Ako sa nevyrovnať s minulosťou

V úvodníku ôsmeho čísla časopisu Týždeň sa šéfredaktor Štefan Hríb zaoberal spoluprácou pesničkára Jaromíra Nohavicu s niekdajšou Štátnou bezpečnosťou.
Počet zobrazení: 1984
5-m.jpg

V úvodníku ôsmeho čísla časopisu Týždeň sa šéfredaktor Štefan Hríb zaoberal spoluprácou pesničkára Jaromíra Nohavicu s niekdajšou Štátnou bezpečnosťou. Ako áno, ako nie, pri tejto príležitosti som sa zrazu ocitol na pranieri ako jeden z tých, ktorí zapríčinili existenciu neľudského režimu. Šéfredaktor časopisu položil sugestívnu otázku: „Ak je Nohavica udavač, čo je potom Husák, Lorenc, a Schuster, a Weiss, a napokon aj Fico?“ Ako z otázky vyplýva, nie som udavač, som čosi oveľa horšie... Čeliť obvineniam tohto druhu nie je pre mňa nová situácia. Najmä bezprostredne po novembri 1989 som sa ich napočúval dosť a dosť. Schytával som to aj za tých, ktorí robili politické rozhodnutia ešte keď som nebol na svete. Vyrovnávať sa pod drobnohľadom médií s minulosťou sa stalo mojím politickým i ľudským údelom. O výsledku môjho snaženia v praktickej politike i publicistike si každý mohol urobiť svoj úsudok. Práve preto si pokladám za povinnosť vyjadriť sa ku konceptu vyrovnávania s minulosťou, ktorý stojí v pozadí úvodníka Štefana Hríba. Nechám bokom otázku, či pozíciu nespochybniteľnej morálnej autority, do ktorej sa pán šéfredaktor tak rád pasuje a z ktorej priam bohorovne rozdáva nálepky – kto je dobrý a kto zlý, mravný alebo nemravný, kto si zaslúži za svoju osobnú drámu pochopenie a rozhrešenie a kto nie – odvodzuje túto pozíciu napríklad zo svojej odvážnej prednovembrovej publicistiky. Aspoň properestroj-kovej, keď už nie protirežimovej. Prístup Š. Hríba k vyrovnávaniu s minulosťou je evidentne silne poznačený pocitom frustrácie, že proces lustrácií a zverejňovania zväzkov ŠtB prináša aj také výsledky a situácie, ktoré on ani ďalší nepredpokladali. Dodnes si pamätám na sklamanie v očiach po-slanca SNR P. Čečetku, keď mi ako predseda príslušnej komisie parlamentu dával do ruky negatívne lustračné osvedčenie podpísané federálnym ministrom vnútra J. Langošom. Pamätám si tiež ostrú polemiku, ktorú som vyvolal, keď som vyslovil obavu, aby proces lustrácií neviedol k stalinskému „keď sa rúbe les, lietajú triesky“. Preto chápem, že Štefan Hríb je nešťastný, keď popri komunistických oplanoch, ktorým ich údel udavača doprial, sa tými „trieskami“ stali aj ľudia, ktorých si pre ich svetonázor, politické postoje či tvorbu vážil. Chápem tiež to, že pre ich konanie hľadá poľahčujúce okolnosti či ospravedlnenie. Napokon, aj v mojom okolí boli a sú ľudia, kvôli ktorým som viedol sám so sebou podobné úvahy, ako šéfredaktor Týždňa o skvelom spevákovi J. Nohavicovi. Účeloví vinníci Neviem však, prečo pán Hríb na pranier k Husákovi a Lorencovi vytiahol práve a len Rudolfa Schustera a mňa s R. Ficom, a nie napríklad Mariána Čalfu a ďalších bývalých komunistov, ktorí vo voľbách roku 1990 zachránili VPN pred volebnou katastrofou. Alebo prečo nevytiahol zopár tých ľudí zo „starých štruktúr“, ktorí sa stali takými víťazmi transformácie vlastníckych vzťahov, že mu dnes ich firmy inzerujúce v jeho časopise vytvárajú podmienky pre jeho moralizátorskú publicistiku. Jednoducho, v svätom hneve nad neželanými dôsledkami zverejňovania zväzkov ŠtB udiera Štefan Hríb po hlave toho, kto sa mu na to práve hodí. Bez toho, aby stanovil akékoľvek kritériá hierarchie zodpovednosti za podobu a spôsob fungovania bývalého režimu. Či za manipulácie s registračnými protokolmi a skartácie dokumentov ŠtB. Dáva mi tým dôvod domnievať sa, že moje meno päť rokov po mojom odchode z politiky vytiahol najmä preto, že práve ja, bývalý komunista, som si Konferenciu biskupov Slovenska dovolil upozorniť na prešľap. Konkrétne, že je proti litere i duchu zákona o pamäti národa a v rozpore so základnou ideou demokratickej slovenskej štátnosti, obhajovať ľudácky totalitný režim a jeho hlavného predstaviteľa J. Tisa, a bagatelizovať a ospravedlňovať jeho zločiny poukazovaním na zločiny, ktoré sa udiali počas neskoršieho, komunistického totalitného režimu. V súvislosti s Rudolfom Schusterom by ma veľmi zaujímalo, či si Š. Hríb už niekedy položil otázku, prečo musel r. 1999 v priamych prezidentských voľbách integračné šance Slovenska zachraňovať práve tento bývalý komunista. Prečo výsek slovenskej spoločnosti, ktorý zdieľa hodnoty, morálku a prístup šéfredaktora Týždňa k vyrovnávaniu s minulosťou nedokázal vygenerovať kandidáta na prezidenta, ktorý by bol silnejší než Schuster? Prečo mu nedal najavo svoju morálnu prevahu takýmto spôsobom, a nie moralizovaním ex post? Ostáva mi veriť, že p. šéfredaktor nie je zástancom tézy o hlúpom slovenskom národe, ktorý nič nepochopil a ktorému sú morálne zásady cudzie. Revanš prehral už v osemdesiatom deviatom Vzhľadom na vyššie spomínanú skúsenosť so známymi, ktorí sa ocitli na zoznamoch spolupracovníkov ŠtB, mám aj ja rešpekt voči frustrácii mnohých Slovákov, že na pranieri médií sú dnes viac tí, ktorí s ŠtB dobrovoľne alebo vynútene spolupracovali, ako tí, čo túto spoluprácu organizovali a využívali. Všímam si aj to, že táto frustrácia v spoločnosti narastá. V. Ondruš ju vyjadril nedávno v denníku Sme ostrým slovami, že „je morálne priam morbídnou praxou, ak v spore ÚPN s občanom, ktorý sa domáha zrušenia svojej evidencie ako agenta, vypovedajú dôstojníci ŠtB, ktorí nestoja pred súdom ako obžalovaní, ani nie sú na pranieri verejnej mienky“. Avšak riešiť túto frustráciu spôsobom, ktorý naznačuje Š. Hríb, je nepriechodné. Nie preto, že sa to mne osobne nepáči. Predstava, ktorá je evidentne stále blízka nielen jemu – že by bolo treba potrestať a z politického a hospodárskeho života eliminovať všetkých bývalých komunistov a všetkých príslušníkov ŠtB – však politicky prehrala už na samom začiatku revolúcie. Bolo to v okamihu dohody o vzniku vlády národného porozumenia medzi V. Havlom a L. Adamcom. Navyše sa vstupom veľkej časti členov bývalej KSČ do Občianskeho fóra a VPN navždy rozmazala deliaca čiara medzi „vinnými“ komunistami a „nevinnými“ ostatnými občanmi. Uplatňovať princíp kolektívnej viny sa stalo nanajvýš problematické. Veď deliť komunistov na „dobrých“, ktorí hneď po revolúcii preskočili do OF a VPN alebo iných politických strán, ktoré vznikli, a „zlých“, ktorí to neurobili, nemohlo byť dôveryhodné. Ak sa niekomu nepáči, že vedenia OF/VPN nezvolili stratégiu eliminácie a potrestania všetkých bývalých komunistov (pripomínam, že v októbri 1989 bolo v KSS štyristopäťdesiattisíc členov) a mnohí z týchto komunistov sa potom v rámci nových pravidiel politického i ekonomického života presadili, má možnosť svoje rozladenie a zlosť ventilovať na takých symboloch, ktoré účelovo vyrobil zo mňa, Fica a Schustera Š. Hríb. Ale sťažovať sa na túto politickú voľbu sa treba u tých, ktorí pred sedemnástimi rokmi viedli OF, VPN a KDH. Spolupráca ako výsledok vydierania Samozrejme, Š. Hríb a ľudia s podobným názorom, ako má on, majú aj dnes, toľko rokov po revolúcii, plné právo mobilizovať ľudí za revíziu tohto rozhodnutia, chcieť sa vysporiadať s minulosťou na základe princípu kolektívnej viny, rozdeliť spoločnosť na apriórnych vinníkov a apriórne obete podľa formálneho zaradenia do istých politických a štátnych štruktúr či podľa ideologických kritérií. A dúfať, že takýto prístup raz bude mať podporu väčšiny v parlamente, ako sa to stalo v Poľsku. Podľa môjho názoru však nijaké čierno-biele schémy, ani ideologické prístupy a univerzálne kritériá pri vyrovnávaní s minulosťou nepomôžu. Riešením zrejme nie je ani to, že ak má po zverejnení registračných protokolov Ústavom pamäti národa problémy môj kamarát, idol či dovtedajšia morálna autorita, tak začnem záležitosť relativizovať, hľadať nové kritériá a nových nepriateľov a vinníkov. Riešenie problému vyrovnávania sa s minulosťou malo totiž svoju históriu. Najprv sa odmietol španielsky vzor hrubej čiary za minulosťou. Po peripetiách s uplatňovaním lustračného zákona a jeho zrušení sa dosiahol široký politický konsenzus, že tou pomyselnou hranicou, ktorá oddeľuje ešte prijateľný konformizmus s komunistickým režimom od už morálne odsúdeniahodného správania, je konšpiratívna spolupráca s tajnou službou – najmä spolupráca s tou jej zložkou, ktorá obhospodarovala agendu „vnútorného nepriateľa“. Stelesnením tohto konsenzu sa stal zákon číslo 553/2002 Z. z. o pamäti národa. K základom tohto konsenzu patrí poznanie, že v období neslobody sa občania často dostávali do pre nich veľmi zlej situácie, keď sa museli často pod nátlakom rozhodnúť, či budú s tajnou políciou spolupracovať. Informovanosť verejnosti o takýchto praktikách v období neslobody má prispieť k tomu, aby občania súčasnej SR už nikdy nemuseli stáť pred takouto dilemou, aby už nikdy nemohli byť takýmto spôsobom vydieraní. Práve preto sa pristúpilo k zverejňovaniu zväzkov ŠtB. Odvaha odmietnuť nezávisela od straníckeho preukazu Napriek všetkým otáznikom, ktoré stoja nad úplnosťou a dôveryhodnosťou týchto dokumentov (v Česku až tisíc ľudí vy-hralo súdny spor o neoprávnenosť ich evidencie ako agentov), napriek všetkým ľudským a rodinným drámam, ktoré sú s týmto zverejňovaním späté, sa mi jedna vec zdá nesporná. To, či sa človek stal spolupracovníkom ŠtB, nebolo predurčené ani jeho svetonázorom, ani ideologickými preferenciami, ani politickými postojmi. Bola to záležitosť jeho individuálnej schopnosti vysporiadať sa so situáciou ponuky alebo nátlaku na spoluprácu. Boli takí, čo súhlasili, a boli takí, čo odmietli. Obe kategórie boli tak medzi komunistami, ako aj nekomunistami a disidentmi, medzi veriacimi i ateistami, medzi katolíkmi aj evanjelikmi či príslušníkmi iných cirkví. Toto vnútorné rozhodnutie, táto schopnosť obstáť v skúške, táto osobná dráma správnej voľby, v ktorej sa naplno premietal totalitný charakter režimu, sa vymyká z rámca pôsobnosti princípu kolektívnej viny – ktorý v zátvorke presadzuje aj Š. Hríb – i z ideologickej či politickej predestinácie k zlu. Osobné rozhodnutie súhlasiť či odmietnuť nebolo priamym dôsledkom viery alebo politických preferencií. Bolo vyjadrením ich individuálnej mravnej zodpovednosti za dôsledky zvoleného riešenia. Uplatňovať princíp kolektívnej viny, nanucovať čierno-biele schémy a selektívny účelový výber univerzálnych vinníkov iba devalvuje hodnotu morálnej sily tých, ktorí vábeniu a tlaku na spoluprácu s ŠtB odolali. Autor je vysokoškolský pedagóg Článok vznikol miernou úpravou textu ponúknutého časopisu Týždeň, ktorý ho nezverejnil.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984