Počet zobrazení: 1641

Ale to je hlboké nedorozumenie, ako hovorí klasik... Napriek tomu, že sa – podľa mňa – mýlite, opäť ste presne sformulovali rozšírené hlboké nedorozumenie, ktorému podľahli mnohí počestní ľudia a na ktorom sa vezú mnohí nepočestní politici: kto rozmýšľa o „socializme“ v akejkoľvek podobe, ten sa chce vrátiť späť. Späť tam, kam nás uvrhli po druhej svetovej vojne komunisti (rovná sa zločinci). A preto, pozor na nich. Pozor na všetky pochybnosti, či to, čo žijeme, je správna cesta. Pozor na to, kto to hovorí! Od politického prevratu sa do podvedomia občianstva vštepuje, že netreba pochybovať o jedinej zjavenej pravde, o jedinej možnej ceste vývoja. Veď vidíme, aké sladké ovocie nám tá cesta priniesla. Vynovené fasády domov, plné pulty v obchodoch, možnosť stať sa zo dňa na deň milionárom. A kto o zjavenej pravde pochybuje, ten chce návrat starých poriadkov – rady na mandarínky, zadrôtované hranice... atď. Druhá, skrytá veta v tejto šírenej myšlienke je: vidíte, nebyť šialeného experimentu so socializmom, toto všetko sme už mohli dávno mať. (A lekári by nemali tie nízke platy...) Keby nebolo keby. Poznámka na okraj: ako vyzeralo Slovensko v roku 1966, teda osemnásť rokov po politickom prevrate z februára 1948? Štatistiky nám ukážu materiálne rozdiely, archívy kultúrne. A keď priložíme túto mierku k rokom 1989 – 2007, ako dopadne tých našich súčasných osemnásť rokov? Ale to je naozaj iba poznámka na okraj – aby som zvýraznila, na čo všetko nám spoločenskí vedci dlhujú odpoveď. Vrátim sa však k tomu podstatnému – chce niekto návrat starých poriadkov, ak premýšľa o inej podobe spoločnosti, než akú nám ponúka neoliberálna pravica? Má niekto záujem znova zglajchšaltovať spoločnosť, a výsledkom bude zlá sociálna situácia nielen nezamestnaných, ale aj schopných a tvorivých (pars pro toto knihovníkov, lekárov, ale aj zámočníkov či povedzme obuvníkov...)? Je ten, komu sa nepáči súčasný model, zakuklený experimentátor so živou hmotou? Milovník CCCP a reálneho socializmu? Toto je to hlboké nedorozumenie. Priemerne vzdelaný človek vie, že nijaký návrat späť nie je možný. Vedia to, samozrejme, aj politici. Tí, ktorí návratom mávajú ako kladivom na čarodejnice, i tí, ktorí sa ním tak hanblivo akože kryjú. Návrat späť nie je možný nie iba z geopolitických mocenských pomerov, ale aj z hlbokých vnútorných príčin. Tie považujem za ešte dôležitejšie. Komunistická strana po dlhom delíriu spáchala v roku 1989 samovraždu. Tak jej treba, povie antikomunista – a bude mať pravdu. Tak jej treba, povie bývalý komunista, ktorý do strany vstupoval cieľavedome, pretože v jej rozvracaní zvnútra videl jediný možný spôsob, ako ju dobyť. Tak jej treba, povie zrevolucionizovaný konformista, dodatočne víťazne mávajúc šabličkami. No nahlas nastalo zo všetkých strán o tejto samovražde veľké mlčanie. Nielen preto, že v dome obesencovom sa o povraze nerozpráva, ale najmä preto, že udržiavať obesenca pri živote je politicky výhodné. Mŕtvola je neškodná, ale vzduch riadne zasmradí. Z pohľadu víťazov politického prevratu je to postup veľmi produktívny. A pochopiteľný. Ak by samovraždu pripustili, ich víťazstvo by jednak stratilo na cene, jednak by sa v príhodnej chvíli nedal zo skrine vyťahovať kostlivec. Ale prečo sa k tomu nevracajú bývalí komunisti, prečo sa nevyrovnávajú otvorene so svojou minulosťou, prečo sa ponorili pod hladinu ako jedna masa, to je naozaj na počudovanie. Myslia si, že ak sa nepozrú do zrkadla, tak nie sú, nevidno ich. Ale minulosť ich dobehne – v Poľsku napríklad prerokúvajú návrh, že nijaký bývalý komunista nesmie byť novinárom... Kým sa minulosť neprevetrá, stále lepšie sa bude dariť mýtom, ktoré zo štátostrany a jej mocenských nástrojov vyrobili chobotnicu, sedemhlavých drakov, neuchopiteľné rozprávkové bytosti, ktorých sa treba báť, lebo v tajných dierach, v temnote číhajú na krásne princezné a šťastné slobodné mestá. Pre nebezpečné dračie zuby musia byť prikryté čiernym flórom strachu. To ona, temná minulosť spôsobuje, že lekári majú nízke platy a knihovníci musia za zárobkom do Írska. Preto sa, lekári a knihovníci, majte na pozore: len nepoľaviť v ostražitosti, zločinný totalitný drak stále vystrkuje svoje pazúry! Lenže pravda nie je neuchopiteľná. Štátostrana, ale aj jej totalitné družky združené v Národnom fronte, ktorých členstvo strana vyberala, boli organizácie s konkrétnymi ľuďmi. Každý z tých ľudí má svoje meno, svoju históriu, svoju rodinu, svoje potomstvo. V bývalom Československu bolo v roku 1989 v komunistickej strane organizovaných milión sedemsto tisíc členov, z nich na Slovensku štyristopäťdesiattisíc. Pri počte obyvateľov pätnásť miliónov v Československu a päť miliónov na Slovensku. Z dospelého obyvateľstva to bol každý šiesty (?) Ani počet obyvateľov združených v stranách Národného frontu nebol marginálny. Kto boli tí ľudia? Ako vyzerali? Aké mali túžby, ako sa správali v každodennom živote, akú mali kultúrnu výbavu, aké mali svedomie, akú mali morálku, ako odolávali väčšinovému tlaku politiky? Čo chceli vtedy? Prečo sa rozpustili ako kocka cukru v káve? A akí sú dnes? Čo si odniesli do nového kapitalistického zriadenia? A kde vlastne sú? Veľa otázok, odpovede sú dôležité. Politický vtip z obdobia Slovenského štátu hovorí, že na otázku z kancľa: „Komunisti, kde ste?“ zaznelo spod kancľa hlboké: „V garde...“ Smutný smiech, ale pravdivý. Počet obyvateľov krajiny je konštantný. Ani politický prevrat nemá tú moc, aby znásobil nepoškvrnených a vyzmizíkoval poznačených. A ani politický prevrat nemá moc rodiť už iba ľudí charakterných. V takej malej krajine, ako je Slovenská republika, sa počas ľudského života takmer rodinne poznáme. A tak vieme, kto kde bol. A kto kde je. Kto čím bol. A kto kým je. Akých má rodičov, aké má potomstvo. Len na ilustráciu. Pozrela som si nedávno dokument svojho priateľa, podnikavého filmového producenta a režiséra žijúceho v Prahe. Nakrúcal pred voľbami kdesi v českom pohraničí, na rozpadnutom družstve. Ľudia v dokumente boli sklamaní, padli veľmi hlboko, do hľadáčika kamery otvorene hovorili, že za komunistov sa im žilo lepšie. Režisér bol očividne zhrozený. To nemôžete myslieť vážne, namietol. Cítil sa až dotknuto, sám sa aktívne zúčastnil pražského ľudového povstania v novembri 1989. Na vyváženie tristného úsudku však našiel v tom smutnom upadajúcom prostredí chlapa, ktorý do kamery pomenoval vinníka: „Nic se nezměnilo, všude jsou ti stejní, komunisti...“ a tak film dostal peknú bodku. Tento môj známy filmár bol až do roku 1989 členom komunistickej strany. V redakcii, kde som kedysi pracovala, sa vedenia ujal človek, ktorého po previerkach v roku 1970 strana vyzdvihla z robotníckej funkcie, v skrátenom období mu umožnila získať akože vzdelanie, aby zabezpečoval jej politiku. Po politickom prevrate v roku 1989 presne ten istý človek nadával ľuďom, ktorí zastávali ľavicové (nie komunistické!) hodnoty, do boľševikov. Kto teda sme, kde sme? Po politickom prevrate roku 1989 mi povedal doktor Miroslav Macek, vtedy podpredseda vznikajúcej ODS: „Víš, jak se nejlépe zbavit komunistů? Nadělat z nich kapitalisty.“ Vcelku sa podarilo. Vznikla paradoxná situácia. Kým novopečení kapitalisti hudú novodobú pesničku, pre laissez-faire nijaké nebezpečenstvo nehrozí. Vyznávajú novú vieru, sú v pohode. Veď ak niekto nechodí ako kačka, nekváka ako kačka, tak nie je kačka. Pre Laissez-faire hrozí nebezpečenstvo od kapitalistov i nekapitalistov, snívajúcich o akejsi spravodlivejšej spoločnosti, rovnomernejšom rozdelení bohatstva, dôstojnosti pre dcéru či syna lekára i zámočníka. To sú boľševici, komunisti, ancikristi, tých treba pozbierať do mecha, a mech do Dunaja... Vo svojej knižke Naše reality šou som napísala: Nič nevzniká z ničoty. A hoci nové objavy menia svet na nepoznanie, nič nevyvrátilo poznanie, že zákon zachovania hmoty platí. Kde nič nebolo, naďalej nič nie je, a kde včera bolo, a dnes už nie je – nemohlo sa to, čo bolo, stratiť. A ak niekde niekomu pribudlo, nevzalo sa to z ničoty. Niekde niekomu muselo ubudnúť. Takže tak. Milá Katka, nemali by ste Vy, a tá knihovníčka, ktorá by rada spravovala knižnicu vo svojej obci, ale namiesto toho umýva poháre v Írsku, porozmýšľať, kam sa to stratilo? Pripadá vám takéto rozmýšľanie „socialistické“ (v tom negatívnom význame slova, ako ho chápe takmer celá postkomunistická mladá generácia)? Majte sa pekne. P. S. Úvodzovky v slovách, ktorých obsah považujem za vyprázdnený, nie sú náhodné. Nové slová zatiaľ iba hľadám. Autorka je novinárka a spisovateľka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984