Chudoba: Nebezpečné tabu

Existuje iste veľa kritérií, na základe ktorých môžeme tvrdiť, že určitá spoločnosť je vyspelá. Podľa jedných jej úroveň určuje tempo ekonomického rastu, druhí poukazujú na rozdelenie hrubého domáceho produktu na obyvateľa, iní na kultúrnu vyspelosť a gramotnosť väčšiny občanov, ďalší zas trebárs na počet väzňov. Podľa teórie systémov sa sila celého systému rovná sile jeho najslabšieho článku. Ak tento prístup uplatníme v rámci akejkoľvek civilizácie, môžeme vyhlásiť, že vyspelosť spoločnosti určuje to, ako rieši problémy ľudí postihnutých chudobou. V slovenskej spoločnosti sa o chudobe príliš nehovorí; akoby bola tabuizovaná. Lenže toto tabu je nebezpečné. O to viac, že o citlivých a rozumných riešeniach tohto celospoločensky závažného problému sa takmer vôbec nedá hovoriť ani na úrovni politiky. A nedostatočná či takmer nijaká diskusia o tomto probléme je navyše poznačená množstvom neznalostí a predsudkov. Asi jediným styčným bodom ľudí, ktorí sa chudobe venujú je to, že ju považujú za problém. To je však žalostne málo, pretože vnímanie tohto problému, ako aj spôsoby jeho riešenia si často môžu protirečiť. Chudoba sa dá chápať ako problém ekonomický, ako jav potenciálne ohrozujúci stabilitu štátneho zriadenia, ako problém morálny – ako zlyhanie jednotlivca, ako problém charity a milosrdenstva atď. Tieto rozdielne optiky však často bránia vidieť problém chudoby ako problém ľudských práv. Ako práv človeka na dôstojný život a práv nebyť chudobný. Prvý krok k tomu, aby sme chudobu mohli chápať aj takto, je vyjasniť si niektoré pojmy a definície a kriticky sa pozrieť na povery, ktoré sprevádzajú diskusie o chudobe. Kto je chudobný? Je veľmi dôležité nájsť spoľahlivý spôsob, ako vymedziť pojem chudoby. Jednou z možností je inšpirovať sa Organizáciou spojených národov (OSN), ktorá sa pokúsila definovať chudobu roku 1995 v Kodani. Podľa OSN je chudobný ten človek, ktorý trpí hladom a podvýživou, nemá prístup k pitnej vode, hygienickým zariadeniam ani k zdravotnej starostlivosti, má obmedzený alebo nijaký prístup k vzdelaniu a informáciám. Okrem toho býva v neadekvátnych podmienkach, navyše v nezdravom životnom prostredí a v rámci jeho sociálnej skupiny rastie úmrtnosť. Ak život jednotlivca spĺňa uvedené atribúty, je sociálna diskriminácia a vylúčenie už iba ich logickým dôsledkom. Hranicu chudoby teda neurčuje len disponibilný príjem, ale napríklad aj prístup k sociálnym službám. Pri snahe definovať chudobu teoreticky, sa najčastejšie používajú dva pojmy: chudoba absolútna a relatívna. Princíp absolútnej chudoby ju popisuje v termínoch prežitia, a odvoláva sa teda na nevyhnutné podmienky, ktoré zabezpečujú, aby človek nezomrel. Druhý koncept hovorí o relatívnej chudobe, ktorú najlepšie vystihuje profesor Peter Townsend z London School of Economics. Hovorí, že jedincov, rodiny a skupiny v populácii možno považovať za chudobných, ak im chýbajú zdroje na zabezpečenie niektorých druhov stravy, životných podmienok a výdobytkov, ktoré sú zvyčajné v spoločnostiach, do ktorých patria. Pri takomto prístupe sa teda berie do úvahy aj stupeň rozvoja spoločnosti a pomery, ktoré v nej prevládajú. Význam sociálneho kontextu na tematizovanie chudoby zdôrazňuje definícia prijatá Európskou komisiou v roku 1984. Podľa nej za chudobných možno považovať osoby, rodiny a skupiny osôb, ktorých zdroje (materiálne, kultúrne a sociálne) sú také obmedzené, že ich vylučujú z minimálne akceptovateľného spôsobu života členských štátov, v ktorých žijú. Ako merať chudobu Zvolené nástroje na meranie chudoby vyplývajú z toho, akým spôsobom ju definujeme. Možno ju pritom merať prostredníctvom výšky príjmov, výdavkov na spotrebu, životného či existenčného minima alebo aj pomocou subjektívnych výpovedí. Pri meraní chudoby je preto dôležité poznať prečo, ako, čo a kto meria. Dôvody, ktoré vedú k meraniu chudoby, do veľkej miery určujú aj priebeh merania. Rôzne ciele totiž môžu viesť k rôznym metódam merania, teda aj k rôznym výsledkom. Výber konkrétnej metódy merania chudoby môže mať vážne morálne a politické dôsledky. Od odpovede na otázku čo chceme merať, závisí, aké indikátory (ukazovatele) chudoby použijeme, a teda aj ako vymedzíme hranice chudoby, voči ktorej sa indikátory budú posudzovať. Dôležité je vedieť, kto meria alebo chce merať chudobu a kto rozhoduje o tom, čo je a čo už nie je základnou potrebou, a to najmä z pohľadu transparentnosti celého procesu merania. Všeobecne sa pri meraní chudoby uplatňujú tri prístupy. Profesionálni experti často vytvárajú tzv. budget standards a definujú nevyhnutný okruh tovarov a služieb pre rôzne typy domácností. Konsenzuálny – „demokratický“ – prístup sa opiera o názory celej populácie, nielen o názory expertov. Participatívny prístup vychádza z presvedčenia, že ľudia zažívajúci chudobu, sú sami najlepšími odborníkmi na tento problém a ich názory by sa mali zohľadňovať v každej fáze merania či výskumu o chudobe; nemali by teda byť len objektmi, ale aj subjektmi výskumného procesu. Slovenská realita Na Slovensku sa chudoba meria podľa štandardov prijatých Európskou radou. Tie pokrývajú viacero oblastí života ako napríklad úroveň vzdelania, zdravotný stav či nezamestnanosť. Prednostne sa však zameriavajú na príjem. Chudoba sa tu definuje ako podiel ľudí žijúcich v domácnostiach, kto-rých príjem je menší ako šesťdesiat percent mediánu. Medián je, zjednodušene povedané, taká výška príjmu, pri ktorej presná polovica obyvateľstva zarába viac a druhá polovica menej. Podľa tohto ukazovateľa je u nás miera chudoby 13,3 percenta. To znamená, že takéto percento ľudí žije na Slovensku v domácnosti s príjmom nižším ako 5 631 korún mesačne. Medzi skupiny ohrozené chudobou najviac, patria deti do 15 rokov, nezamestnaní, jednorodičovské ako aj viacdetné rodiny. Na Slovensku navyše ešte stále pretrvávajú výrazné regionálne rozdiely, ktoré sa pretavujú do nerovnakých životných podmienok a šancí. Existujú u nás celé marginalizované územia, ktoré sú znevýhodnené vo viacerých aspektoch (geografický, sociálny, priemyselný a podobne). Aktuálnu situáciu týchto regiónov určuje jednak nedostatok trvalého záujmu o znižovanie regionálnych rozdielov a zároveň je aj výsledkom ich historického vývoja. Sociológovia hovoria o regiónoch, ktoré sú nositeľmi historickej marginality. Sú to regióny, ktoré v minulosti dlhodobo stáli mimo hlavných procesov modernizácie. A tak je nepriaznivá situácia v niektorých častiach Slovenska výsledkom kombinácie minulých znevýhodnení a súčasných nedostatkov pri riešení ich situácie. K územiam Slovenska s najvyššou mierou chudoby patrí Košický, Prešovský a Banskobystrický kraj. Výrazne najlepšie sa z tohto hľadiska darí Bratislave a okoliu. Byť chudobný neznamená byť lenivý Zodpovednosť jednotlivcov za svoju chudobu je azda najostrejšie diskutovanou témou a odráža minimálne dve diametrálne odlišné hľadiská odpovedí na otázku, kto za to môže. Postoj, ktorý v tejto otázke zaujíma väčšina slovenskej spoločnosti, je ovplyvnený mnohými predsudkami. Je totiž mimoriadne pohodlné pripisovať podstatu problému iba negatívnym povahovým črtám, ktorými by mali oplývať chudobní ľudia a ľudia, ktorí nemajú prácu. Lenže títo jednotlivci sú rôzni. Presne tak, ako sú rôzni ľudia, ktorí pracujú. Zjednodušujúce pohľady bránia pochopiť a riešiť podstatu chudoby a zakladajú nebezpečné precedensy. Vedú nielen k skreslenému pohľadu, hodnoteniu, ale aj k skresleným riešeniam, ktoré vychádzajú z toho, že si za svoju situáciu môžu jedine sami. Bohužiaľ, tento zjednodušujúci pohľad si často osvojujú aj vzdelaní občania, teda tí, ktorí by mohli súčasnú situáciu zmeniť. Čas konať Nielen o odbúravanie predsudkov spojených s chudobou sa bude snažiť tridsať mimovládnych organizácií, ktoré sa združili do Slovenskej siete proti chudobe (SAPN). Aktivity siete sa okrem osvety zamerajú najmä na ovplyvňovanie politických rozhodnutí formou pripomienkovania zákonov, pri ktorom chcú mimovládne organizácie uplatniť svoje dlhoročné odborné skúsenosti. Vzácnu pridanú hodnotu pritom určite predstavuje každodenný styk s ľuďmi postihnutými chudobou, ktorý sa z poslaneckých lavíc udržuje len veľmi ťažko. Autor je predseda Slovenskej siete proti chudobe